Pán doktor, čo vy a šport, robíte nejaký aktívne?
Jan Hnízdil>> Odmalička
som bol dosť nešikovný, pri telocviku som zožal posmech. Začalo
ma to trápiť a chcel som to zmeniť. Dal som sa na beh, jazdil som na
bicykli, lyžoval som, plával. V niektorých športoch sa mi celkom
darilo. Vtedy boli v móde diaľkové pochody, s kamarátom sme ich
behali.
Dokonca ste potom spojili šport s medicínou.
Jan Hnízdil>> To bol môj sen. Mal som šťastie, že som po skončení lekárskej fakulty nastúpil na katedru telovýchovného lekárstva FTVS UK v Prahe. Dostal som sa k ľadovému hokeju a robil lekára juniorskej reprezentácie. Bola to generácia Jágra, Šlégra, Reichla, Holíka ... Dokonca som s nimi absolvoval turné v Kanade a nastúpil proti kanadským funkcionárom. Koučoval nás Jarda Jágr a prehrali sme 1:17.
Vrcholový šport robia vrcholoví invalidi
Aha, ja som si myslel, že ste pracoval medzi cyklistami.
Jan Hnízdil>> To áno, potom som robil doktora dráhovým cyklistom v Dukle Praha. Obišiel som s nimi preteky okolo Kuby. Po vojenčine som pokračoval v klube v horskej cyklistike. S cestnou cyklistikou na profesionálnej úrovni som sa zoznámil počas pôsobenia v talianskej stajni Navigare pri Giro d 'Italia.
Aká je práca v cyklistickom profesionálnom tíme?
Jan Hnízdil>> Pracoval som tam ako fyzioterapeut. Na vlastné oči som videl, aká brutálna to je záťaž. To sa nedá zvládnuť prirodzeným spôsobom. Cyklisti po skončení etapy, ešte v prepotených dresoch, napochodovali na izby, tam čakali infúzne stojany a dostávali vnútrožilovú výživu, megadávky vitamínov, erytropoetínu, kortikotropínu... Niektorí ani nevedeli, že sú dopovaní.
Čo vy na to?
Jan Hnízdil>> Systém vrcholového športu po nich žiada výkony, ktoré už nemôžu vlastnými silami dosahovať. Takže sú nútení dopovať. Tá istá spoločnosť ale vyvíja tlak na to, aby nedopovali. Je to spoločenský problém, šport môže byť buď vrcholový, alebo čistý. Oboje súčasne chcieť nemôžeme. Čistý vrcholový šport je protirečenie.
Čo by sa páčilo viac vám? Dopovať a mať výsledky, alebo prijať slabšie výsledky, ale dosiahnuté čistou cestou?
Jan Hnízdil>> To je osobná voľba každého. Ak sa chce niekto zničiť, je to jeho rozhodnutie. Ak si chce uchovať česť, zdravie a nedopovať, mal by sa vrcholovému športu radšej vyhnúť.
Pokúsil sa niekto vtiahnuť do dopingového sveta aj vás?
Jan Hnízdil>> Niekoľkokrát bol na mňa vyvinutý tlak zo strany majiteľov stajne, manažérov, ale aj športovcov, že už do toho nemôžu dať viac a že už je to len na mne. Že mám určité skúsenosti od talianskych profíkov. Poprial som im veľa zdravia a rozlúčil sa. Z vrcholového športu som úplne vystúpil. Doktor v ňom nie je preto, aby sa staral o zdravie športovcov, ale preto, aby dosiahli nadľudský výkon. Ten ale nie je so zdravím zlučiteľný. Je to medicína v službách športového biznisu. Pre väčšinu ľudí sú vrcholoví športovci symbolom zdravia. V skutočnosti sú to vrcholoví invalidi.
Čo k tomu vlastne športovcov ženie?
