Cookies

Na naších stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Behame.sk.
Bližie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.
Súhlasím
Načítavam...
Beháme.sk
Zvoľte veľkosť písma:
AaAaAaAaAa
Beháme.sk

Pri ultrabehu skúšame ísť za hranicu možného

Pri ultrabehu skúšame ísť za hranicu možného
Väčšina ultrabežcov v horách hľadá niečo až takmer spirituálne. A sú ochotní trpieť, aby to zažili, tvrdí Finn
Adharananda Finna poznajú slovenskí priaznivci behu a čitatelia najmä vďaka knihám Behanie s Keňanmi a Cesta bežca. V tomto roku mu vyšla nová kniha Vzostup ultrabežcov (The Rise of the Ultra Runners) a práve ultramaratónske behy sú hlavnou témou rozhovoru, ktorý poskytol pre Behame.sk.

Napísali ste knihy o troch rôznych skupinách bežcov – Keňanoch, Japoncoch a najnovšie o ultramaratóncoch. Aké spoločné znaky ste u týchto bežcov objavili a čo je na každej z týchto skupín jedinečné?

Rozdiely môžeme ľahko vidieť. Na kenskom vidieku, odkiaľ bežci pochádzajú, majú dokonalú výchovu, aby sa stali vytrvalostnými bežcami: žijú vo vysokej nadmorskej výške, behávajú do školy, celý deň sú aktívni, majú drsný život, vždy behajú bosí a sú hladní po úspechu, pretože ak jeden atlét uspeje, môže to zmeniť život celej komunity.

V Japonsku je jedinečné, že najväčšie preteky sú štafetové behy nazývané ekiden, ktoré sú veľmi populárne. Mnohí bežci súťažia za firemné ekidenové tímy a dostávajú plat za to, aby trénovali na tieto súťaže a zároveň pracujú pre danú firmu. V Japonsku tiež berú veľmi vážne stredoškolské a univerzitné súťaže, takže bežci od mladého veku veľmi tvrdo trénujú a vyrovnávajú sa s veľkým tlakom – to môže spôsobiť fyzické aj duševné problémy.
Ultrabežci vo všeobecnosti berú život menej vážne a užívajú si, že sú v prírode. Pre mnohých je beh na druhom mieste za dobrodružným životom. A tým, že je v tejto oblasti menej peňazí, menej ich poháňa úspech a viac snaha byť čo najlepší a podstupovať extrémne výzvy, ktoré tento šport ponúka.

Podľa mňa spoločná pre tieto skupiny je komunita. V Keni je systém behania postavený na komunite. Vláda a atletický zväz neposkytujú takmer žiadnu pomoc, preto to funguje tak, že v chudobných oblastiach úspešní atléti podporujú nádejných športovcov a celú komunitu, ktorá vyrastá okolo behu – kuchárov, masérov, vodičov atď. Keňania tiež radi trénujú a žijú spolu vo veľkých skupinách, takže komunita je stredobodom všetkého, čo robia. Vždy hovoria, že keď jeden Keňan vyhrá zlato, všetci sú víťazmi.

Keďže v Japonsku sú najobľúbenejšími a najdôležitejšími pretekmi ekideny, takmer všetci bežci sú súčasťou tímu, ktorý žije a trénuje spolu (a často aj pracuje spolu v kancelárii). Tento pocit zodpovednosti za tím a spoločný úspech je kľúčový pre bežeckú scénu v Japonsku.

Aj v ultramaratónoch je pocit spojenia a komunity silný. Ultrabežci robia šport, ktorý väčšina zvyšku sveta považuje za trocha bláznivý a majú spoločnú skúsenosť z prekonávania obrovských výziev, ktoré väčšina ultrabehov predstavuje. Často tam tiež máte tím ľudí, ktorí vám pomáhajú počas pretekov. Zvyčajne sú to iní ultrabežci, príbuzní alebo priatelia. Každopádne, odbehnúť ultramaratón je menej individuálna snaha ako povedzme cestný beh, a viac kolektívne úsilie.

Ultrabeh sa stáva čoraz obľúbenejším napriek svojej náročnosti, výzvam a všetkému, čo si vyžaduje. Čím priťahuje ľudí, ktorí sa rozhodnú vyskúšať ho?


