Načítavam...
Beháme.sk
Zvoľte veľkosť písma:
AaAaAaAaAa
Beháme.sk

Všetko má riešenie. Vzdať sa môžeš zajtra, hovorí hendikepovaný športovec a motivátor Štěpánek

Všetko má riešenie. Vzdať sa môžeš zajtra, hovorí hendikepovaný športovec a motivátor Štěpánek
Richard Štěpánek je hendikepovaný športovec a motivátor. Ako prvý prešiel preteky 1000 míľ adventures na bicykli, na kolobežke aj pešo. „Budovanie človeka nie je v zľahčovaní, ale v zdolávaní prekážok. Ak dnes niečo nefunguje, či je to bicykel alebo vzťah, vyhodíme to, vymeníme, ale neriešime. A to nie je správne,“ vraví.
Venovali ste sa športu odmalička?

Áno, športoval som odmalička. Ako dieťa som mal silnejšiu postavu, ale bol som mrštný a rýchly. Robil som všetko, čo sa na dedine hralo – hokej, futbal, prosto všetko.

Šport sa pre vás postupne stal zamestnaním. Bol vtedy váš pohľad na šport iný, ako dnes?

Šport bol pre mňa hlavne pohyb. Môj pohľad naň sa nezmenil. Je to dar, keď je vaša záľuba aj povolaním. Venoval som sa tomu, čo som mal rád. Aj keď ma šport živil, peniaze neboli na prvom mieste. Videl som v tom zmysel. Mal som to rád.
Ak by vám pred vašou dopravnou nehodou v roku 1999 niekto povedal, že v budúcnosti absolvujete preteky v štýle adventure na 1000 míľ na horskom bicykli, čo by ste si vtedy pomysleli?

Asi by som sa opýtal: Prečo by som ich mal absolvovať? Určite by som tomu neveril už preto, že som na bicykli veľmi nejazdil. Bicykloval som len ako dieťa. Nemal som o podobných pretekoch ani poňatie. Nieto, aby som sa im venoval. Prišlo to postupne, ako som začal svoje pohybové aktivity smerovať k motivačnému rázu. Okolo roku 1999 tie preteky ani neboli v Česku známe. Až neskôr sa s tým roztrhlo vrece.

Zlomovým bodom vo vašom živote bola vážna dopravná nehoda na motorke, keď vám nedalo prednosť auto. Do nemocnice vás priviezli vo vážnom stave, za 21 dní ste absolvovali 21 operácií a lekári vám museli amputovať ľavú ruku. Spomínate si na moment, keď vám lekári oznámili, čo sa stalo, a že ste prišli o ruku?

Keď ma lekári prebudili, bol som stále pod vplyvom sedatív. Viac o tom viem z rozprávania mojej psychologičky. Nevnímal som, čo mi hovoria. Vraj som to prijal pokojne. Takže boli spokojní. Až keď som začal hľadať ľavú ruku, pochopili, že netuším, že ju už nemám. Museli mi to zopakovať. Ale nepamätám si, ako som reagoval ani potom. Preto nemôžem objektívne povedať, ako som to prežíval. Psychologička mi hovorila, že som to oplakal. Dodnes cítim, že tú ruku mám a keby som s prstami chcel pohnúť, mám pocit, že to robím. Nejaký čas som dostával silné lieky a mal som halucinácie. Nevedel som, čo je pravda a čo nie. Preto som najskôr ani nevedel, čo sa stalo. Trvalo mi nejaký čas, než som všetko pochopil.

Určite to bol dlhší proces, kým ste pochopili, čo sa stalo a snažili ste sa s tým vyrovnať. Naučiť sa riešiť aj bežné veci jednou rukou – niečo si nakrájať, zaviazať si šnúrky, obliecť sa a podobne.

