Cookies

Na naších stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Behame.sk.
Bližie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.
Súhlasím
Načítavam...
Beháme.sk
Zvoľte veľkosť písma:
AaAaAaAaAa
Beháme.sk

Tréner jej zakázal kone i korčule

Tréner jej zakázal kone i korčule
Ako karatistka získala hnedý pás, no oveľa väčšiu dieru do sveta urobila na atletickom ovále. „Bezprostredne po dobehnutí prvej 400-ky v mojom živote som si povedala: nikdy viac!“ priznala štvrtá žena v behu na 400 m na halových ME 2015 v Prahe Iveta Putalová.

Ako sa vám počúvalo tvrdenie vášho trénera Marcela Lopuchovského, že ako atlétka ste pre neho neriadená strela?

„Myslel tým, že si idem svoje. Čiže rozbehnem sa - a keď to ide, bežím, čo to dá. Presne ako neriadená strela. Viem veľmi dobre, ako to myslel, čiže to beriem len pozitívne.“

Nehnevali ste na trénera pre jeho prostorekosť?

„Pre toto som sa nehnevala. Skôr som nechcela, aby spomenul, že som mala mononukleózu. Potom to bolo zveličené na strašnú a zákernú chorobu. Za tri týždne som ale normálne trénovala. Takže, ak som sa trocha hnevala, tak len pre toto. Za tú neriadenú strelu sa určite nehnevám. Nemám prečo.“

Ešte v Prahe ste prezradili, že vašim prvým športom, ktorému ste sa pravidelne venovali, bolo karate. Prečo ste si vybrali práve tento šport?

„Ja som si ho vlastne ani nevybrala. Môj starší brat sa prihlásil na karate. A keďže u nás to fungovalo tak, že čo mal on, to som musela mať aj ja, tak som si to u rodičov doslova vydupala a chodila som tiež.“

Aké úspechy ste medzi rovesníkmi v karate dosiahli, na čo ste najviac hrdá?

„Aby som to uviedla na pravú mieru, začínala som v druhej triede základnej školy, čiže ja som to nebrala nejako vážne. Ani na súťaže som nechodila, takže sa nedá hovoriť o nejakých úspechoch. Jediné, na čo môžem byť z toho obdobia hrdá, je fakt, že mám hnedý pás. K čiernemu som to, bohužiaľ, nedotiahla.“

Čo vám karate dalo pre vaše ďalšie športovanie, pre atletickú kariéru?

„Že mi niečo dalo, som si začínala uvedomovať až postupne a neskôr. V prvom rade som sa naučila disciplíne, ktorá sa vyžadovala. Myslím si, že som bola aj celkom ohybná a okrem toho aj výbušná a rýchla. To sa mi hodilo, keď som začínala s atletikou a so šprintmi.

Ako brat a otec prijali vaše zutekanie od karate ku kráľovnej športov?

„Nenazvala by som to útekom. Tréner na karate sám mojich rodičov upozornil, že by zo mňa možno bola dobrá atlétka. A rodičia boli radi, tak či tak chceli, aby som bola atlétkou. Len tým, že som si vydupala karate, som im to troška zmarila, ale nakoniec som sa k atletike aj tak dostala.

Kto vás získal pre atletiku, pre beh na krátke vzdialenosti, teda šprinty na 100 a na 200 metrov?

„Môj prvý tréner bol Ivan Suja. Keď som k nemu prišla, rozhodli sme sa, že budem behávať najkratšie šprinty, čo bol beh na 60 a na 150 metrov. Teda žiacke disciplíny. Postupne som skúšala aj beh na 300 metrov. A ten mi pocitovo sedel najviac. Moje časy boli tiež relatívne dobré. Na strednej škole u trénerky Dane Horskej som znova začala viac behávať kratšie šprinty, boli to už vzdialenosti 100 a 200 metrov. Neskôr som skúsila najdlhší šprint na 400 metrov. Bezprostredne po dobehnutí prvej 400-ky som si povedala: nikdy viac! Ale hneď ako som sa dala dohromady, som si povedala, že to skúsim znova. Až sa práve tá nechcená štvorstovka stala mojou hlavnou disciplínou. Samozrejme na pretekoch občas skúšam aj šprinty na 100 a na 200 metrov - a posledné tri roky dokonca behám aj 800 metrov.“

Prečo ste neskôr prešli z krátkych šprintov na ten najdlhší, na beh na 400 metrov?

