Keď som si vyberala vysokú školu, rozhodovala som sa medzi medicínou a FTVŠ. Zhodou okolností som zistila, že existuje fyzioterapia, čo bol ideálny prienik - niečo z medicíny aj z telovýchovy. Ďalej som ani nemusela uvažovať.
Akú máte špecializáciu?
Už počas školy som si vyhliadla metodiky, ktoré ma zaujali. Najmä u ľudí, ktorí sa venovali práci so športovcami, ale mali aj iné zameranie. Konkrétne metóda Ludmily Mojžíšovej, ktorá pracovala s vrcholovými športovcami a venovala sa aj ženám. No a potom pohybová časť Pavla Kolářa – DNS (Dynamická neuromuskulárna stabilizácia). Tieto dva smery ma formovali.
Ako často počúvate pri práci s klientmi, že majú veľké bolesti a nevedia, čo s tým?
Každý deň. Takých ľudí je veľa. Súčasná populácia sa hýbe málo alebo nesprávne. Veľa sedíme, sme zaškatuľkovaní v nejakej polohe, potom máme zrazu hodinu-dve na športovanie a chceme ísť naplno. Viacerí si povedia, idem bomby a dajú sa napríklad na crossfit. Pustia sa však do toho bezhlavo. Akoby si len chceli odškrtnúť, že niečo spravili. Keď to zhrniem, ľudia majú problémy, no nemajú čas ich riešiť. Priority majú niekde inde. Potom sa stáva, že sa ocitnú v bludnom kruhu nášho zdravotníctva. Česť výnimkám. Práve preto by sa fyzioterapia mala dostať do popredia ako alternatíva riešenia problémov.
Čo bolí ľudí najviac? Stretávate sa aj s 'internetovými' samoliečiteľmi, ktorí si nevedomky škodia a až keď je ich bolesť neznesiteľná, vyhľadajú pomoc odborníka?
Aké sú najväčšie chyby ľudí pri cvičení?
V rámci fyzioterapie sa venujete aj masážam. Mnoho ľudí chodí na masáže,
no neraz nevie, akú si vybrať a ktorá je na čo vhodná. Ako sa správne
rozhodnúť, či je pre telo lepšia klasická, ayurvédska, športová masáž či
masáž lávovými kameňmi, alebo, prípadne, bankovanie?
Aký druh masáže preferujete?
Aký je rozdiel medzi klasickou masážou a fyzioterapiou?
Aj svojím zamestnancom zdôrazňujem, že masáž je súčasťou
fyzioterapie, zatiaľ čo pre maséra to o fyzioterapii neplatí. Rozdiel je
v tom, že masáž vie pomôcť. Vie dosiahnuť výsledok a účinok, v princípe
aj rýchlo, ale nerieši príčinu. Len uvoľňuje niečo, čo spôsobuje
bolesť. A náplňou práce fyzioterapeuta je práve odhaliť príčinu bolesti.
Preto terapia nie je len o masáži, ale aj uvoľňovaní, odblokovaní,
mobilizácii. Nosnou časťou je náprava pohybu, ktorý spustí mechanizmu
celého procesu a vyústi do pocitu nepohodlia.
Veľa ľudí si pomáha k zdravému štýlu behaním. V lete je nenáročné, v
zime výrazne ťažšie. Aké sú tipy, triky na správne behanie v chladnom
počasí? Akú úlohu zohrávajú pri behu tenisky či výber oblečenia?
V súčasnej ére zlé oblečenie neexistuje. Keď tak, hovoríme o zlom
odhade, čo si obliecť. A obuv? Tenisky majú byť pohodlné. Musia
vyhovovať. Záleží od terénu, počasia, dĺžky vzdialenosti.
Čo je po ukončení bežeckého tréningu najlepší spôsob regenerácie?
Najefektívnejšia a najlacnejšia je studená sprcha. Keď sa svalstvo
podchladí a následne prekrví, regenerácia je ohromná. Netreba ani
strečing.
Špeciálne v zime využíva množstvo ľudí interiérový priestor posilňovní a behá na bežiacom páse. Aký je rozdiel behať vonku a vnútri?
Veľký. Na páse máme iný krok, dopad. Máme priestorom obmedzený pohyb. Pás je mäkký, pruží a beh na páse je strojený.
Ako sa naučiť behať na páse?
Rozdiel je napríklad v kroku. Vonku ho máme dlhší, tu sme limitovaní
priestorom. Je to len o zvyku. Pás je dobrá pomôcka, ale pre telo to
nie je prirodzený pohyb.
Spomínate si často na svoju bežeckú kariéru? Čo sa odohráva vo vašom vnútri, keď ste ako divák na pretekoch, zaznie signál pripraviť sa a pištoľ odštartuje pretekárov?
Neustále to prežívam. Kto chce, môže to zistiť, keď ma niekedy uvidí
na pretekoch (úsmev). Atletike som sa venovala trinásť rokov, mám na
toto obdobie krásne spomienky. Stačí, keď prídem na štadión a telo si
hneď spomenie. Hlavou som hneď na ovále.
Boli ste šprintérkou. Ako vyzerala vaša príprava na preteky?
Každá disciplína má svoj priebeh prípravy. Začína sa všeobecnou
prípravou, kde sa ide do kvantity a následne do kvality. Kvalita pri
šprinte je dynamika, rýchlosť, sila. Veľa sa dbá na techniku štartu,
prvých krokov, prechodu zo šliapavého do silového behu. Posun o päť
centimetrov kroku hrá mnohokrát veľkú úlohu. Neraz, keď si pozrieme
výsledkové listiny, kde rozhodujú tisíciny sekundy, čo je v reáli
centimeter či dva, o všetkom rozhodne nanopohyb.
Odmalička ste mali vlohy stať sa šprintérkou?
Môj prvý beh som absolvovala asi v troch rokoch. Rodičia si na to
spomínajú s úsmevom, šesťdesiatka mi trvala zopár minút. Topánky som si
zaviazala, následne ich vyzula, vybrala kamienky. Keď som bola staršia,
venovala som sa aj modernej gymnastike. Zo všetkých dievčat som bola
najrýchlejšia, najďalej som skákala. Aj na základe týchto skutočností
som presedlala na atletiku.
Na čo ste z atletickej kariéry najviac hrdá?
Mojím cieľom bolo vždy odbehnúť stovku pod 12 sekúnd. Bojovala som
s tým asi šesť rokov. Jeden rok som mala maximum 12,02, následne 12,03.
Podarilo sa mi to až pri posledných pretekoch, posledným behom.
S kariérou ste sa teda rozlúčili na vrchole…
Vedela som, že chcem skončiť. Tréningy a samotný šport som si už tak
neužívala, nemala som čistú hlavu. To, že pri poslednom behu prišiel aj
osobák, bola čerešnička na torte. Asi som si ju zaslúžila.
Pracovala ste ako fyzioterapeutka vo futbalovom Slovane. Aké bolo pohybovať sa každý deň v mužskom kolektíve? Nebalili vás hráči?
Nebalili. Ani sa o to nepokúšali. Pracovalo sa mi medzi nimi dobre.
Kolektív bol super, chalani, a je jedno o akom športe hovoríme, inak
vystupovali, keď boli so mnou sami, a inak v skupine.
Boli pri individuálnej terapii otvorení?
O futbalistoch sa hovorí, že sú plačkovia. Boli pred ženou iní?
Čo trápilo futbalistov najviac?
Kto bol najväčší tvrďas?