Pokiaľ nechcete len ležať a ľutovať sa, tak vás to život naučí. Túžba vrátiť sa do reálneho života ma hnala, aby som sa všetko učil. Všetko to bolo len o tom, ako sám veľmi chcem. A ja som chcel veľmi. Mával som silné bolesti a v noci som nemohol spávať. Tak som sa učil jemnú motoriku. Ako si zaviazať šnúrky. Topánky som si kupoval na šnurovanie, aby som nezlenivel. Všetko som sa postupne učil. Ako krájať cibuľu, akým nožom, akú podložku, akým sklonom krájať. Všetko sa naučíte. Keď premýšľate, postupne na všetko prídete.

Pred nehodou ste pracovali ako choreograf a cvičiteľ aerobiku. Približne štyri mesiace po nehode ste sa k tomu aj napriek hendikepu vrátili. Z čoho pramenila túžba vrátiť sa?

Pretože mám rád ľudí. Bol som tu pre nich. Ľudia boli súčasťou môjho života. Dnes už chápem, že som tu mal zostať. Mám tu ešte veľa práce. Keď si zoberiete, že ma priviezli do nemocnice v stave, ktorý bol takmer nezlučiteľný so životom. Lekári v podstate čakali, že zomriem. Moje orgány už rozplánovali pre ľudí, ktorým ich mali transplantovať. Už sa čakalo len na moju smrť. Keď lekári videli, že bojujem a nechcem to skončiť, rozhodli sa ma zachrániť. Toto som sa dozvedel od lekárskeho tímu, ktorý nado mnou bdel. Dali ma dokopy, hoci poškodenie bolo obrovské. Keďže som neustále pracoval s ľuďmi, bol pre mňa veľký motor už dostať sa z nemocnice, pretože ku mne nik nesmel ani na návštevu. Mal som mať sériu vystúpení po celom Česku a Slovensku a zrazu bol koniec. Chýbalo mi to. Ôsmeho mája som mal nehodu a 9. septembra 1999 som po prvý raz v Chorvátsku pred ľuďmi už cvičil. O mesiac som v bol v Bratislave na veľkej akcii, kam prišlo veľa ľudí, ale skôr sa prišli pozrieť, či to je ten Richard Štěpánek, ktorý má byť mŕtvy. Veľa lektorov potom prišlo za mnou a vraveli: Neverili sme, že si to ty. Aj polícia uzavrela prípad s tým, že som zomrel. Dozvedel som sa to, keď som sa na nich obrátil, či budú tú nehodu vyšetrovať a oni sa pýtajú: Aký Štěpánek, veď ten je mŕtvy. Stojím na vrátnici a nie som mŕtvy, odvetil som im. K práci som sa chcel vrátiť, pretože to bol môj život a môj svet.

Obmedzoval vás hendikep, keď ste začali precvičovať?

Vzhľadom k tomu, že keď cvičíte pre 100 – 300 ľudí a musíte im rukami ukazovať, čo majú robiť, tak áno. Ale pretože som sa tomu venoval dlho, dokázal som s ľuďmi komunikovať. Povedal som, že ja síce zdvihnem len jednu ruku, ale oni obe. Keďže som bol tanečník a veľa pohybov sa robí obomi rukami, cítil som, že to nie je ono. Odtancoval by som to, ale už by to nemalo úroveň, akú by som chcel. Obmedzenia tam boli, ale nie pohybové. Moja rovnováha vychádza zo stredu tela a celý pohyb sa dal rozfázovať. Musím doplniť, že to, čo vyzeralo ako moja dokonalosť, bol dar, ktorý som dostal. To, že som všetko zvládol, bol dar. Nie že by som bol skvelý. Postupne som prichádzal na ďalšie veci, za ktoré som vďačný.

Ako sa prejavil tento dar?

