BEHAME.sk>> „Koľko rokov trénujete slovenských atlétov? Čo vás pri trénovaní ešte stále drží?
Pavel Slouka>> „Ak dobre počítam, slovenských atlétov trénujem už 30 rokov. Od skončenia FTVŠ UK v Bratislave v roku 1983. Za tých tridsať rokov som mal jednu takmer dvojročnú pauzu, keď som sa v atletike neangažoval. Bola to reakcia na to, že v roku 1992 nenominovali moju atlétku Zuzku Zemkovú na OH v Barcelone, hoci splnila limit. Rok a pol som študoval vysokú školu a k telesnej výchove som si pridal ešte etickú. Až potom som začal robiť s deťmi. Na základnej škole a osemročnom gymnáziu som mal pod palcom skupinu výškarov.“
BEHAME.sk>> „Nestačilo, že ste v Martine trénovali chodkyne, vytrvalcov, bežcov a bežkyne na 800 metrov, vy ste si k svojim zverencom pribrali ešte aj skokanov do výšky?“
Pavel Slouka>> „Počas tej pauzy som sa v prvom rade vzdelával. Potom ma oslovil riaditeľ školy a osemročného gymnázia v Martine Igor Libo a navrhol mi, aby som opäť začal robiť atletiku s deťmi na škole. Tak som si vybral skokanské disciplíny. Najmä výšku. Medzi vtedajšími zverencami som mal aj medailistov z majstrovstiev Slovenska. S Michalom Pogányim sme sa predbiehali, kto z nás dvoch vychová viac kvalitných výškarov (smiech).
BEHAME.sk>> „V poslednom čase vás často možno stretnúť aj na triatlonových pretekoch. Je to je dôkaz toho, že sa angažujete aj v tomto športe, alebo chodíte na ne iba ako divák?“
Pavel Slouka>> „Mladých triatlonistov v Martine trénujem už viac ako rok. Sú to bývalí plavci, ktorí už s plávaním skončili. Po roku systematickej práce sme sa už prezentovali aj na pretekárskej scéne. Už máme za sebou aj prvé výsledky. A nie zlé (smiech).“
BEHAME.sk>> „Čo bolo podnetom toho, že ste začali pracovať s mladými triatlonistami?
Pavel Slouka>> „Okrem skupiny atlétov mám pod palcom z kondičnej stránky aj niektorých martinských tenistov. Od žiakov až po dospelých. Spolu sme mali spoločné kondičné tréningy. Venujem sa im najmä v bežeckej oblasti. K ním teraz pribudli triatlonisti. Sú to najmä deti mojich bývalých zverencov (smiech). Chodili ku mne na tréning. Prišlo to nejako automaticky. Skončili s aktívnym plávaním – a prešli na triatlon. Bol som s nimi na sústredení v Taliansku. Musel som im všetko zabezpečiť. Úzko spolupracujem s trénerom plávania Reném Lukáčom. Pomáha nám s technickými vecami, ja robím všetko ostatné. Deťom sa v Taliansku veľmi páčilo (smiech). Vytvorili sme Triatlonový martinský tím. Tak nás volajú. Sme pri AK ZŤS Martin. Máme už na konte medaily z majstrovstiev kraja. Mladší žiaci ešte majstrovstvá Slovenska nemajú. Máme v tíme majsterku kraja medzi dievčatami. Keďže triatlon potrebuje celého človeka, tri športy dajú poriadne zabrať, na nudu sa nesťažujem (smiech). Deťom treba všetko zabezpečiť. Napríklad nájsť termín v plávarni, lebo pri plaveckej časti tréningu musíte brať ohľad na to, ako je plaváreň otvorená.
BEHAME.sk>> Mladých triatlonistov trénuje aj Dušan Valent v Banskej Bystrici. Je to teraz nová móda medzi atletickými trénermi?
Pavel Slouka>> „Nie je to móda. my sme s triatlonistami spojení už dlhé roky. S nami voľakedy chodili trénovať aj triatlonisti zo Slovenska i z Česka. Ich prítomnosť na tréningu bola fantastickým spestrením. Páčilo sa mi, keď sa v bežeckom parku stretlo päť – šesť ľudí. Triatlonisti sú iná športová mentalita. Vďaka ním sme sa nemuseli stále motať iba v našich bežeckých problémoch.“
BEHAME.sk>> „Dlhé roky ste spätý zo športovou kariérou slovenskej úspešnej olympioničky Lucie Klocovej, ktorá je momentálne na materskej dovolenke. Koľko rokov ste jej zo svojho trénerskeho života doteraz venovali?