„Nemám práve ukážkové štarty. To je pre 100 a 200 metrov dosť veľká nevýhoda. V behu na 400 m to až tak nevadí. Takže práve štvorstovka mi vyhovuje maximálne vo všetkom.“

V marci na ME v Prahe ste svojimi výkonmi šokovali celú atletickú Európu. Ako sa na svoju spanilú jazdu pozeráte s odstupom času, ako hodnotíte svoje senzačné výsledky na ME v pražskej hale?

„V Južnej Afrike, kde som pred HME v Prahe bola šesť týždňov na sústredení, som trénovala naozaj poctivo. Dúfala som, že sa to odrazí aj na pretekoch. Rozhodne som chcela čas pod 54 sekúnd. Ideálne okolo 53,50 sekundy. Predsa len som brala do úvahy, že v hale sa behá pomalšie, aspoň mne. To, že sa mi nakoniec podarilo stiahnuť čas ešte výraznejšie, bola fakt fantázia! Aby som bola úprimná, pred HME v Prahe som na taký výkon ani nemyslela... Ani v kútiku duše. Vôbec.“

Čo tie výkony v Prahe hlboko pod 53 sekúnd pre vás osobne znamenajú?

„V prvom rade je to najmä zadosťučinenie voči sebe samej. Je to dôkaz, že to, čo som si poctivo „odmakala“ v JAR, sa mi zúročilo. Som rada, že som nesklamala môj nový klub HNTN, ktorý mi celý pobyt v JAR hradil, aj keď som ešte nebola jeho členkou. V druhom rade je to veľká motivácia posúvať sa ďalej a naďalej tvrdo trénovať. No a nakoniec to pre mňa znamená aj zodpovednosť, keďže sa už odo mňa budú očakávať určité výkony.“

Čakali ste, že počas troch behov na ME v Prahe trikrát zlepšíte slovenský rekord v behu na 400 m žien?

„Ja som pôvodne ani nečakala, že sa dostanem do semifinále. A hlavne som si myslela, že dve štvorstovky po sebe v jeden deň nezvládnem. Keď som sa dostala do semifinále, naozaj som si myslela, že čas už nebude dobrý.“

Na čo ste si trúfali, čo bolo vašim prvoradým cieľom v dejisku halových ME?

„Pokým som nevidela štartovú listinu, chcela som postup do semifinále. To bol môj jediný cieľ. Slovenský rekord som chcela tiež, ale ten sa mi podarilo vytvoriť už pred HME v Prahe. Na HME som chcela len čo najlepšie umiestnenie. Ale, keď som uvidela časy súperiek, ktoré boli dosť odlišné od môjho času, ani som neverila, že sa do vytúženého semifinále vôbec dostanem.“

Po šampionáte v Prahe sa okrem znalcov a laikov k vašim výkonom vyjadrovali aj slávne bežkyne z minulosti – Jozefína Čerchlanová, Anna Chmelková a ďalšie známe predchodkyne. Ako ste vnímali ich názory na vaše výkony, čo tie pochvalné reakcie pre vás znamenali?

„Je to pre mňa česť a určite aj veľká motivácia nevzdávať sa a trénovať, lebo to má zmysel. Samozrejme, že ma veľmi teší, ako o mne napísali. Len teraz mám dosť rešpekt, že sa to odo mňa bude očakávať. V tomto zmysle bola pre mňa účasť na HME 2015 v Prahe jednoduchá. Nemala som čo stratiť, mohla som len prekvapiť. A to sa mi podarilo.“


Čo robí Iveta Putalová, keď práve nebehá po atletickom ovále, netrénuje, plánovane neoddychuje a neregeneruje. Čo vám zmysluplne dokáže vyplniť voľný čas?

