Načítavam...
Beháme.sk
Zvoľte veľkosť písma:
AaAaAaAaAa
Beháme.sk

Po prvom polmaratóne sa prebral v nemocnici

Po prvom polmaratóne sa prebral v nemocnici
Jaroslav Kmeť už má v kariére za sebou množstvo manažérskych pozícii v rôznych odvetviach, ale aj nemenej bežeckých zážitkov. Na podujatí v Salzburgu pomohol vyčerpanému bežcovi a doviedol ho do cieľa. Rakúšan Helmut si ho neskôr vyhľadal na sociálnej sieti a pozval na večeru...
Kedy stíhate behať?

Veľa behávam cez víkendy, ale trénujem asi päť až šesťkrát do týždňa a najmä v noci. Som večerný typ. Ráno síce skoro vstávam, ale vtedy si potrebujem urobiť pohodu, čítam knihu, alebo si pozriem správy a dám kávu a potom vyrazím do práce. Behať by som už nestíhal. Môj bežecký cyklus mám teda nastavený na večer. Dám si čelovku a idem. Výhoda je, že bývam na dedine, kde nie je hustá premávka. Akurát posledný polrok už behávam menej.

Čo sa stalo?

V čase, keď som menil zamestnanie, začal som sa venovať behu intenzívnejšie, dve tri hodiny denne a týždenne aj sto kilometrov, ale skončilo sa to asi presilením organizmu. No a nedávno som sa zrazil s koňom.
To znie hrozivo a zároveň kuriózne...

Je to tak. Vďaka mojej manželke Lenke som bližšie spoznal kone a ich problematiku, ktorá má aj svoje temné stránky. A tak sme pred takmer 5 rokmi založili o.z. (NÁDEJ PRE KONE a ĽUDÍ), zamerané na záchranu týraných, zanedbaných a zneužívaných koní. Podarilo sa nám pomôcť už desiatkam koní, 14 z nich je už našich. Počas pracovných dní som teda riaditeľ a po príchode domov sa večer a cez víkendy mením na opatrovateľa koní a snažím sa pomáhať manželke. A musím povedať, že pri tom aj mentálne relaxujem, lebo keď ste s koňmi, musíte sa sústrediť len na ne. V opačnom prípade to môže dopadnúť aj tak, ako nedávno, že som sa doslova zrazil s koňom a odniesla si to moja noha.

Keď som si pozeral váš bežecký životopis, objavilo sa tam niekoľko zaujímavých destinácií. Bratislave a Košiciam rozumieme, sú to dejiská našich najväčších bežeckých podujatí, ale prečo Malta a rakúsky Salzburg?

Salzburg je nádherné mesto a od kamarátov bežcov som sa dopočul, že je tam výborná atmosféra, beží sa pod horami, dýchate skvelý vzduch a dve tretiny trate idú cez lesopark. A čo je pre mňa dôležité, nie je to žiadna masovka. Minulý rok som si to tam veľmi užil. Tesne pred koncom som zbadal bežca, ktorý sa potácal a padal na zem, nikto mu nepomohol. Precenil svoje sily. Tak som ho vzal pod ruku a dovliekol som ho do cieľa. Bol šťastný. Neskôr si ma našiel prostredníctvom sociálnej siete a tento rok ideme v Salzburgu spolu na večeru a na pivo. Aj v tom je čaro behu a tiež sociálnych sietí.

Ako ste sa dostali k behu na Malte?


Kým som ešte pracoval v súkromnej sfére, často som chodil služobne na Balkán a na Maltu. Hoci je to malá krajina, je pekná, žijú tam ústretoví ľudia. Bežal som tam svoj prvý polmaratón v roku 2011. Skončil sa však nešťastne.

Prečo?