Postupne som našiel zmysel života. Nie je ľahké prísť na to, prečo žijeme. Ja som ho našiel v službe druhým ľuďom. Napĺňa ma, keď môžem byť akokoľvek nápomocný. Dvanásť rokov po nehode trvalo, kým som pochopil, čomu sa mám venovať. Celé je to cesta. Každý dostáva počas života nejaké informácie, a buď prejdú okolo vás alebo na ne reagujete. Mne akoby stále niečo naznačovalo, že by som mal pracovať s inými ľuďmi. Postupne som upustil od veľkých akcií a začal som pracovať s ľuďmi po úrazoch. Odišiel som z aerobiku. Aj vzhľadom k tomu, akým smerom sa ten šport uberal ďalej. Nechcel som robiť v polovičnom svete. Neprišlo to zo dňa na deň, prelínalo sa to. Postupne som začal jazdiť na bicykli. Niekto si všimol, že jazdím, hoci mám len jednu ruku. Potom sa ma pýtali, ako to je možné, ako mám bicykel prispôsobený, a podobne. Takto som sa dostával k ľuďom, ktorých som učil, vysvetľoval, zháňal, a to ma postupne priviedlo k liečebniam, k detským domovom a k pretekom, ktoré som absolvoval s nejakým motivačným zámerom. Ale bol to dlhý proces.

Cesta od tanca a aerobiku k tisícmíľovke trvala niekoľko rokov. Keď ste sa v roku 2013 prvý raz postavili na štart týchto pretekov na horskom bicykli, vedeli ste, čo vás čaká?

Nie, vôbec. Na začiatku bolo len rozhodnutie postaviť sa na štart a prísť do cieľa. A týmto podporiť Ústav pre hendikepované deti v Brne. Vtedy som jazdil preteky, ktoré mali 50 – 60 kilometrov, ale nedávalo mi to zmysel. Hľadal som niečo, čo by bolo nad moje sily. Niečo, čím by som ukázal, že život je naše rozhodnutie naplnené poctivou a vytrvalou prácou. A keď som počul o 1000 míľovke, vedel som, že tam chcem ísť. Ale nevedel som vôbec, ako sa mám pripraviť, aké mám mať vybavenie. Hlavné bolo rozhodnutie a cieľ. Zvyšok som po pár dňoch na pretekoch pochopil a zažil. Pripravený som na to nebol. Mal som rady od ľudí, ktorí už tieto preteky absolvovali, ale to bolo všetko.

Asi je veľký rozdiel pre hendikepovaného človeka ísť preteky okolo 50 km a 1000 míľ. Koľko vám to trvalo prvýkrát?

Osemnásť dní, pretože po 800 kilometroch som spadol a škaredo som sa rozbil. Skončil som v nemocnici. Ale ani tam mi nevedeli povedať, či mám zlomené zápästie alebo nie. Aj mi robili röntgen. Tak som sa vydal na ďalšie kilometre aj so zimnicou aj s boľavým zápästím. Tak ma bolelo, že som nemohol ani meniť rýchlosti. Maximálne o jeden stupeň. Bolelo to, ale došiel som až do cieľa. A to bolo krásne.

To ste museli mať veľké bolesti. A s tým ste absolvovali ďalších 800 kilometrov?

Najskôr som mal zápästie také opuchnuté, že ani nebolo možné zistiť, či je zlomené. Potom prišli zimnice a únava z nedostatku spánku, pretože som bol najskôr v nemocnici a potom v servise, kde mi dávali dokopy rozbitý bicykel. Bola to moja technická chyba. Už bolo šero, prehliadol som jamu a vletel som do nej v plnej rýchlosti. Ani som poriadne netušil, čo sa stalo. Do polnoci som nejako dokráčal bližšie k civilizácii. Stretol som ľudí, ktorí mi pomohli. Zabezpečili mi servis, odviezli ma do nemocnice a poskytli mi nocľah. Zaspal som o štvrtej ráno, o ôsmej som vstával. Musel som sa vrátiť na trať, kde som ju opustil. Ten deň som prešiel asi 30 kilometrov. Znovu ma našli tí ľudia, opäť ma zobrali k nim domov, nakŕmili ma, vyspal som sa a ráno ma odviezli na trať. Potom to už šlo lepšie, takže som sa dostal nakoniec do cieľa.

