Načítavam...
Beháme.sk
Zvoľte veľkosť písma:
AaAaAaAaAa
Beháme.sk

,,Výborný športovec musí byť skromný, priateľský aj vzorný v škole,“ tvrdí skúsený tréner Rudolf Roučka

,,Výborný športovec musí byť skromný, priateľský aj vzorný v škole,“  tvrdí skúsený tréner Rudolf Roučka
Kto sú, ako a s kým pracujú, čo by chceli dosiahnuť? Portál behame.sk prináša seriál rozhovorov so slovenskými bežeckými trénermi. Šiestym v poradí je Rudolf Roučka (74), tréner slovenských vytrvalcov, zanietený atletický funkcionár, uznávaný odborník, ktorého „školou“ prešlo mnoho bývalých československých a slovenských vytrvalcov, bežcov na stredné a dlhé trate., resp. maratóncov.
Hoci koncom januára 2014 bude mať Rudolf Roučka už 75 rokov, stále si dáva pred seba odvážne ciele. Tým najväčším - a tiež najosobnejším - je snaha zapáliť pre lásku k atletike svojho desaťročného vnuka a štvorročnú pravnučku. Chce z nich vychovať dobrých atlétov a vhodných pokračovateľov ich športovej dynastie. Rudolf Roučka v odovzdaní atletickej štafety ďalšej generácii Roučkovcov vidí zmysel toho, čomu sa v Skalici, Hodoníne a Holíči naplno venuje už krásnych a úctyhodných 53 rokov!

BEHAME.sk>> Na webovej stránke vášho atletického klubu AK Junior Holíč je zverejnených trinásť zásad, ktoré pomôžu adeptovi atletiky stať sa dobrým a úspešným športovcom. Ktorá z nich je podľa vás tá najdôležitejšia a kľúčová?


Rudolf Roučka>> Aby sa budúci športovec (a nie iba atlét) mohol stať dobrým a úspešným pretekárom, mal by si tých trinásť zásad osvojiť - a mal by ich v živote aj dodržiavať. Pre budúceho športovca je hlavné to, aby mal radosť z pohybu, a v neposlednom rade by si mal uvedomiť, že celá činnosť, čiže jeho športová aktivita, je predsa prospešná pre jeho zdravie.

BEHAME.sk>> V nedávnom rozhovore na pôde Národného športového centra v Bratislave ste viackrát zdôraznili, že tréningový proces je ako sporiteľňa: ´koľko si do nej vložíš, toľko si počas pretekov môžeš z nej vybrať.´ Riadia sa vaši zverenci vo svojej športovej príprave touto pravdou skúseného trénera?


Rudolf Roučka>> Atletika je jedinečná v tom, že prakticky každý pretekár si sám tréningom a poctivosťou počas neho rozhoduje o svojej športovej výkonnosti. Preto je pravda, že tréningový proces je naozaj ako sporiteľňa, koľko si do nej vložíme, toľko si môžeme počas pretekov vybrať. Viac nie. Lebo viac tam nie je. Športovci, ktorých som trénoval, sa touto mojou zásadou riadili, a preto dosiahli výborné výsledky či už na úrovni Slovenska, alebo aj v rámci bývalého Československa. Za všetkých mojich zverencov spomeniem aspoň tých najúspešnejších. Sú to: Jozef Machálek, Zdeněk Zalubil, Pavol Buchta, Jozef Eichenabaum, Silvia Klátilová-Neuročná, či Ľuba Lovečková-Hlaváčková.

BEHAME.sk>> Často musíte svojim zverencom zdôrazňovať vaše krédo, že medaily sa kujú počas svedomitého tréningu, lebo na konkrétnej majstrovskej súťaži sa už iba rozdávajú?


Rudolf Roučka>> Samozrejme, často. Hlavne počas náročného tréningu mojim zverencom zdôrazňujem, že medailu a popredné umiestnenie získa iba ten, čo svedomito odtrénuje všetko, čo treba, čo si príprava na tú ktorú súťaž vyžaduje. Naposledy sa to potvrdilo pri dorasteneckých majstrovstvách Slovenska 2013, keď môj zverenec Ondrej Marenčík s prehľadom vyhral beh na 800 metrov v osobnom rekordom, ktorý si zlepšil o viac ako jedenásť sekúnd!