Keď sme koncom februára na ostrov pricestovali, bolo desať stupňov, takže som sa naobliekal. Počas behu však vystúpila teplota na vyše dvadsať stupňov, môj organizmus sa prehrial a navyše som asi prepálil tempo. Tesne pred koncom, podľa hodiniek som mal za sebou devätnásť a pol kilometra, som si sadol na kraj cesty, prišlo mi nevoľno a na viac som sa už nepamätal. Prebral som sa v nemocnici na jednotke intenzívnej starostlivosti, takže som si vyskúšal kvalitu maltského zdravotníctva, ktoré sa považuje za jedno z najlepších na svete.

Bežne ste si nosili na pracovné cesty bežecký výstroj?

Už v detstve som bojoval s nadváhou. Keď som začal pracovať ako manažér, zistil som, že čoraz viac času trávim na rokovaniach, cestujem a priberám. Povedal som si, že musím so sebou niečo robiť. Hľadal som aj nejaký ventil zo stresu, dynamický koníček. Beh bol prvá voľba. Tak som si na cesty začal baliť vždy aj bežecké tenisky.

Ako sa vám pozdával polmaratón v Košiciach a v Bratislave?

Musím povedať, že atmosféra v Košiciach je neopakovateľná, aj trať mi príde rozmanitejšia než v Bratislave. Pred dvoma rokmi som zabehol pod 1:30. Hoci čas mám zapísaný trochu iný, keďže mi nefungoval čip.
Naposledy ste bežali Národný beh Devín – Bratislava, ale neboli to pre vás iba obyčajné preteky...

Doma sa snažím vyhľadávať behy s nejakým charitatívnym prvkom. Pred podujatím Devín - Bratislava ma oslovil Lions club Bratislava Istropolis, ktorý mal špeciálnu akciu s názvom Vbehni do života v spolupráci s Úniou nevidiacich. Nakontaktovali ma na Mariána Tótha, s ktorým som odbehol malý Devín. Marián je vášnivý športovec, beh ho chytil, takže možno bude z toho aj niečo viac než len jednorazová záležitosť.

Robili ste mu na trati vodiča?


Presne. Pre oboch to bola zaujímavá skúsenosť, absolvovali sme niečo podobné prvý raz. Obdivujem takýchto ľudí, že dokážu kráčať po ulici, nieto behať. Skúste si zatvoriť oči a vykročiť...

Máte nejaké bežecké méty?

Rád by som sa vrátil na miesta, ktoré som predtým služobne navštevoval - podobne ako Maltu - a kde ešte v tom čase neboli bežecké podujatia. Mám tam stále veľa známych.
Čo maratón?

Myslím, že by som dokázal zabehnúť maratón pod štyri hodiny aj teraz, ale odrádza ma dlhý beh po asfalte. Ak sa v budúcnosti vydám na dlhšiu trať, skôr to bude nejaký ultra beh v prírodnom prostredí.

Ste súťažný typ?

Som, narodil som sa v znamení leva. Už som sa zopárkrát dostal na pretekoch na stupne najlepších a to človeka ešte viac motivuje, rovnako ako neúspech.

Preto ste sa prihlásili aj na štafetový beh Od Tatier k Dunaju?


Prvýkrát som sa tam dostal náhodou. Jedna známa mala bežať, ale už sa sľúbila do iného tímu, a keďže potrebovali náhradu, nechal som sa nahovoriť. Tak sa mi to páčilo, že som bol pripravený niekedy si to zopakovať. Potom sa objavila výzva, aby sme poskladali tím starších pánov, všetko súťaživé typy. Bola to paráda. Skončili sme tuším na dvanástom mieste.

Čo vám dal beh?


Mal som na túto tému prezentáciu pred študentským parlamentom v Humennom, odkiaľ pochádzam. Študentom som povedal, že beh mi pomohol lepšie plánovať čas aj zdroje, trénovať, obklopovať sa schopnými ľuďmi. Pomáha mi aj pri astme. Nikdy som nemal takú kapacitu pľúc, ako keď som začal behať.
1.5.2019 / Rozhovory / Autor: Braňo Raškovič /  Foto: rh