Vždy som verila, že môžem dosiahnuť niečo veľké a vedela som, že v Dolnom Kubíne nie je veľa možností. Mám to mesto rada, aj prostredie, v ktorom som vyrastala, ale neboli tam príležitosti a najbližšie, kam sa dalo za nimi ísť, bola v tom čase pre mňa Bratislava.
Chcela som ísť na Tanečné konzervatórium Evy Jaczovej, lebo tanec som mala odmalička rada. Tak sme sa vybrali s maminou na skúšky, kde boli malinké baleríny a ja medzi nimi v teplákoch. Myslím, že na nás niektorí ľudia hľadeli s dešpektom, ale čo sa týka flexibility, tým dievčatám som sa vyrovnala.
Cez dve časti skúšky som úspešne prešla. Pred treťou som povedala mamine, že nechcem tancovať iba balet, ale skôr hip-hop a streetdance, tak sme sa vrátili domov. Už vtedy som však zistila, že neexistujú limity.
Namiesto tanca ste sa však najskôr blysli v atletike. Možno to pri pohľade na vás bude niekomu znieť neuveriteľne, ale – vo vrhačských disciplínach. Ako ste sa k nim dostali?
Chodila som do športovej školy a v piatej triede som si vybrala atletiku. Spoznala som bežeckú abecedu, trikrát do týždňa sme mávali tréningy ako súčasť vyučovania. Veľmi som chcela skákať do výšky. Bola som vysoká, mali sme doskočisko, ale chýbal tréner. Zohnali mi aj tretry, skákala som ako mladšia žiačka, no bez trénera to nešlo. Nedalo sa ísť hlavou proti múru. Mali sme však trénera na vrhačské disciplíny. Takže som začala som hádzať kladivom. A keďže som bola celkom útla, stavili sme s trénerom na techniku. V mojej vekovej kategórii som jediná robila v kladivárskom kruhu štyri otočky – ako tanečníčka som s tým nemala problém :).
Kam ste to v atletike dotiahli?
Medzi staršími žiačkami som sa celkom rýchlo zaradila k slovenskej špičke, začala som reprezentovať aj cestovať na preteky do zahraničia. Bola som s atletikou najmä v okolitých krajinách, ale aj na pretekoch v Turecku.
Súťažila som až do dorastu. Po odchode do Bratislavy som s atletikou skončila, ale spoznala som vďaka nej veľa ľudí. Chodila som na reprezentačné akcie napríklad s Gabrielou Gajanovou, v súčasnosti výbornou bežkyňou. Zaujímavé je, že keď som si potom vyberala v Bratislave strednú školu, voľba padla na Gymnázium na Metodovej ulici, lebo tam mali atletickú dráhu.
V pätnástich ste – teraz už definitívne - opustili Oravu a presťahovali ste sa do Bratislavy.
Vždy som bola presvedčená, že ak chcem niečo dokázať, netreba čakať. Čím skôr spravíte nejaký krok, tým skôr sa posuniete. Vedela som, že keď odídem...
Tento rozhovor si dočítate v najnovšom
vydaní magazínu BEHAME.sk, ktorý
nájdete v každej dobrej PNSke.