A nebáli ste sa po takom páde a zranení pokračovať ďalej? Nemali ste strach, že znovu spadnete?


Mal som strach, aby som nespadol znovu na tú ruku. Stávalo sa, že som z bicykla radšej zoskočil a kotúľal sa. Snažil som sa už ísť opatrne. A postupne ako sa môj stav zlepšoval, naberal som neskutočnú morálnu silu. Keď som došiel do cieľa, bol som nesmierne šťastný. Ani som si neuvedomoval, čo som dokázal. A keď som neskôr prišiel do Brna k autu a nastúpil doňho, nedokázal som ani len otočiť kľúčik v zapaľovaní. Nebol som schopný zápästím nič urobiť. Vtedy som si kládol otázku: Ako je možné, že som s touto rukou prešiel 800 kilometrov na horskom bicykli, keď nie som schopný ani naštartovať auto. Potom som nejako naštartoval, no šoféroval som len predlaktím. Ale podotýkam, že som dostal dar, materiál, s ktorým môžem pracovať. To nebolo o mne. Mohol som to dávno vzdať v nemocnici, ale ja som neprišiel na tie preteky, aby som sa vzdal. Šiel som ich dokončiť. To bolo moje motto. Mal som pred očami tie deti a nedokázal som si predstaviť, že by som to zabalil. Od nehody žijem s veľkými bolesťami. Veľa ľudí si to nevie predstaviť. Sú to fantómové bolesti. Môj prah bolesti posunuli za 23 rokov. Bolesť je trochu mojim životným partnerom. Toto tiež zohralo rolu.
Podstata pretekov v štýle adventure, teda bez podpory, je v tom, že musíte stále riešiť rôzne prekážky – jedlo, pitie, nocľah, technické problémy. Máte nejaký návod, ako sa s tým vyrovnať?

Mal som natrénované za celý život dosť. Nehoda a návrat do života bol tréning morálky, pokory aj fyzickej stránky. Moju cestu sprevádza myšlienka: Každý meter sa počíta. Aj keby som za deň prešiel desať kilometrov, bol by som o desať kilometrov bližšie k cieľu. Kniha, ktorú som aj na základe tohto príbehu napísal, sa volá - Vzdať sa môžeš zajtra. Nie som ten, kto hľadá dôvody, ale spôsoby. Akým spôsobom donesiem bicykel do civilizácie, keď mám zranenú ruku, ako sa mám pobaliť, keď nemôžem ohnúť zápästie. Máte čas a môžete premýšľať. Nie je dôvod utekať domov. Nechcel som ísť domov, chcel som súťažiť. Chcel som pokračovať. Tieto preteky som si vysníval a vedel som, že s každým prekonaným problémom rastiem. Stávam sa silnejším. Čas by si mali ľudia nájsť aj v bežnom živote. Veľa ľudí uteká pred banálnymi problémami, pretože to je jednoduchšie. Nechápu, že ak utečú, aj tak ich to časom dobehne. Budovanie človeka nie je v zľahčovaní, ale v zdolávaní prekážok. To by ľudia mali vedieť. Ak dnes niečo nefunguje, či je to bicykel alebo vzťah, vyhodíme to, vymeníme, ale neriešime. A to nie je správne. Je to zbabelé a krátkozraké. Takže, ak by som mal niečo poradiť, neutekajte pred problémami, to nikam nevedie. Keď prídu, hľadajte riešenie. Skúšajte čokoľvek. Ak utečiete, nič nevypracujete. Keď som v roku 2020 šiel 1000 míľ pešo po trase cyklistov, našiel som odpoveď na otázku, kedy sa končí heslo: Vzdať sa môžeš zajtra. Zažil som vtedy veľa problémov a bolo veľa chvíľ, kedy som to mohol ukončiť, ale neukončil som to. Našiel som odpoveď na otázku, kedy môžem z boja odísť so vztýčenou hlavou. Ta odpoveď znie: Ukončiť to môžete vtedy, keď viete, že ste urobili všetko, čo bolo vo vašich silách a možnostiach. Pokiaľ si na tuto otázku odpoviete áno, potom môžete z boja odísť neporazený. Ale tých možností je vždy toľko, že takého človeka som ešte nestretol. Vždy sa môžete snažiť ďalej a ďalej.

