O borca, ktorý žije v horách, kde nabehá dvesto míľ týždenne (asi 320 kilometrov), väčšinu z nich bosý. O prostého apoštola, posla návratu k jednoduchosti, generála minimalizmu, a fanatika do hôr.
Bez
zranenia by som k tomu asi nepričuchol
Tak celkom to však neplatilo odjakživa. "Bol som ten druh chlapíka, ktorý si vyrazil zabehať na dve hodiny a pokojne behal stále dookola v parku, kým tie dve hodiny nesplnil," smeje sa. Dnes už na monotónne krúženie nie je, nie že by mu chýbala disciplína a nevedel sa zahryznúť, proste mu to pripadá hlúpe: "Nie som tu preto, aby som obiehal ako automat okolo parku."
Za to, že tak nekompromisne zmenil prístup, pritom môže zranenie. Rok 2011 mal nepriaznivý, najprv ho hneval zápal okostnice, potom pri behu zakopol a zlomil si lýtkovú kosť. Výsledok? Nie depresie z odškrtávania pretekov, ktoré musel zameškať, aj keď vraj k tomu mal blízko. Zachránili ho - hory.
Pri rehabilitácii, keď nemohol behať, podnikal vychádzky, výlety a potom aj túry po tých najstrmších chodníkoch, ktoré vo svojom domovskom pohorí Green Mountain v Colorade našiel. Svoje aktivity tak nakoniec rozšíril o strmú pešiu turistiku, scrambling a horolezectvo a začal ich kombinovať s behom. "Par dní v týždni behám, keď sa ale štverám na Flatirons, ide do tuhého," uviedol v máji 2013 s odkazom na päť skalnatých formácií Green Mountain. Keď ich zvládne všetkých päť, je to cez 1 800 zvislých metrov. Vydáva sa tam desaťkrát týždenne, zvyčajne dvakrát denne.
Nejde ale len o to, že si k behu pridal ďalšie extrémne aktivity. Predovšetkým sa medzi ním a horami rozhorela láska, ba čo láska: vášeň. "Keby som sa vtedy nezranil, môj vzťah k horám by nikdy nezískal taký rozmer," hovorí. Kvôli nemu si starostlivejšie vyberá preteky. Ten, u ktorého si usporiadatelia povedia, že jednoducho niekde namerajú päťdesiat či sto míľ, si nechá s kľudným srdcom ujsť. Osloví ho história preteku, jeho atmosféra, ale ešte skôr krajina. "Ide o interakciu medzi mnou a horami," hovorí.
Nemám
talent. Mám len vášeň pre hory
Svojej láske pre prírodné scenérie nakoniec pripisuje aj svoje úspechy. "Nemám sám o sebe veľký talent," ohodnotil sa raz s pokorou, za všetko vraj môže to, že sa v nevyspytateľnom a ťažkom horskom teréne dokáže pohybovať s takou spokojnosťou a znalosťou, ktorú vďaka životu v Green Mountain nadobudol.
"Existujú
pravdepodobne tisícky športovcov, ktorí keby sa rozhodli trénovať
tak ako ja, by zo mňa na dlhých tratiach urobili hlupáka."
Lenže tak úplne jednoduché to ani podľa neho zase nie je: "Okrem
vnútornej vášne pre hory však nadaný bežec nemáva moc stimulov
pre to, aby sa na horské preteky pripravoval."
A ešte niečo je v hre, dôslednosť. Vždy ho vraj zarazí, ako veľká kopa bežcov kolíše vo svojich tréningoch. V roku 2012 bolo, vypočítal v jednom rozhovore, len dvanásť dní, kedy nevyrazil behať. Štyri z toho boli dni, kedy sa zotavoval po stomíľových pretekoch, o ďalšie štyri dni ho pripravila nejaká šialená chrípka.
Nech
mi prekáža čo najmenej vecí
Behá od svojich jedenástich, aby sa na škole pripravil na všeobecný fyzický test, začal už vtedy vyrážať na trať dennodenne. V dvanástich si dal svoj prvý cestný maratón, už po strednej škole prepadol ultra pretekom.
Hory v tom boli skoro vždy, trávil v nich väčšinu letných mesiacov, keď ich opustila snehová pokrývka, prespával v dodávke a každý deň vybiehal, teraz sa ich vzťah ešte utužil. Mimochodom, nechce nič, čo by ho malo komplikovať. Pred všetkými trendmi bežcov, ktorí nevybehnú bez testerov, Camelback, gélov, hrudných pásov, mobilných meracích staníc a lekární, vyzerá ako blúznivec ... alebo to platí opačne?
"Čím viac zredukujem materiálne vybavenie, tým viac neobmedzenejší som, tým viac som spojený s krajinou, tým spokojnejší sa pre mňa beh stáva. Horský beh je Primal aktivitou, nerád ho komplikujem viac, ako je nevyhnutné," jednoducho vysvetľuje.
Na niektorých pretekoch veru vyzerá ako mysteriózne zjavenie, bez vybavenia, ako je jedlo, často aj voda, polonahý. "Ale jasné že bývam dehydrovaný, hory pre mňa ale nie sú spojené s tým, snažiť sa na nich byť po všetok čas v čo najväčšom komforte. Keby mi išlo o to, zostanem na gauči," namieta oponentom. Nie, nechce sa masochisticky trápiť (aj to by som robil inak, smeje sa), ale tvrdí, že mu pár topánok, krátke nohavice a gél stačí.
Proste
len niečo jedzte, tiež len jem
Mimochodom, aj s tými topánkami samozrejme brzdí. Pokiaľ to ide, behá v horách naboso, inak v minimalistických topánkach, ktoré vyvíjal tri štyri roky v spolupráci s firmou New Ballance.
S
jedlom sa moc nepára. "Ľudia sa ma na to vždy pýtajú, ale
ja sa sústredím len na bežeckú časť veci." Snaží sa jesť
čerstvú zeleninu a ovocie, ale doprajem si tiež veľa tortill,
cestovín, chleba, muffinov, koláčov, lievancov, tiež Nutelu.
Skoro v každom rozhovore kýva hlavou, aby dal najavo aspoň to, že
vie, že to nemusí byť tak celkom ideálne: "No, asi jem viac
cukru, ako mám." A inokedy dodá, že nevie, čo by na to
povedali odborníci na výživu, že to tak má ale rád a funguje
to. A že sa nechce nechať reglementovať zložitým systémom
noriem a zákazov a komplikovanými jedálničkami.
Správne, ako obvykle, už predsa vieme: veci majú byť jednoduché.
Natrieť
im to. Ale aj sebe
Hory sú mu najväčšou bežeckou
inšpiráciou: "Nie je väčšie uspokojenie ako môcť rýchlo
bežať drsnou, prírodnou krajinou. Sú ale aj ďalšie motivácie,
pretek je pre neho tiež oslavou, festivalom spoločenstvo spoločne
naladených ľudí." Preteky umožňujú vyrásť jedinečnému
kamarátstvu, pocitu spoluúčasti, to je niečo neprekonateľného.
"
Ale ani to nie je všetko: "Okrem toho je mojím
jediným dôvodom, prečo behám preteky, moje ego. Bežať rýchlo a
vyhrávať je dobrý pocit. A jasne že to chcete všetkým ostatným
naložiť - ale tiež vymačkať čo najviac zo seba."