BEHAME.sk>> V súčasnosti celá Európa prežíva ohromný boom v masových bežeckých podujatiach. Čím si ako erudovaný atletický odborník tento rozmach rekreačného behu na starom kontinente vysvetľujete?


Rudolf Roučka>> Hlavný motív - a vôbec celý zmysel - masovo-rekreačného behu, ktorý sa teší takej veľkej popularite, osobne vidím v tom, že si ľudia uvedomujú, že v pohybe je život. Mnohí z tých, čo teraz začali vo veľkom behať, už pochopili, že aktívny pohyb, a najmä beh, má veľmi pozitívny vplyv na ich zdravie, na ich fyzickú kondíciu a na psychickú pohodu.


BEHAME.sk>> Máme šancu, že by z tejto širokej základne rekreačných bežcov vyrástli budúci reprezentanti v atletike?


Rudolf Roučka>> Aby som bol úprimný, veľkú šancu tomu, aby z tejto širokej základne masovo-rekreačných bežcov raz vyrástli aj špičkoví atletickí reprezentanti, veru nedávam (krátka odmlka). Veď veľká väčšina týchto rekreačných bežcov behá len tak pre seba. Pre svoje potešenie. Ako hobby. Aby sa trochu hýbali... Iná vec by však bola, keby sa pre beh podarilo motivovať detí od 12-13 rokov. Z nich by sa už potom dalo niečo vybrať aj do atletických klubov, kde by sa im už venovali odborne zdatní tréneri. V tomto smere by podľa mňa rozhodujúcu úlohu mali zohrať najmä učitelia telesnej výchovy na základných školách.

BEHAME.sk>> Na veľkých podujatiach všetky popredné pozície na dlhých tratiach a v maratónoch už tradične obsadzujú bežci z Afriky, ktorí dlhým tratiam už dlhé roky dominujú. Nie je táto ich dominancia mnohokrát pre Európanov doslova demotivujúca? Nie je to fakt, ktorý mnohým ambicióznym Európanom bráni v rozvíjaní vlastného talentu?


Rudolf Roučka>>Prirodzený talent, ktorý títo africkí bežci dostali prakticky už do kolísky, im dáva výhodu oproti nám bežcom z Európy. Navyše, keď sa k ich bežeckému talentu pridá aj premyslený tréning, ktorý v afrických atletických centrách realizujú predovšetkým skúsení tréneri z Európy a Ameriky, potom je zákonité, že spomínaní africkí bežci, pravda iba tí najlepší z najlepších, tak výrazne dominujú na veľkých svetových podujatiach. Ale opakujem ešte raz: celé tajomstvo ich prevahy a dominancie je podľa mňa ukryté aj v tréningových metódach mnohých európskych trénerov. Podľa mňa väčšinou ich, teda trénerov z Európy, treba hľadať za výkonnostným rastom mnohých výnimočných bežcov a vytrvalcov z Afriky.

BEHAME.sk>> Na ktorý výsledok zo svojej bohatej kariéry ste pyšný? Ktoré svoje umiestnenie ako aktívneho športovca a atléta si aj s odstupom mnohých rokov najviac ceníte?


Rudolf Roučka>> Ja som bol iba priemerným atlétom. Žiadna veľká hviezda (krátka odmlka). Rád však spomínam na 3. miesto, ktoré som získal na pretekoch robotníckej mládeže ČSR v Prahe v trojboji (100m, guľa, výška). Pyšný som tiež na svoje výsledky vo vrhu guľou v rokoch 1960-1972, vďaka ktorým som pre družstvo získaval veľmi cenné body. Okrem behania sa práve vrhu guľou venujem doteraz - a som veľmi rád, že ešte stále získavam medaily na majstrovstvách Slovenska veteránov a seniorov.

BEHAME.sk>> Dresy ktorých atletických klubov ste si obliekali počas svojej aktívnej kariéry?


Rudolf Roučka>> S atletikou som začal v roku 1953 ako učeň SPZ za AK Spartak Strakovice. Ďalšie kluby, v ktorých som si obliekol ich dres, boli VTJ Brno, Lokomotiva Břeclav, Slovan Hodonín, ZVL Skalica do roku 1983 - a v súčasnosti na súťažiach štartujem vo farbách AK Junior Holíč.

