Stále máme v sebe túžbu naháňať antilopy, hovorí biológ a bežec Bernd Heinrich

Navlas rovnako Heinrich vystrel ruky, keď zvíťazil vo svojom prvom maratóne, a onú chvíľu si tam v Afrike vybavil. "Keď som sa na maľbu pozeral," tvrdil neskôr, "cítil som, že som svedkom spriazneného ducha, človeka, ktorý zmizol z dejín pred veľmi dávnou dobou, ktorému som ale dokázal rozumieť, ako by sme spolu hovorili práve teraz."

Pojedač zdochlín

Bernd Heinrich sa narodil v roku 1940 v Nemecku. K prírode nemal blízko už od detstva len preto, že jeho rodičia boli biológovia, mohla za to aj dramatická doba, pred postupujúcou sovietskou armádou sa totiž Heinrichovi skrývali v opustenej chatrči, v jednej miestnosti v severonemeckých lesoch. Boli to krušné časy, ako z minulých storočí, chytali do pascí myši, živili sa korienkami, jedlými rastlinami a tiež zdochlinami.

"Jedli sme zdochliny. Raz sme našli mŕtveho diviaka a ja so sestrou sme ho zjedli," spomínal. A viac než otvorene dodával, že keď neskôr skúmal zvieracích požieračov zdochlín ako vedec, cítil s nimi istú, áno, blízkosť.

Predovšetkým sa mu za tých niekoľko rokov, ktoré v chatrči zapadnutej uprostred hlbokých lesov, vpísala pod kožu príroda - a tiež samostatnosť a spoliehanie na vlastné sily. Už vtedy sa zrejme rozhodlo o tom, že v Amerike, kam sa jeho rodina presťahovala po tom, čo v roku 1951 lesný azyl opustila, nastúpil dráhu biológa. Najprv sa venoval včelám, neskôr sa ale jeho vedecký záujem rozutekal mnohých smermi: zaujímal sa o témy tak odlišné, ako je zdieľanie jedla medzi čmeliakmi či sociológie havranov, jeho obľúbencov ("Ešte som nestretol havrana, ktorého by som nemal rád.").

Stal sa legendou, autoritou, svetovou špičkou, na konte má okolo tridsať publikácií, dva čestné doktoráty, prednáša a publikuje v najprestížnejších magazínoch. A tiež behá. A aj v tom bol najlepší z najlepších.

Teraz, alebo nikdy

Začal s tým ešte v lesoch v Nemecku, po ktorých sa preháňal bosý, a pokračoval v Amerike na strednej, darilo sa mu v cezpoľnom behu. Kvôli zraneniu prestal, beh si ho ale zase pritiahol, aj keď až po dlhých rokoch. Na štart svojho prvého maratónu sa postavil až vo svojich 39 rokoch - a náročný Golden Gate Marathon vyhral, v čase 2:29:16. V roku 1980 skončil na West Valley Marathon tretí s časom 2:22:34 a len o pár sekúnd mu unikla účasť v olympijskom tíme. V tom istom roku, dva dni po svojej štyridsiatke, vyhral prestížny bostonský maratón - a práve tam zistil, že je zrodený pre ešte väčšie vzdialenosti, pre výdrž.

Posunul sa preto k ultramaratónom a vystrúhal pri nich množstvo amerických i svetových rekordov nielen v kategórii bežcov nad štyridsať rokov. Chcete ochutnávku? Tu je: Absolútny americký rekord a svetový rekord pre bežcov nad štyridsať na sto kilometrov v čase 6:38:20. 253 kilometrov zdolaných za dvadsaťštyri hodín v pekelnej horúčave. Za svoju kariéru vytvoril americké rekordy pre akúkoľvek vekovú kategóriu vo vzdialenostiach 100 kilometrov, 200 kilometrov, sto míľ a behu na dvadsaťštyri hodín.

Nepoháňalo ho vtedy nič iného ako strach, že prehráva boj s časom. Vedel, že s ultramaratónom začal príliš neskoro a že vek postupuje proti nemu. Vedel, že preto platí: teraz, alebo nikdy. Okrem tikajúceho času ale musel bojovať ešte s jedným konkurentom behu: so svojou akademickou dráhou. "Bol som na vrchole svojej kariéry, a to so sebou nieslo veľmi náročný rozvrh výučby, výskumu, písanie textov pre vedecké časopisy, schôdzky a tak ďalej," zhŕňa. Jeho bežecká stratégia nebehať príliš veľa pretekov, ale starostlivo si vyberať, tak vlastne nebola až tak moc zvolenou taktikou, ale skôr nutnosťou.