Pre niektorých je to prirodzená postupnosť po maratóne. Keď odbehnete zopár maratónov, často hľadáte ďalšiu výzvu. Tradične to bolo pokúsiť sa zabehnúť maratón o niečo rýchlejšie, ale s rozmachom sociálnych sietí aj rastom tohto športu sa o ňom dozvedá čoraz viac ľudí a priťahuje ich myšlienka ultrabehu – bežať ďalej, nie rýchlejšie.

Časť príťažlivosti je aj v tom, že tieto preteky sa často konajú v nádhernom prostredí a sú to epické dobrodružstvá. Namiesto súťaženia v meste prekonávate púšte a hory.

Potom je tu výzva. Aj keď nie je nevyhnutne ťažšie bežať ďalej ako rýchlejšie, zdá sa to byť väčšia výzva a znie to veľkolepejšie. Myslím, že tu zohráva rolu aj ego, pretože ľudia si myslia, že ste nadčlovek, ak dokážete dokončiť ultramaratón. To môže vysvetľovať, prečo sa na ultramaratónoch zúčastňuje o toľko viac mužov ako žien!

Čo bolo pre vás osobne najťažšie, čo ste sa museli naučiť alebo si na to zvyknúť pri prechode z „tradičného“ behu na ultramaratón?

Spočiatku som mal problém vôbec bežať v teréne, pretože som bol zvyknutý behávať na cestách, takže som neustále zakopával a rozčuľoval sa a rýchlo som sa unavil. Pri prvých horských pretekoch som bol úplne nemožný pri behu dole kopcom, takže som sa musel naučiť rýchlejšie pohybovať nohami, byť čulejší. Nakoniec som to dokázal.

Mal som tiež problém zorganizovať sa. Zvykol som prísť na preteky už oblečený – ako na cestný beh – a jednoducho bežať. Lenže pri ultramaratóne musíte myslieť na oveľa viac vecí, plánovať a organizovať vopred – čo nie je moja silná stránka. Ide o veci ako naštudovanie trate, naplánovanie, koľko toho zjesť, uistiť sa, že máte správne nápoje, pripravenú batožinu na občerstvovacie stanice, že máte v čelovke nové batérie a podobne. Kým som sa to naučil, veľa som toho pobabral.

Najdôležitejšia vec, ktorú som sa musel naučiť, sa týkala sily mysle spomaliť vás, presvedčiť vás, že ste unavený a mali by ste zastaviť a odstúpiť z pretekov. Pri mnohých pretekoch som prehrával súboj so svojou mysľou, kým som získal skúsenosť, že vždy mám viac sily a odhodlania, ako som si myslel. Stačí ak vydržím a ignorujem všetky negatívne myšlienky.

Napriek rastúcej obľube je ultramaratón stále viac-menej okrajový fenomén. Myslíte si, že si zachová duch družnosti a súdržnosti zoči-voči výzvam, ako sú komercializácia, podvádzanie alebo doping?

Áno, je to výzva, ale väčšina pretekov je stále veľmi nízkorozpočtová, skromná a väčšina bežcov bojuje sama so sebou, nie so súpermi. Ja osobne mám rad tak lokálne preteky, ako aj veľké komercializované súťaže ako Ultra Trail du Mont Blanc (UTMB). Myslím, že je dosť miesta na to, aby existovali popri sebe. Dokonca aj na veľkých pretekoch samotná povaha daného podujatia – že bežíte stovky kilometrov v horách – ľudí zbližuje prostredníctvom spoločného zážitku a pocit družnosti a komunity je silný. Keď bežíte 24 hodín a stmieva sa a vám stále zostáva 50 kilometrov, nezáleží na tom, aké veľké alebo komerčné preteky to sú, ten zážitok je vnútorný a reálny a je viac-menej rovnaký na veľkých aj malých pretekoch.

Doping je problémom vo väčšine športov a ultrabeh nie je výnimkou. Ultramaratóny, tak ako maratóny, fungujú na dvoch úrovniach – masa bežcov, ktorá sa len snaží dobehnúť do cieľa, a elita. Záujem o elitnú časť rastie a existuje reálny pocit, že chýba dostatočná snaha zakročiť proti dopingu, takže môže byť rozšírený, ale nikto v skutočnosti nevie, ako na tom sme. Na druhej strane v tomto športe existuje duch čestnosti a finančné odmeny sú také malé, že prečo by niekto dopoval. Z pohľadu elitnej účasti je to mladý šport a musí sa s tým vyrovnať. Nesmie sa spoliehať na romantickú predstavu o čestnosti, pretože keď začnú odhaľovať dopujúcich – a zopár príkladov už bolo – potom sa tá predstava veľmi rýchlo rozpadne.