BEHAME.sk>> Pán Roučka, prečo ste si zo všetkých prístupných športov vybrali práve atletiku – a kým v mladosti to bola guľa a disk, na „staré kolená“ už špeciálne beháte stredné a neskôr dlhé cestné behy?


Rudolf Roučka>> Samozrejme, že tak ako iní chlapci aj som v mladosti hrával najmä futbal. Veď to bol na dedine jediný šport, ktorému sme sa ako deti venovali. V dobe môjho učenia v Strakoniciach sme mali učňovský internát hneď v blízkosti atletického štadiónu, ale hlavne sme na internáte mali skvelého športového vychovávateľa. Ten nás ako chlapcov, ktorí chceli športovať, vedel zaujať. Chcel som byť najlepší z chlapcov v triede, tak som začal behať, skákať, vrhať. Moje disciplíny boli vrhy, hody a šprinty. Vtedy som 60 metrov behal za 7,3, 100 m som zvládol za 11,9 a 200 m za 24,7. S behaním stredných a dlhých tratí som potom začal až okolo svojej štyridsiatky, keď som už nebol taký rýchly. Ale musím povedať, že aj v súčasnosti sú moje obľúbené disciplíny predovšetkým guľa, šprinty a cestné behy.

BEHAME.sk>> Dlhé roky pracujete s mladými bežeckými talentami. Preto by nás zaujímalo, ktorý tréner vám ako športovcovi dal najviac? S ktorým trénerom sa vám ako športovcovi najlepšie pracovalo?


Rudolf Roučka>> Najviac poznatkov a skúsenosti mi do športového života dal práve ten spomínaný športový vychovávateľ na učilišti a zároveň môj prvý tréner Josef Plachatý v Strakoniciach. V trénerskej kariére som najviac nových a inšpirujúcich poznatkov čerpal od Paľa Gleska, Róberta Rozima a MUDr. Kavana.

BEHAME.sk>> Kto bol vašim prvým zverencom - a ako ste sa k nemu dostali?


Rudolf Roučka>> V Holíči som sa oženil v roku 1960 a pretože ma atletika bavila, vyhľadal som v tomto meste učiteľa telocviku a už v roku 1961 som okolo seba zhromaždil dvanásť detí, ktoré som začal trénovať. Bola medzi aj Silvia Balážová-Mlynárová, ktorá bola výbornou diskárkou . A tiež Miroslav Svoboda. To bol zasa výborný šprintér. Ešte v tom istom roku sme už súťažili na Záhoráckych hrách na Myjave. Pamätám si, že na tieto preteky sme cestovali nákladným autom Tatra 805, ktorá mala ložnú plochu zakrytú plachtou. Bola zo Zväzarnu a jeho inštruktori ju používali na výcvik nových vodičov. Také boli základy atletiky v Holíči (krátka odmlka). Neskôr som sa odsťahoval do Skalice, kde som pracoval, a kde som dostal byt. Po mne trénovanie mojej holíčskej skupiny prevzal Dušan Srnec, ktorý s ňou vydržal robiť až do roku 1970. Ako som objavil a priviedol k behaniu Jozefa Machálka? Vedel som o ňom, že už ako 16-ročný zabehol 1000 metrov za 2:42 min. Mal výbornú kondíciu - a tiež výborne hral aj futbal. Raz sa stalo, že ho tréner futbalistov nezaradil do mužstva. Ten istý deň boli v Hodoníne preteky na 2000 metrov. Ja som ho na tie preteky zobral – a on ich vyhral! Dva kilometre zabehol za 6:01min Bolo to v roku 1966, on bol ročník narodenia 1948. Keď neskôr vyhral aj Záhorácke hry v Skalici v behu na 1500 metrov, o jeho kariére bolo rozhodnuté na dlhých 16 rokov. V roku 1982 emigroval do Švédska, kde získal občianstvo, a v tejto severskej krajine mu iba tesne unikla nominácia na OH 1984 v Los Angeles. V celošvédskej kvalifikácii skončil na výbornom 2. mieste. Ale na olympiádu cestoval iba víťaz kvalifikácie.

BEHAME.sk>> Ktorý zverenec vám priniesol ako trénerovi najviac radosti?