„No čo ja viem, väčšina mojich hobby je športového charakteru. Bicykel, korčule …. Po dlhšej dobe sa chystám znova zájsť do fitnescentra Starfit, kde som pracovala. Konečne sa mi po dlhšej dobe podarilo stretnúť sa s niektorými kamarátmi, čo som doteraz neustále odkladala a rušila."

Aká bola vaša cesta k jazdeniu na koni?

„Kone sú moja srdcová záležitosť. Ako malá som chcela jazdiť na koni, páčil sa mi parkúr. Moja cesta k jazdeniu bola jednoduchá. S kamarátkou sme si pozreli, kde sa dá v Bratislave jazdiť na koni za dobrú cenu a šli sme to vyskúšať. Ale nie som nejaká dobrá jazdkyňa, vtedy som len začínala a hodiny som mala len, ako mi to časovo vyhovovalo. Samozrejme, že som sa niečo naučila, ale nemôžem povedať, že viem dobre jazdiť na koni. Ale určite sa chcem k tomu vrátiť. Jazda na koni prináša so sebou aj menej populárne veci ako je čistenie boxov a maštale, vyvážanie hnoja, opatrovanie a kŕmenie tátošov."

Máte skúsenosti aj s touto obrátenou stranou jazdeckého športu?

„Úprimne, k tomu som sa ani nedostala. Vlastne iba raz. A vtedy nám len ukazovali, čo a ako máme robiť. Hodiny jazdenia sme si s kamarátkou vyberali tak, že po nás vždy niekto ešte na tom koni jazdil. Čiže na poslednom to všetko ostávalo. Ale myslím si, že aj im pomáhali, my sme boli všetci len takí hobby jazdci...“

Ako ste prijali zákaz jazdenia na koni od vášho trénera Marcela Lopuchovského? Neskúšali ste s ním trochu vyjednávať?

„Vlastne ani nie. Chápem ho, veď aj ja mám určité ambície v atletike, ktoré nechcem ničím ohroziť. Podobným problémom ako kone boli aj korčule. Ale to som u trénera Lopuchovského iba začínala. Tiež mi v sezóne zakázal korčule. Nielen preto, aby som sa nezranila, ale aby som nechodila 30 km po dunajskej hrádzi pred tréningom, lebo potom tréning aj tak vypadal... Ale vtedy som to neriešila. Pokojne som na tréning prišla aj na korčuliach a rýchlo ich schovávala do skrinky, aby ma tréner s nimi nevidel. Ale tuším, že dvakrát ma predsa s nimi „nachytal.“ Dal mi prednášku, po ktorej som s tým naozaj prestala.“

Tréner po vašom životnom výkone vo finále halových ME bezprostredne po pretekoch tvrdil, že vám za odmenu sľúbil sladkosti a zákusky, na aké si len zmyslíte. Splnil vám tento sľub?

„Áno splnil, ale pri jeho vyťaženosti som si musela chvíľu počkať. Ale dva zákusky ho veľmi draho nevyšli, viac som nezvládla.“

V minulosti neraz tvrdil, že na šprintérku máte o niečo vyššiu hmotnosť, že musíte schudnúť. Pred Prahou sa vám to podarilo, čo sa odrazilo aj na výkonoch. Ako sa chcete udržať v top forme aj v súvislosti s telesnou hmotnosťou?

„Vyššiu hmotnosť som mala omnoho dávnejšie... Už rok pred ME 2014 v Zürichu som mala hmotnosť v poriadku. Teraz to neriešim. Aspoň nie v tom zmysle, že čokoládu nemôžem, lebo od nej priberiem. Viem, čo potrebujem, aby som mala energiu a silu. Okrem toho mám naštartovaný metabolizmus, takže nemám výčitky, ak si dám niečo nezdravé.“

Aké máte ambície k budúcoročnej olympiáde v Rio de Janeiro?

„V prvom rade splniť limit, aby som sa tam vôbec dostala. Ale ťažko vopred povedať, či sa mi to podarí, keďže tam sú veľmi kvalitné atlétky z iných kontinentov, napríklad Američanky, Jamajčanky... Veď uvidíme, čo sa podarí...“
15.9.2015 / Rozhovory / Autor: SZ /  Foto: SITA/Pavol Uhrin