Ján Hnízdil>> Každý si v mladosti rád zahrá futbal alebo hokej. Potom dospieva, športuje rád ďalej, ale začne sa venovať vzdelaniu, profesii, rodine. Vrcholový futbalista alebo hokejista si ale musí uchovať hravosť aj v dospelosti. Zamrzne vo vývoji, má síce obrovskú postavu, ale mentalitu dieťaťa. To sa premieta aj do jeho osobného života: hrá sa s autíčkami (nakupuje drahé, rýchle autá), hrá sa s bábikami (strieda modelky), hrá na automatoch, po turnajoch ho sprevádza mamička. Pretože nič iné, ako sa hrať, nevie, snaží sa vo vrcholovom športe udržať za každú cenu. Keď už to nejde, chce od štátu, aby sa o neho postaral, veď predsa vybojoval toľko medailí! Plače ako malé decko.
Jednostrannosť škodí . Aj tá bežecká.
Čo si myslíte o behu?
Jan Hnízdil>> Beh som mal veľmi rád. Teraz som už výrazne spomalil. Snažím sa o rýchlejšiu chôdzu v lese , jazdím na bicykli, na bežkách, na kolieskových korčuliach , rád si zaplávam. S futbalom alebo tenisom už by som neriskoval. Je úžasné, keď človek ovláda rôzne športy, rozvíja sa harmonicky. Veľký problém ale je, keď šport ovládne človeka. Akákoľvek jednostrannosť a závislosť škodí. Na tele i na duši.
Keď sa rozhliadneme okolo seba, nemožno nevidieť, koľko ľudí zrazu behá. Čím si to vysvetľujete ?
Jan Hnízdil>> Je to symbol doby. Spoločnosť je v obrovskom napätí a strese, ľudia zúfalo hľadajú nejaký ventil. Tak bežia, bežia a nevedia za čím. Predstavujem si, že ten náš šialený beh skončí ako Feidippidés. Keď dobehol z Maratónu do Atén, povedal: " Zvíťazili sme ! " A umrel .
Niektorí bežci berú pred pretekmi lieky proti bolesti. Čo vy na to?
Jan Hnízdil>> Je to najkratšia cesta k sebazničeniu. Bolesť nie je nepriateľ, s ktorým by sme mali bojovať liekmi. Je to dôležitý obranný mechanizmus. Naše telo nemá inú možnosť, ako nám oznámiť, že s ním zle zaobchádzame, ako bolesťou. Je to taká naša červená kontrolka. Keď ju vypneme práškom a pokračujeme v behu, zničíme si nielen kĺby, ale aj žalúdok, pečeň, obličky. Pritom úplne zbytočne, stačí načúvať signálom tela. Hovorili ste o tom, že beh sám o sebe nestačí... je ale predsa lepšie ísť behať ako sedieť pri televízii. Určite je dobré sa prebehnúť. Ak to vek a kĺby dovolia, čo už nie je môj prípad. Takže si občas rád pustím šport v televízii.
Systém okolo nás je problém, depresia je len signál.
Povedal ste metaforicky, že všetci stále niekam bežíme. Kam sa ženieme?
Jan Hnízdil>> Sedíme v lietadle, ktoré letí šialenou rýchlosťou. Nevieme kam a nevieme prečo, pilotnú kabínu ovládli nebezpeční psychopati. My si myslíme, že sa nemôže nič stať, a s vypleštenými očami sledujeme, ako to okolo nás sviští. Náraz bude veľmi tvrdý.
Môžeme ho nejako zmäkčiť?
Jan Hnízdil>> Snáď je ešte šanca vyskočiť. Prenechať lietadlo psychopatom a vrátiť sa na Zem.
Je tak ľahké vyskočiť zo systému?