Rudolf Roučka>> Najviac radosti mi v trénerskom živote urobili moji zverenci z atletického oddielu ZVL Skalica, ktorý som v roku 1963 založil. Bola to Ľuba Lovečková – Hlaváčková majsterka SR z roku 1965. Tiež už spomínaný Jozef Machálek, vynikajúci bežec, ktorý päť kilometrov zvládol za 14:16min, 10 km za 29:39min, maratón behal v čase 2:13:59 h. V roku 1982 emigroval do Švédska. Aj tam aktívne behal. V Skalici zabehol maratón za 2:17,10 hod, 1500 m za 3:47,6min. Spokojný som bol aj s výkonmi a výsledkami Paľa Buchtu. Tiež bol majstrom Slovenska v maratóne. Silvia Klátilová bola v roku 1976 dorasteneckou majsterkou ČSSR v behu na 800 m. Zdeněk Zalubil dokázal 10 km zabehnúť za 29:59min, maratón behal v čase 2:19,52 hod, Jozef Eichenbaum išiel 10 km v čase 29:49 min. A tak by som mohol pokračovať... Vytrvalci Jozef Machálek a Zdeněk Zalubil reprezentovali aj Československo. V rokoch 1983 – 1993 som celých 10 rokov trénoval atlétov v Hodoníne. Vtedy mi radosť urobil hlavne Marek Panáček, niekoľkonásobný dorastenecký majster ČSR a ČSSR v behu na 800 m (1:54,2min), tak isto aj Slezák, ktorý behal 1500 metrov, alebo šprintérka Polláková – a tiež univerzálna bežkyňa na 300 až 800 metrov Iva Dlobolová, ktorá už ako 14-ročná zvládla 800 metrov v čase 2:22min!

BEHAME.sk>>  A ktorý zverenec vám na druhej strane spôsobil najviac starosti - a pre ktorého atléta vám na čele pribudlo najviac vrások?


Rudolf Roučka>> Ak mám byť úprimný, fakt si nepamätám, že by mi niektorý atlét spôsobil starosti dokonca s vráskami na čele. Takého som vo svojej tréningovej skupine nemal. Naozaj nie.

BEHAME.sk>> Ste erudovaným dlhoročným atletickým odborníkom a skúseným funkcionárom. Preto by nás zaujímalo ako vidíte šance slovenských vytrvalcov, povedzme o päť –šesť rokov? Majú šancu výrazne sa presadiť na veľkých medzinárodných podujatiach a šampionátoch?


Rudolf Roučka>> Ako tréner sa už veľmi dlho pohybujem v našej atletike. V rokoch 1978-1982 som bol členom realizačného tímu Československa pre disciplínu maratón. Moji vrcholoví bežci mali v minulosti vždy veľkú podporu v tých firmách, v ktorých pracovali. Tým je, myslím si, povedané všetko. Viac netreba na túto tému hovoriť. Keď teraz, resp. v najbližšom čase nedostanú talentovaní bežci podobnú podporu od kompetentných ľudí (treba veľa natrénovať a nabehať predovšetkým vo vysokohorskom prostredí), ťažko sa dostaneme zo súčasnej mizérie. Určitý náznak zlepšenia vidím pre bežcov vďaka nástupu nového vedenia Slovenského atletického zväzu. Lebo si myslím, že tým, že vytvoríme zlepšené podmienky pre talentovaných a perspektívnych jedincov, výrazne sa zvýši aj naša šanca presadiť sa aj v medzinárodných podujatiach. Ale bude to beh na veľmi dlhú trať. Nebude to ľahká vec. Ale inú cestu, ako sa presadiť v silnej medzinárodnej konkurencii, nepoznám.


BEHAME.sk>>Aj vinou globálnej ekonomickej krízy momentálne zažívame aj v športe veľmi zložité obdobie. Máme šancu v tomto ekonomickom marazme vychovať novú Luciu Klocovú, nového Jozefa Plachého, Jozefa Repčíka či nových vytrvalcov ako voľakedy boli Róbert Štefko a Miroslav Vanko?


Rudolf Roučka>>Stredné a dlhé trate sú veľmi náročné na dlhodobý tréningový proces, čo v praxi znamená, že je k tomu treba vytvoriť nevyhnutné ekonomické zázemie (krátka odmlka). Sme malá krajina, takže bežeckých talentov je zákonite menej než v iných oveľa väčších a ekonomicky silnejších krajinách. Preto, keď sa niekto naozaj výnimočný u nás objaví, treba mu vytvoriť fakt tie najlepšie podmienky. Treba mu zabezpečiť kvalitnú vysokohorskú prípravu, lekárske a rehabilitačné zabezpečenie. Treba mu pomôcť so všetkým, čo k svojej športovej príprave potrebuje. Lenže bez peňazí to nepôjde. Určite nie. (krátka odmlka). A sme zasa tam, kde sme boli. Na kvalitnú prípravu kvalitných ľudí treba nájsť financie. Alebo lepšie povedané, treba nájsť možnosti a spôsoby ako ich získať.