A mimochodom, jeho mozog vedca, ku ktorému sa ešte vrátime, mu komplikoval trénovanie, väčšina tréningových odporúčaní totiž sitom jeho nárokov neprešla: prišli mu ako šarlatánstvo. "Chcel som dáta," konštatuje lakonicky. Pátral potom po inšpirácii vo zvieracej ríši, jeho kniha Why We Run je prešpikovaná bežeckými radami, ktoré vychádzajú napríklad z chovania kobyliek.

Čudák z opusteného zrubu

Do prírody je pevne zasadený celý jeho život. V roku 1974 kúpil tristo akrov pôdy v Maine v Novom Anglicku, neskôr k nim prikúpil ešte raz toľko. Žil tam v prístrešku bez vody a elektriny, v deväťdesiatych rokoch si postavil o niečo väčší zrub, pre vodu ale ďalej chodí do studničky, kúri si drevom a mobil tam nemá signál, aj keď, pravda, na streche už má kvôli internetu solárne panely. "Spoznal som, že patrím práve sem," hovorí. V zrube žije v osamelosti po väčšinu roka, dokonca sem za ním jazdia aj študenti jeho kurzov, tí šťastní, ktorí v bitke o účasť v cenených kurzoch uspejú. Naopak jeho súčasná, tretia žena akúkoľvek návštevu na konci sveta odmieta.

Niektoré veci, najmä potom tie praktické, pre neho nie sú ani dostatočne zaujímavé, ani dôležité. Redaktor servera runnersworld.com napríklad opisuje svojráznu večeru vo vedcovom zrube: nad domácim chlebom sa vznášali celé kŕdle mušiek a do masla sa novinárovi moc nechcelo, keď uvážil, že celé dni bola šialená horúčava a pán Heinrich nemá chladničku. "Pri rozhovore nasleduje po mnohých otázkach dlhej mlčanie. Niekedy je tak dlhé, že máte obavu, či vás vôbec počul, alebo či nepremýšľa o chrobákoch, havranoch alebo o svete zdochlín," opisuje svoje dojmy novinár.

Chvíľková mentálna neprítomnosť je pri rozhovore možná, Heinrich sám priznáva, že tú časť mozgu, ktorá sa zaoberá vedou, sa mu nedarí vypnúť. S vedcovou puntičkárskou posadnutosťou si tak zapisuje všetko, čo ho obklopuje. Jeho denníčky sú plné nielen záznamov z pozorovania, ale tiež zápiskov o tom, aké bolo počasie, čo mal k jedlu, o čom sa bavil s ľuďmi.

Prečo beháme? Kvôli mäsu

Vedec sa v ňom napokon nezaprie, ani ak ide o beh. V knihe Why We Run sa snaží odpovedať na otázku, ako vznikla väzba medzi ľuďmi a dlhými behmi. Môže za to evolúcia a ľudská schopnosť imaginácie a sledovanie dlhodobých cieľov. Už sa teraz vie, že naši predkovia si obstarávali mäso tým, že štvali zver tak dlho, kým nepadla vysilením, umožňovalo im to pritom lepšie fungovanie organizmu, než akým príroda vybavila zvieratá: ľudia sa v podobe potu lepšie zbavovali prehriatiu. Ale nielen to, predovšetkým boli vybavení tiež schopnosťou dlhodobej vízie, tá im umožnila dlhé štvanie koristi, aj keď ju chvíľami strácali z dohľadu. "Výborných predátorov - vytrvalcov z nás neurobili len potné žľazy, ale tiež naše mysle poháňané vášňou," zhŕňa a dodáva: "Psychologicky sme sa vyvinuli k nasledovaniu dlhodobých cieľov, pretože práve to sme po milióny rokov museli robiť, aby sme mali čo jesť."

A tvrdí, že niečo, čo nás núti naháňať antilopy, v nás existuje dodnes. Bez onoho inštinktu "by sme sa stali izbovým psíkom. Lenže vnútorne sme oveľa viac vlkmi než psíkom - miláčikom, pretože spoločný hon je stále súčasťou našej biologickej výbavy".

Heinrich na gauč rozhodne nepatrí. Tento rok chcel dokonca prekonať rekord, ktorý v kategórii od sedemdesiatich rokov vyššie na bostonskom maratóne urobil Susumu Ichida (3:15:50). Nakoniec cítil, že by to nedal, a pretože nechcel nič iného než rekord zlomiť, od úmyslu ustúpil. Plne sa koncentroval na vedeckú činnosť a výsledkom je ďalšia kniha.

Po lesoch okolo svojej samoty však behá ďalej, aj vo svojich osemdesiatich štyroch rokoch.

rungo.cz, Petr Chalupa