Tanečník a ultramaratónec Titus Ablorh: Keď mám cieľ, nevzdám sa ho

Máte popri pôsobení v Let’s Dance čas ísť si v Bratislave aj zabehať alebo na to popri tréningu a súťažných vystúpeniach nie je priestor?

Myslel som si, že toho času bude viac. A niekedy čas aj je, ale zase nie vždy mám na to energiu. Pri prvej návšteve som mal so sebou len cestnú obuv, tak som si vybehol popri rieke, ale na ceste to nemám až tak rád. Potom som bol na otočku doma a práve mi prišli nové topánky do terénu, takže cez víkend som mal čas zabehnúť si na Kamzík, ktorý je moja srdcovka. Takže zatiaľ za mesiac a pol, čo som tu, som bol behať dvakrát. Samozrejme, chcel by som, aby sme v Let’s Dance vydržali čo najviac, ale zároveň sa teším, keď sa zase vrátim k svojmu normálnemu bežeckému životu.

Z toho, čo som sa o vás dozvedel, to vyzerá, že k pohybu ste mali vždy blízko, ale beh ani zďaleka nebol láska na prvý pohľad...

Je to tak. K tancu ma priviedli rodičia, keď som bol malý, hoci sami nemali žiadnu väzbu na tanec, ale páčil sa im. Sprvu som protestoval, lebo všetci spolužiaci hrali futbal a ostatné typické chlapčenské športy, a ja som musel tancovať. Dnes to vôbec neľutujem. Dostalo ma to tam, kde dnes som. Postupne som sa v tanci našiel a typické chlapčenské športy ma až tak nelákali. Na telesnej výchove pre mňa boli najhoršie šprinty. Podľa mňa toto mnohým beh znechutí, ale zase je pekné, že neskôr si k nemu nájdu cestu, tak ako sa to stalo aj mne. Počas vysokej školy som sa vo voľnom čase rozhodol, že si začnem len tak pobehovať. Potom prišli rôzne kratšie preteky, ktoré som si chcel vyskúšať. No a u mňa je to tak, že keď s niečím začnem, chcem sa posúvať, nerobím to pre nič za nič, aj keď behanie je pre mňa zábava – a tak som si dával rôzne méty a ciele, ktorých sa nevzdám. Kým ich nedosiahnem, urobím maximum pre to, aby som sa k nim priblížil. Takto som si začal najprv plánovať kratšie preteky a potom som uvažoval o stále dlhších a dlhších behoch.
Aké bolo vaše prvé ultra? Pre niekoho je to príjemný zážitok, iní tvrdia, že nikdy viac, aj keď väčšinou to nedodržia.

Mojim prvým ultra bol Brniansky masaker. Vtedy mala trať, mimochodom vo veľmi peknom prostredí, okolo šesťdesiat kilometrov – dnes už má trochu inú podobu – a prevýšenie okolo dvetisíc metrov, takže pre trénovaného bežca to bola relatívne rýchla trať. Zvládol som to celkom dobre, hoci ešte dlho po pretekoch to bolelo a hovoril som si, že už nikdy nič nepobežím, ale to si dodnes hovorím po všetkých pretekoch. Tam som sa ešte vracal. Myslím, že som to bežal asi dva- alebo trikrát. Chcel som skúsiť aj poriadnu výzvu a zlákala ma Lysá hora, kde sa behá 24-hodinovka. Tam sa začalo moje pravé ultrabehanie.

Už ste spomínali aj svoje štarty na Slovensku. Na konte máte dokonca aj víťazstvo na pretekoch 100 míľ krajom Malých Karpát. Kedy ste tu prvýkrát bežali?

V tom istom roku, keď som bežal na Lysej hore, už som mal v hlave plán, že by som chcel bežať Ultra Trail du Mont Blanc (UTMB) a začal som sa obzerať po kvalifikačných pretekoch. Jedným z nich bol Stefanik Trail v roku 2017. Veľmi sa mi tam páčilo. Nebola to síce stomíľovka, ale aj 144 kilometrov bolo dovtedy mojím maximom. Bežal som 22 hodín a skončil som devätnásty, ale bol som nadmieru spokojný, lebo sme bežali v júni a počasie nebolo úplne ideálne, bolo už dosť teplo. Mal som v pláne sa na toto podujatie vrátiť, ale už sa mi to nepodarilo. Neskôr som sa tu objavil na svojej prvej dvojstovke, 100 míľ krajom Malých Karpát, čo bolo takmer 220 kilometrov. Vôbec som nevedel, do čoho idem, lebo dvesto kilometrov je oproti stovke riadny rozdiel. Musím sa priznať, že dodnes neviem, ako sa mi to podarilo, ale vyhral som a utvoril som traťový rekord. Dodnes som sa k tomu ani ja, ani nikto iný nepriblížil.

Bežci vedia, že je obrovský rozdiel v tom, aký náročný je polmaratón a maratón. Len málokto má však skúsenosť s tým, aký je rozdiel medzi sto a dvesto kilometrami.

Pre polmaratónca môže byť maratón veľmi dlhý a príprava a aj pocit z behu sú úplne iné. Na sto kilometroch to môže byť podobné. Nikdy som necielil na najrýchlejšie časy. Vždy som to bral tak, že sa tým chcem baviť, takže si nepamätám stovku, ktorú by som išiel úplne na krv. Takže bez ohľadu na vzdialenosť si tempo prispôsobím, aby bolo relatívne príjemné, ale je jasné, že keď počas pretekov myslíte na to, koľko vám ešte zostáva, tak na päťdesiatom kilometri znie predstava, že už ste v polovici, oveľa lepšie ako pocit, keď ste na päťdesiatom kilometri z dvesto. Vždy nás čaká minimálne jedna noc a jeden deň, lebo väčšinu dvestokilometrových pretekov som bežal viac ako tridsať hodín. Vlani na Ultra Tour Monte Rosa, čo je stomíľovka, som tam bol skoro 39 hodín. To boli moje najťažšie preteky. Na začiatku viem, koľko ma čaká kilometrov a že ich odbehnem, ale keby mi niekto povedal, ako dlho tam budem, tak tam jednoducho nejdem. Je to strašné číslo.