BEHAME.sk>> S menom ktorého slovenského atléta spájate svoju ďalšiu trénersku budúcnosť? Od ktorého zo svojich zverencov si smerom do budúcnosti najviac sľubujete?


Rudolf Roučka>>Hoci momentálne trénujem viacerých dobrých bežcov, najviac si sľubujem od 17-ročného Ondreja Marenčíka, ktorý je dorasteneckým majstrom Slovenska v behu na 800 metrov. Svojim svedomitým prístupom k tréningu sa v roku 2013 zlepšil o viac ako 12 sekúnd a jeho osobné maximum na 800m je výbornych 1:58,40. Teší ma tiež to, že v jeho prípade je predpoklad ďalšieho zlepšenia.


BEHAME.sk>> Ktorého zo svojich súčasných zverencov by ste ešte chceli priviesť, respektíve pripraviť na účasť na olympijských hrách či svetových a európskych šampionátoch?


Rudolf Roučka>> Ako som už povedal, je to predovšetkým Ondrej Marenčík. Od toho si najviac sľubujem. A z tých mladších mám ešte Viliama Vávru, ktorý má iba 14 rokov, ale v behu na 1500 metrov má osobný rekord 4:42,58min. Aj to je podľa mňa veľký prísľub do budúcnosti. Aj on, ak vydrží naďalej tvrdo trénovať, môže byť veľmi dobrým pretekárom.

BEHAME.sk>> Aký športový životopis máte za sebou? Aká je vaša vizitka úspešného aktívneho športovca?


Rudolf Roučka>> Ako športovec využívam celoročný tréning, ktorý potom zúročujem v kategórii veteránov a seniorov. Som rád, že vo vrhu guľou stále nemám problém víťaziť v priamych súbojoch aj s oveľa mladšími pretekármi. Behám iba rekreačne - a vo svojej vekovej kategórii nad 70 rokov sa mi celkom darí. Dôkazom toho je moje 2. miesto v seriáli pretekov Grand Prix Záhoria-MSBP.

BEHAME.sk>> Pred viac ako polstoročím ste stáli pri zrode atletického klubu v Skalici, neskôr ste išli zakladať atletický klub v Holíči. Prečo ste sa angažovali práve v týchto dvoch mestách?


Rudolf Roučka>> Ako 22-ročný som sa v Holíči oženil. A keďže som dostal prácu v ZVL - a neskoršie aj byt, bolo rozhodnuté. Veď práca s mladými ľuďmi ma bavila - a stále je mojím veľkým koníčkom. Pracoval som ako majster v Strednom odbornom učilišti (SOU) pri ZVL Skalica a v roku 1963 som pri tunajšej TJ založil atletický oddiel. Myšlienka založiť atletický oddiel v Skalici vznikla na jar 1963, keď sa v tomto meste bežal vtedy veľmi populárny Beh Smeny. Zúčastnilo sa ho veľa detí a školskej mládeže. Vtedy som si povedal, že by bol veľký hriech nevyužiť tento záujem mládeže o behanie. Od roku 1982 - 1992 som pôsobil ako tréner v Sigme Hodonín, kde tiež bola výborná práca s mladými. Podpora zo strany zamestnávateľa a tiež od samotného klubu bola v Hodoníne výborná. Naozaj na vysokej úrovni. Od roku 1972 bývam v Holíči - a po ukončení trénerskej práce v Hodoníne som spolu s učiteľkami a sponzormi (boli traja) založil v marci 1992 klub AK Junior Holíč. Tak teraz pôsobím v tomto klube.

BEHAME.sk>> Čo bolo podnetom, že ste sa opäť „presťahovali“ zo Skalice do Holíča?


Rudolf Roučka>> S myšlienkou presťahovať sa do Holíča prišla moja manželka, ktorá chcela mať svoj rodinný dom, a ktorá chcela bývať v blízkosti svojej rodiny. Po dokončení domu v auguste 1972 som sa teda zo Skalice presťahoval do Holíča.