Jan Hnízdil>> Nie je to vôbec ľahké, ale je to nutné. Ja som vlastne vyskočil z klasickej medicíny. Ľudia ku mne chodili s rôznymi problémami, ja som ich posielal na vyšetrenie, písal im prášky ... a oni sa mi stále vracali. Ich nariekaniu som vôbec nerozumel, liečil som, ale neuzdravoval. Potom som objavil komplexnú medicínu a pochopil, že každá choroba je informácia o tom, aký človek je, v akých podmienkach a akým spôsobom žije. Informácie o tom, že niekde robí chybu. Skôr ako doktor fungujem ako tlmočník medzi telom a mysľou pacienta. Vysvetľujem mu, čo mu telo chorôb oznamuje. Človek je chorý preto, že nerozumie telu.
Ako nás ohrozuje stres?
Jan Hnízdil>> V súčasnej dobe u nás berie lieky proti depresii a úzkosti 650 tisíc ľudí. To je celkom dosť. Nedávno som čítal, že sa plánuje výstavba nových psychiatrických centier. Ľudia už stresujúcemu životnému tempu nestačia, sú odkazovaní k lekárom, dopujú sa práškami. To ale nie je cesta k uzdraveniu. Spoločenský systém je ťažko chorý a ten, kto sa na neho adaptuje, je vlastne mentálne postihnutý. Ľudia trpiaci úzkosťou alebo depresiou sú paradoxne normálni, ešte niečo cítia, nevzdali sa. Smerujeme k tomu, že väčšina normálnych, citlivých ľudí bude na psychiatrii a vonku zostanú len psychopati.
Ako sa stres šíri?
Jan Hnízdil>> Najväčším stresorom sú negatívne emócie: zloba, závisť, arogancia, zlosť. Tie sa prenášajú ako epidémia. Americký psychológ Fiedmann preukázal, že stačí, aby ste bol niekoľko minút v prítomnosti dominantnej negativistickej osoby a nakazíte sa. Pritom s ňou ani nemusíte hovoriť, funguje to aj na diaľku. Keď si v televízii pustíte politickú predvolebnú debatu, je to taký nápor negatívnych emócií, že sa môžete otráviť, ako by ste si pustil plynový šporák. Dvíha sa vám žalúdok, bolí vás hlava, prestane vám chutiť, zle zaspávate. Vystúpenie našich politikov by malo na obrazovke povinne sprevádzať varovanie: "Sledujete politickú debatu. Škodíte svojmu zdraviu!"
Manažér je diagnóza
Akí pacienti k vám chodia najviac?
Jan Hnízdil>> V poslednom čase chodí veľa manažérov. Skôr ako profesia je to diagnóza, čím väčším a drahším autom manažér príde, tým ťažší to je prípad. Asi to bude nejaká forma autizmu. Prichádzajú úplne vybavení, prehĺtajú lieky na tlak, na žalúdok, na spanie, na nervy... Odo mňa chcú, aby som ich uzdravil a oni mohli ďalej žiť sebazničujúcim spôsobom. Nechápu, že to nejde. Liečim ich ako malé deti: terapeutka s nimi ide na vychádzku do lesa, dietologička ich učí pomaly jesť, fyzioterapeutka dýchať, psychológ nadväzovať normálne vzťahy...
Nie je vám z toho smutno?
Jan Hnízdil>> Je to ich život, nie som spasiteľ. Spasiť sa môžu jedine sami, my im poradíme, ako na to. Ak pochopia, majú šancu. Vyliečených pomaly pribúda. Napríklad marketingová riaditeľka farmaceutickej firmy: dala výpoveď, pomáha v zariadení sociálnej starostlivosti, chodí na kurzy harfy a drevorezby. Od základov zmenila život. A je v pohode. Z toho mám veľkú radosť.
Máte veľa objednaných ľudí, viete povedať, že už toho máte nad hlavu sám?