Ako spomínate aj vo svojej najnovšej knihe, ultramaratónom v súčasnosti dominujú Európania a Severoameričania. Pokúsili ste sa prilákať k nemu bežcov z východnej Afriky, ale nie veľmi úspešne. Myslíte si, že existuje spôsob, ako ich dostať k ultrabehom? A ktoré iné národy vidíte ako kandidátov na popredné miesta v ultramaratónoch?

Východoafričanov by prilákali vyššie finančné odmeny. Pre Keňanov a Etiópčanov je behanie práca, spôsob úniku z chudoby. Nemajú taký luxus, aby to mohli robiť z lásky k športu alebo len pre slávu.

Odmeny pomaly stúpajú, takže sa to môže stať. Rád by som videl nejakú firmu, ktorá by podporovala Keňanov, aby sa tomuto športu venovali. Špičkoví ultramaratónci dostávajú viac peňazí od sponzorov, ako zarobia na odmenách. Ale ak toto odvetvie bude naďalej rásť, naozaj je len otázkou času, kedy sa Východoafričania začnú objavovať na prvých priečkach týchto pretekov, obzvlášť kratších ultrabehov do sto kilometrov. Stomíľové preteky v horách ako UTMB sú niečo iné. Tam už nehovoríme len o bežeckých schopnostiach, ale vstupujú tam aj ďalšie faktory – schopnosť ísť do kopca a dole kopcom, mentálna odolnosť, emocionálna stabilita, organizovanosť a disciplína pri stravovaní a tempe, výstroj a podobne.

Jednou z krajín, ktorá minulý rok náhle vtrhla na ultramaratónsku scénu, je Čína. Je to veľmi zaujímavé a myslím, že bude ďalej rásť. Je to obrovská krajina s veľkým počtom chudobných ľudí, ale aj so serióznou štruktúrou rozvoja elitných atlétov. Krajina, ktorá sa zrazu pustila do ultrabehov a krajina s množstvom hôr. Svet, maj sa na pozore – čínski ultrabežci prichádzajú!

Ultramaratónska legenda Jannis Kuros mi povedal, že dnešný ultrabeh často ani nie je beh. Po tom, ako ste sa stretli s väčšinou najlepších ultrabežcov na svete a zároveň zažili zopár náročných pretekov po boku ostatných bežcov niekde v strede poľa, myslíte, že je príliš kritický?


Nuž, niečo na tom je, ale závisí od toho, čo má na mysli. Preteky ako UTMB nie sú skutočný beh, ale ani nepredstierajú, že sú. Tieto preteky sú o tom, že sa dokážete v horách pohybovať najrýchlejšie, ako viete. Janis zvykol behávať na cestách, kde môžete bežať ľahko, ale nedá sa bežať sto míľ hore kopcom, dole kopcom v Alpách. Títo muži a ženy sú seriózni atléti. Rekord Jima Walmsleyho z Western States je neuveriteľný. Podľa mňa aj Jannis by mal problém ho prekonať. A predsa Walmsleymu sa ani na tri pokusy nepodarilo priblížiť k víťazstvu na UTMB. Je to niečo úplne iné.

A preteky, aké zvykol behávať Jannis – 24-hodinovky a Spartatlon (Kuros je stále svetovým rekordérom v behu na 24 hodín a od roku 1984 drží traťový rekord na Spartatlone, pozn. red.) – sa stále konajú a na prvých miestach tam bežci dosahujú pozoruhodné výkony. To isté platí aj o Comrades, najväčšom ultramaratóne na svete, kde je konkurencia rovnako silná ako kedykoľvek predtým.

Vo svojej knihe píšem, že ultrabeh má veľa odnoží a niektoré odvetvia, napríklad horské behy alebo beh v púšti, sa stali obľúbenejšími ako cestné preteky, aké zvykol behávať Jannis, takže možno sa mu zdá, že tieto preteky sú trocha menejcenné, pretože ich účastníci nie vždy bežia. Ale kým nevyskúšate oboje, ako to urobil Walmsley, myslím, že si neuvedomujete, ako ťažké sú tieto preteky, kde sa „nebeží“.