BEHAME.sk>> Dlhé roky patríte medzi vyhľadávaných odborníkov, ktorí dokázali „poblázniť“ do atletiky veľa chlapcov a dievčat z regiónu Záhorie. Aká bola vaša cesta k tejto užitočnej profesii? Prečo ste sa rozhodli pomáhať práve športovcom zo Záhoria?


Rudolf Roučka>> Ešte ako mladý aktívny atlét, dokonca pred nástupom na základnú vojenskú.službu, som sa venoval v našom atletickom oddiele výchove mladých pretekárov. Táto práca ma naozaj napĺňala spokojnosťou, preto som v rokoch 1963 – 1969 pracoval v SOU v Skalici, a neskôr v rokoch 1987 - 1992 v SOU v Hodoníne. Práca na vtedajších stredných odborných učilištiach bola výbornou príležitosťou „poblázniť“ deti a mládež k športovaniu a priviesť ich k aktívnemu pohybu. Stále mám veľké potešenie z toho, keď vidím ako sa mladý človek venuje zdravým pohybovým aktivitám. Ako mladí ľudia športujú. A ešte väčšiu radosť mám vtedy, keď ich k tomuto osožnému spôsobu života privediem ja (krátka odmlka). Na Záhorí som videl u detí a mládeže veľkú vitalitu a chuť do života. Žiaľ, dnes sa to už trocha vytráca aj v tomto regióne Slovenska. Navyše, už v roku 1965 som ukončil štúdium na telovýchovnej škole Slovenského atletického zväzu, stal som sa trénerom II. triedy. Takže na hľadanie atletických talentov po celom našom Záhorí mám aj potrebnú kvalifikáciu. Rozumiem tejto robote, mám rád toto poslanie.

BEHAME.sk>> Jednou z vašich zásad je krédo, že dobrý atlét musí mať pred sebou vždy postavený konkrétny cieľ. A po jeho dosiahnutí si musí vytýčiť zasa nový cieľ, lebo iba svedomitá cieľavedomá práca vedie k úspechu. Koncom januára 2014 budete mať 75 rokov. Aký vyšší cieľ si chcete postaviť pred seba na prahu tohto životného jubilea?


Rudolf Roučka>> Za 53 rokov trénerskej roboty som viedol športovú prípravu reprezentantov Československa i Slovenska. Bol som reprezentačným trénerom Slovenska pre beh žien na 800 až 1500 m, v rokoch 1978 – 1982 som bol členom realizačného tímu Československa pre maratón. Takže teraz by som si mohol povedať, že sa mi už podarilo všetko, čo som v živote chcel robiť. Môj cieľ pre ďalšie desaťročie je síce skromný, ale veľmi odvážny. Chcem totiž ďalej behať, chcem reprezentovať Holíč na veteránskych a seniorských súťažiach. Mám 10-ročného vnuka a 4-ročnú pravnučku, ktorých by som chcel zasvätiť do tajov a krás atletiky - a chcem z nich vychovať špičkových atlétov! Ďalej chcem mať naďalej otvorené oči na každých pretekoch, ktoré navštívim, aby som mohol objaviť ďalšie talenty pre našu atletiku. Aby som v nich mohol vypestovať pevný vzťah k atletike - a aby som ich mohol doviesť podľa možnosti k špičkovej výkonnosti. Ako vidíte, nie je toho málo, čo chcem ešte urobiť.

VIZITKA Rudolf Roučka


Narodený: 30. januára 1939 v Dřítni (okres České Budějovice/ČR)
Kluby: AK Spartak Strakonice, VTJ Brno, Lokomotiva Břeclav, Slovan Hodonín (ako aktívny pretekár), TJ Sigma Hodonín, ZVL Skalica, AK Junior Holíč (ako tréner mládeže a funkcionár, plus stále aktívny atlét - veterán)
Disciplíny: vrh guľou, hod diskom, šprinty, behy na stredné a dlhé trate
Prvý tréner: Josef Plechatý Osobné rekordy: guľa 13,92 m, disk 39,40 m, 60 m 7,3, 100 m 11,9, 200 m 24,7, 5000 m 19:25 min, 25 km 1:58:30 hod
Súčasná pozícia: predseda Atletického klubu Junior Holíč, tréner talentovanej mládeže v AK Junior Holíč.