Preteky 1000 míľ naprieč Českom a Slovenskom sú vám dosť blízke. Prešli ste ich na horskom bicykli, na kolobežke aj pešo. Čo bolo najťažšie?

Dnes to viem s istotou. Kategória chodec, ale po trase, ktorou idú cyklisti a kolobežkári, nie tá, ktorá je oficiálna pre chodcov. Prešiel som ju ako druhý chodec v histórii. Trvalo mi to 33 dní. To je najťažšia kategória. Šiel som hlavou proti múru. Bolo to 1660 kilometrov s prevýšením 40 000 m. Chcel som byť prvý, kto zdolal všetky tri kategórie v oboch smeroch. Podarilo sa. Kolobežka, bicykel a chôdza sú tak rozdielne, že sa to nedá ani porovnať. Každý spôsob však má svoje krásy, svoje plusy a mínusy.

Ukazujete, že veľa prekážok je možné prekonať. Aký dôležitý je šport pre hendikepovaných ľudí?

Stretol som sa s mnohými hendikepovanými ľuďmi. Šport a pohyb je veľmi dôležitý pre celkový stav človeka nielen po úraze. Základom je, aby svoj hendikep prijali, aby pochopili a prijali, že iné to už nebude. Potom môžu ísť ďalej. Musia sa na seba pozerať takí, akí sú, mať sa radi a nehanbiť sa. A keď to prijmú a naštartujú svoj morálny metabolizmus, prestanú schovávať svoj hendikep, potom môžu robiť čokoľvek a prekonávať svoje hranice. Ideálne je, ak ich v tom okolie podporuje. Sú to dôležité súhry. Tým, ktorí majú hendikep, by som radil, aby sa s tým vyrovnali, čo najrýchlejšie. Potom môžu robiť to, čomu sa venovali v minulosti, alebo si môžu nájsť aj nové koníčky a nových priateľov. Nemusia kopírovať to, čo robí niekto iný. Musia si nájsť svoju cestu. Nemusia ísť 1000 míľ ako ja. Veľa ľudí si myslí, že keď dokážu to, čo niekto iný, že ich to niekam posunie, ale tak to nie je. Človek by mal byť predovšetkým sám sebou.

Máte športové výzvy, ktoré by ste chceli absolvovať?

Pre mňa je každý deň výzvou. Stále mám čo robiť. Raz je to práca, vzdelávanie, šport, inokedy pripravujem charitatívne projekty. Keď idem z Brna napríklad do Karlových Varov na kolobežke, je krásne dostať sa tam vlastnou silou. Je to určitý druh slobody. Teraz sa chystám podporiť výstavbu detského hospica v Brne a budem robiť jazdy na Sněžku, Králický Sněžník a na Lysú horu na kolobežke. Cestou budem šíriť informáciu o hospici, zriaďovať miesta, kde bude možné finančne prispieť. Každá jazda má niekoľko sto kilometrov a hlavne má zmysel. Ak by neboli rôzne obmedzenia, šiel by som rád aj do zahraničia. Ale som človek, ktorý sa uspokojí s málom a jeho sloboda je viac, než život za určitých podmienok. Mám rád slobodu. Mne stačí aj ísť za dedinu, vyjsť si na kopec a vidieť východ slnka. Nemám špeciálne sny, ale nie je nič, do čoho by som sa nepustil, pokiaľ v tom uvidím zmysel.
23.7.2022 / Rozhovory / Autor: Miloš Šebela /  Foto: Jan Kopka/1000miles.cz