Vo svojej knihe spomínate prieskum, podľa ktorého takmer tri štvrtiny bežcov by neprestali behávať ultramaratóny, ani keby sa dozvedeli, že škodia ich zdraviu. Čo to vypovedá o nastavení ich mysle?

Myslím, že to ukazuje, že na rozdiel od cestného behu, ktorému sa veľa ľudí začne venovať, aby mali kondíciu a boli zdraví, ultrabežci vyhľadávajú niečo iné. Ich cieľom nie je zdravie a kondícia, ale iná skúsenosť – z môjho pohľadu to znamená, že skúsenosť a poznanie svojho ja vychádzajú z toho, že sa stisnete až za bod zlomu, že sa testujete a podnecujete sa ísť za hranicu toho, o čom ste si mysleli, že je možné. Ukazuje to, že väčšina ultrabežcov v horách hľadá niečo až takmer spirituálne. A sú ochotní trpieť a dokonca poškodiť svoje zdravie, aby to zažili.
Čo si myslíte o tvrdeniach, ktoré nie sú ultrabehom príliš naklonené, napríklad, že „ľudí motivujú k vytrvalostnému behu ich narcistické a masochistické potreby“? Je to niečo, čo ste na bežeckých podujatiach pozorovali?

Áno, je tam aj tento prvok. Ľudia sú komplexné bytosti a môžu mať naraz niekoľko motivácií. Isto, mnohí ultrabežci majú tento komplex hrdinu a prestíž a potľapkávanie po chrbte od priateľov, príbuzných a kolegov je príjemné a môže byť istým spôsobom motivujúce. Je to snaha ohúriť ľudí. Ale keď to v pretekoch naozaj začne byť ťažké, myslím, že na to, aby ste pokračovali, potrebujete viac, pretože uprostred noci, keď ste sám a vyčerpaný na vrchu kopca, na tomto vôbec nezáleží. Takže aj keď to určite zohráva úlohu, nemôže to byť jediný dôvod, prečo behávate ultra. A ak je, potom v ňom nebudete dobrý.

Viem, že je to veľmi hypotetická a špekulatívna otázka, ale ako si predstavujete budúcnosť ultrabehu? Je jeho rast udržateľný, a to tak zo športovej stránky ako aj vo vzťahu k životnému prostrediu?

Zo športového hľadiska áno. Myslím, že je to divácky veľmi príťažlivý šport, pretože všetko sa môže v ktorejkoľvek chvíli dramaticky zmeniť. Bežci, ktorí po trati leteli, môžu byť náhle zničení a potom sa rovnako náhle znovu vzchopiť. A pri modernej technológii, napríklad záberoch z dronov, a fantastickej, dramatickej krajine môže zároveň vyzerať krásne a vzrušujúco. Rád by som ho videl na olympiáde v Paríži – stokilometrové preteky so štartom v Chamonix by boli neuveriteľné.
Samozrejme, keď súťaží v horách priveľa ľudí, má to negatívny vplyv na životné prostredie, takže existujú limity na počet účastníkov. Tento šport tiež musí byť hlasom za zachovanie a ochranu životného prostredia, pretože to je kľúčom k jeho existencii. V posledných rokoch je čoraz viac pretekov zrušených pre extrémne počasie a toto je problém pre celý svet, nie len pre ultrabeh. Ultrabeh si musí uvedomiť, ako veľmi závisí od prírody a zapojiť sa do jej ochrany.

Švédsky bežec Markus Torgeby, ktorý štyri roky žil a behával v divočine, povedal: „Ak sa musím vystavovať čoraz väčším výzvam, aby som dosiahol rovnaké emócie, potom určite robím niečo zle.“ Myslím, že môžeme očakávať, že bežci sa naďalej budú vystavovať čoraz väčším význam. Ako môžu tieto výzvy vyzerať?

Ten citát sa mi páči a zasahuje priamo do srdca môjho osobného konfliktu s ultrabehom – vždy som sa cítil ako outsider, pretože som nikdy nemal skutočné nutkanie ísť ďalej a ďalej. Ale pre tých, ktorí ten pocit majú, je zoznam výziev takmer nekonečný. Dokonca existuje aj zopár ľudí, ktorí obehli celý svet. Existuje maratón Barkley, ktorý za viac ako 30 rokov dokončilo len niekoľko bežcov. Ďalej máme 3100-míľový beh sebaprekonávania, ktorý založil Šrí Činmoj a behá sa okolo jedného bloku budov v New Yorku, alebo Badwater, 135-míľový beh v kalifornskom Údolí smrti. Ak chcete ísť ešte za túto hranicu, potom vám nerozumiem...