Jan Hnízdil>> Radím to svojim pacientom, sám sa s tým trápim. Termíny ordinácie sú do konca roka obsadené, na budúci rok je vydaných niekoľko stoviek poradových čísel. Ľudia volajú, píšu, posielajú e-maily, niekedy dokonca s vyfoteným zdravotným problémom - napríklad vyrážkou dieťaťa alebo vlastnú opuchnutú nohu. Chcú, aby som im poradil na diaľku, keď sa nemôžu dostať do ordinácie. Aby som to zvládal, nedávam nikomu číslo mobilu a sám ho používam len k SMS. Nemám ani vlastnú e-mailovú adresu. Na e-maily so žiadosťou o radu, ktoré prichádzajú do nášho centra, odpovedám: "Ľutujem, diagnostikovať ani liečiť na diaľku neviem, jedinou možnosťou je osobné stretnutie a vyšetrenie v ordinácii. Objednajte sa cez recepciu".
Kedy ste sa naposledy zastavil?
Jan Hnízdil>> Musím sa zastaviť každú chvíľu. Medzi pacientmi idem na pár minút do lesa, po práci na hodinovú vychádzku. Chcem byť tiež chvíľu sám a mlčať. V meste je to problém, ľudia ma často oslovujú aj na ulici.
Štve vás to?
Jan Hnízdil>> Keby ma to štvalo, škodil by som len sám sebe. Snažím sa takúto situáciu odľahčiť. Nedávno ma zastavila pani v supermarkete, že ma počula hovoriť v rádiu o chorobách štítnej žľazy a chcela by sa poradiť. Tak som jej medzi regálmi povedal: "Hneď sa na vás pozriem. Vyzlečte sa.".
Aký máte vy pohľad na lieky všeobecne?
Jan Hnízdil>> Základom komplexnej medicíny je klasické medicínske vzdelanie, používam modernú diagnostickú techniku i lieky. Na prvom mieste ale je zistiť, akú informáciu choroba oznamuje, poradiť pacientovi, čo má vo svojom živote zmeniť, aby posilnil samouzdravovacie schopnosti. Keď jeho vlastné sily na zvládnutie choroby nestačia, predpíšem mu lieky, ale len dočasne, aby sa odrazil od dna a bol schopný urobiť zmenu. Je len na ňom, či ju urobí, alebo pôjde ďalej na práškoch. Ja mu ich však dám len raz, potom sa s ním rozlúčim. Pracujem s ľuďmi, ktorí pochopili, čo je potrebné, a sú za svoje zdravie ochotní a schopní niesť zodpovednosť. Iná situácia je pochopiteľne u starých ľudí alebo u onkologicky chorých. Tí sa bez dlhodobej alebo aj doživotnej medicínskej podpory nezaobídu.
Ako sa vám žije mimo oficiálny medicínsky systém?
Jan Hnízdil>> Slobodne, som rád, že som z toho starého vystúpil. Je založený viac na liečení chorôb ako na uzdravovaní ľudí. Lekár je v ňom finančne motivovaný k tomu, aby sa správal ako opravár, pacient demotivovaný k aktívnej starostlivosti o vlastné zdravie. Tadiaľ ale cesta k zdraviu nevedie. Páči sa mi model, ktorý fungoval v dávnej Číne, vladár platil svojho lekára, len kým bol zdravý. Akonáhle ochorel, platiť prestal. K takejto zmene motivácie by som chcel dospieť vo svojej praxi. Byť platený za to, že radím ľuďom, čo majú robiť, aby boli zdraví.
Ako sa staráte o svoje telo vy?
Jan Hnízdil>> Dokážem poradiť každému inému. Vlastnú životosprávu by som radšej nekomentoval, vegetarián ani abstinent rozhodne nie som.
Kto je Jan Hnízdil?
MUDr. Jan Hnízdil je špecialista v odbore komplexného rehabilitačného lekárstva a psychosomatiky. Podieľal sa na niekoľkých knihách, napríklad na tituloch Doping aneb zákulisí vrcholového sportu, Bolesti zad: mýty a realita, alebo Jak léčit nemoc šílené medicíny.
Zaujímavé články nájdete aj na Rungo.cz.