Trinásť zásad trénera Rudolfa Roučku, ktoré vštepuje svojim zverencom, aby boli dobrými atlétmi:


Chceš byť dobrým atlétom? Pamätaj, že:
  1. Všetko záleží iba od teba samotného.
  2. Musíš mať vždy postavený cieľ, a po jeho dosiahnutí si musíš vytýčiť nový cieľ – vždy vyšší. Len svedomitá a cieľavedomá práca vedie k úspechu.
  3. Medaily sa kujú na tréningu, pretože na pretekoch sa už iba rozdávajú.
  4. Rozhodca má vždy pravdu, preto musíš súťažiť tak, aby o tvojom výkone neboli pochybnosti.
  5. Prípadnú prehru nikdy neváľaj na druhého. Radšej sa zamysli, či si v tréningu urobil všetko pre to, aby si obstál v silnej konkurencii.
  6. Tréningový proces je ako sporiteľňa, koľko si do nej vložíš, toľko si z nej môžeš vybrať.
  7. Váž si svojho súpera. Nikdy ho nepodceňuj, ale ani nepreceňuj.
  8. Pred každou súťažou sa dôkladne rozcvič. Získaš tým pred súpermi náskok A, Rozcvičením pripravíš svoj organizmus od začiatku na stopercentný výkon B, Predídeš tým zraneniam svalov a kostí C, Reguluješ predštartovný stav
  9.  Aj keď je atletika individuálny šport, bojuješ vždy za česť kolektívu (klubu, okresu, kraju, Slovenska). Pamätaj si, že každý tvoj výkon pozorne sledujú: kluboví tréneri, funkcionári, a často aj reprezentační tréneri. Preto vždy podávaj stopercentný výkon a snaž sa na seba upútať pozornosť bojovným výkonom, vynikajúcou technikou a taktikou.
  10. Aj po vynikajúcom výkone majú nasledovať dni plné tvrdého a usilovného tréningu.
  11. Každý neúspech má viesť k ešte usilovnejšej práci. Aj prehrať sa dá tak, že podáš dobrý výkon, za ktorý sa nebudeš musieť hanbiť.
  12.  Pamätaj si, že tréner vždy hodnotí spôsob boja a predvedený výkon
  13. Aj výborný športovec musí byť skromný, priateľský, ochotný druhému pomáhať, s dobrou životosprávou, vzorný v škole, aj na verejnosti. Slovom má sa chovať tak, aby bol príkladom pre nastavajúcu športovú generáciu!

Dodatok trénera Rudolfa Roučku pre deti a ich rodičov, prečo je užitočné venovať sa atletike:

  • Pretože atletika je olympijský šport č. 1 a hovorí sa o nej ako o kráľovnej všetkých športov. Vyjadruje sa tým jej nezastupiteľné miesto u ostatných športov, ale aj jej dlhodobá tradícia siahajúca až do staroveku. Atletika kultivuje nielen telo, ale rozvíja všetky základné pohybové schopnosti ako je beh, skok, hod. Má tiež pozitívny vplyv na psychickú a mentálnu úroveň človeka. Učí cieľavedomosti, húževnatosti a vytrvalosti. Dokáže sprostredkovať pozitívne emócie súvisiace s prekonávaním seba samého.
  •  Je rôznorodá ako snáď žiadny iný šport - a tak nám dáva širokú možnosť využitia. Vrhy, hody s rôznym náradím, behy krátke, dlhé, do vrchu, cezpoľné, cez prekážky, skoky do diaľky, výšky, športová chôdza a viacboje. Každý si môže vybrať, čo mu sedí na mieru, kde sa môže realizovať.
  •  Je spravodlivá – nie sú dohady, náhody a súdy. Základom atletiky je jej merateľnosť (metre a sekundy). Víťazí ten, kto je v cieli najrýchlejší, kto hodí najďalej, kto skočí ďalej , resp. vyššie - a nie ten, ktorému nadržiava rozhodca.
  • Atletika patrí k športu, ktorý je relatívne finančne nenáročný. Nepotrebuje nákladné vybavenie, príspevky na činnosť a pretekanie sú v porovnaní s inými športmi podstatne lacnejšie.
10.12.2013 / Rozhovory / Autor: ŠŽ