Prejdime teraz od ultramaratónov k maratónom. Na budúci rok sa uskutočnia olympijské hry v Tokiu. Vaša predchádzajúca kniha Cesta bežca bola o japonských bežcoch. Ako vidíte ich šance na úspech na domácej pôde? Nasvedčuje niečo tomu, že by mohli konkurovať východoafrickým bežcom?

Áno, určite je to možné. Ak bude Eliud Kipchoge stále taký silný ako doteraz, potom je takmer neporaziteľný, ale aj on bude musieť niekedy spomaliť a možno v Tokiu bude už za zenitom. Japonci majú niekoľko veľmi silných bežcov, ktorí sa začali objavovať na scéne. Za uplynulý rok dvakrát padol japonský rekord v maratóne. Na tieto preteky sa veľmi dôkladne pripravujú a nie som si celkom istý, či si Keňania a Etiópčania uvedomujú, aká vysoká vlhkosť vzduchu bude v auguste v Tokiu. Ďalšia vec je, že Východoafričania sú zvyknutí na preteky s rýchlym tempom, ale v pomalých, taktických behoch je všetko možné, ako to ukázal Juki Kawauči, keď vlani vyhral maratón v Bostone. Takže áno, je to možné.

Jednou z veľkých tém uplynulých rokov je otázka, kedy sa niekomu podarí zabehnúť maratón pod dve hodiny. Eliud Kipchoge sa o to opakovane pokúsi v októbri vo Viedni, znovu v optimalizovaných podmienkach, čiže nie podľa pravidiel IAAF, takže to nebude oficiálny pokus o svetový rekord. Ako vidíte jeho šance?

Myslím, že má vskutku dobrú šancu. Samozrejme, bude to veľmi náročné a viem si predstaviť aj možnosť, že mu znova bude chýbať menej ako minúta. Ale spôsob, akým dokončil preteky v Berlíne, kde zabehol svetový rekord 2:01:39 a vyzeral veľmi čerstvo, mi napovedá, že je to možné. Po predchádzajúcom projekte Breaking2 má už viac skúseností s týmto typom časovkovej výzvy, takže možno pôjde do toho vyrovnanejší, pokojnejší a lepšie pripravený.

Na záver trocha osobnejšie otázky. Akú sú vaše najobľúbenejšie preteky, bez ohľadu na formát, ktoré by ste odporučili našim čitateľom? A aké sú vaše vysnívané preteky, na ktorých by ste sa raz chceli zúčastniť?

Z ultrabehov som si naozaj zamiloval UTMB, ale na to samozrejme treba byť dobre pripravený. O niečo kratšie (120 kilometrov) a menšie preteky sú Lavaredo Ultra Trail v talianskych Dolomitoch, ktoré sú jednoducho veľkolepé. Maratón Comrades v Južnej Afrike sa beží na ceste, ale je to skvelý zážitok bežať 90 kilometrov s ďalšími 20-tisíc bežcami po uliciach, ktoré všade lemujú diváci. Wow.

Z maratónov, ktoré som absolvoval, je jedinečný ten v kenskej Lewe, pretože sa beží v buši, kde sa voľne pohybujú divé zvieratá. Trocha to naháňa strach, ale je to nezabudnuteľné. Maratón v New Yorku bol tiež niečo špeciálne: bežať po Prvej Avenue, kde sú davy divákov, a potom dobeh do cieľa v Central Parku.

Nemám žiadne vysnívané preteky, ale rád by som sa vrátil do Japonska a zabehol si ekiden v silnom tíme, ktorý by sa snažil o víťazstvo. Sú to vytrvalostné štafety a zážitok z toho, že sa snažíte nielen za seba, ale za celý tím, tomu dáva veľmi odlišný pocit. Je vzrušujúce „makať“ naplno ako súčasť tímu.
18.10.2019 / Rozhovory / Autor: Tomáš Mrva /  Foto: Facebook/ Adharanand Finn