Pavel Slouka>> „Tento rok to už bude pätnásť rokov. V roku 1998 na jeseň sme začali spolupracovať. V roku 1999 sme prežili prvú spoločnú sezónu. A v roku 2000 sme sa už presadili na medzinárodných súťažiach. Dokonca štartovala aj na MS juniorov v Čile, kde v behu na 800 metrov získala bronzovú medailu.“
BEHAME.sk>> „Ak máme dobré informácie, vy ste pôvodne Luciu Klocovú trénovať nechceli...“
Pavel Slouka>> „Prosba trénovať Lucku prišla v období, keď som robil so skokanmi. Na škole, kde som učil. Do bežeckých vecí som sa nechcel vrátiť. Skokani boli mojou hlavnou náplňou. Preto som sa prvý rok tomu nápadu dosť bránil. Keď ma jej otec oslovil druhý raz, tak som mu sľúbil, že ju priradím k svojej partii. Dovtedy v nej boli iba štyria mladí bežci a približne osem – desať skokanov. Tak sme začali spolu trénovať. Deti postupne odchádzali, ale Lucka zostala. Jediná z celej skupiny. Až neskôr k nej pribudli sparingpartneri z celého Slovenska. Trénoval s nami Jozef Pelikán, jednu sezónu s nami fungovala Paula Habovštiaková. Tri roky som robil s Csillou Fugliovou, ktorá sa veľmi zlepšila v behu na 800 i 1500 metrov. Dokonca aj Jozef Repčík bol jedného času s nami.“
BEHAME.sk>> „Čím vás Lucia presvedčila o svojom talente, že ste sa jej tak intenzívne dlhé roky venovali?“
Pavel Slouka>> „Oslovila ma ani nie svojimi časmi, ktoré vtedy dosahovala, ale pohybom a bežeckým štýlom. Ten jej pohyb bol podľa mojich predstáv. Vždy tvrdím, že lepšie je raz vidieť ako stokrát čítať výsledky (smiech). Oslovilo ma, keď som ju videl bežať. Napriek tomu sme dve zimné obdobia prebudovali jej spôsob tréningu. Z väčšieho objemu sme prešli na rýchlostnú prácu. Mal som predstavu, že to musí ísť odspodu. Takže dôraz bol položený na 400 m. Naša prvá sezóna nebola vôbec skvelá (krátka odmlka). Vtedy sa dokonca aj zhoršila. Ale ako tréner som išiel podľa svojho plánu. Potreboval som, aby bola štvrtkársky trochu podkutá. To sa nám podarilo - a po dvoch zimných prípravách práve na MS juniorov v Čile sa nám potvrdilo, že robíme dobre.“
BEHAME.sk>>„Klocová bola atletický supertalent už v juniorskom veku, kedy bola v roku 2002 vicemajsterkou sveta v tejto vekovej kategóri, a už rok predtým aj majsterkou Európy medzi juniorkami (2001). V roku 2000 v Čile bola v behu na 800 metrov bronzová. Ako si spomínate na tieto časy?
Pavel Slouka>> „Na Jamajke v roku 2002 mohla byť aj majsterkou sveta! Pred súťažou ju však odrovnali nepríjemné zdravotné problémy. Ochorela z miestnej stravy. Do tela sa jej dostala nejaká infekcia a za týždeň zhodila päť kilogramov! Bol som veľmi prekvapený, kam to v takom zlom zdravotnom stave dotiahla. To bol druhý moment, ktorým si ma získala. Lucka bola typická športová tvrdohlavá povaha. Ona sa nevzdávala. Nevedela preteky zabaliť. Keď sa zaťala, tak bojovala až úplne do konca.“
BEHAME.sk>> Keď ako juniorka pravidelne nosila medaily z MS a ME, ako ste vtedy odhadovali jej možnosti?
Pavel Slouka>> „Robili sme si postupné plány. Netrvali sme na tom, že musíme bežať hlboko pod dve minúty. Ja som vždy vychádzal z reality okolo nás. Mohli sme využiť iba tie podmienky, ktoré vtedy boli v Martine. Takže klasická škvarová dráha a spoločný tréning v domácich podmienkach. Prakticky bez sústredenia. Na tie sme začali chodiť až neskôr .Až keď bola profesionálka, keď bola v Národnom športovom centre (NŠC). Musím povedať, že to bola pre nás hlavná podpora - aj finančná, aj organizačná, aj materiálna. V NŠC sme boli doma. Už 13 rokov je Lucka jeho členkou. Ja som až do roku 2003 pracoval v školstve. Potom sa to už nedalo stíhať, tak som tiež odišiel do NŠC. Dovtedy som učil na základnej škole a osemročnom gymnáziu Jozefa Lettricha. Keď ma oslovil Igor Libo, jeho ponuku som zobral. Povedal som si, že telesnú výchovu môžem učiť, že ju viem učiť. A stále si myslím, že som vtedy urobil veľmi dobre (smiech).
BEHAME.sk>> „Naplnila Lucia svojimi výkonmi v silnej medzinárodnej konkurencii vaše trénerske túžby a sny? Alebo mala podľa vás ešte na viac?
Pavel Slouka>> „Ja osobne som bol s plánmi pri zemi. Vedel som, že to nebude jednoduché. Hlavný problém som spájal s podmienkami na tréning. Martin je severná časť Slovenska. A všetko naše snaženie sa odvíjalo od martinských klimatických podmienok. Zohľadňoval som aj Luckin zdravotný stav. Nikdy sme nešli za výsledkami cez mŕtvoly! Aj keď Lucia si najmä po MS juniorov v Čile, a potom aj po MS na Jamajke, myslela, že mohla byť ešte lepšia. Ale to nikdy nie je také jasné. Kategória juniorov a dospelých je jedna a sto. Navyše, Martin nemal a stále nemá vybudované športové a regeneračné zázemie. Tak sme to kombinovali a hľadali sme cesty, ako si pomôcť. Preto Lucka od 2001 do roku 2012 hosťovala v AK Olymp Brno, kde nám veľmi pomáhali. Od roku 2000 – 2006 bola v Slávii UK v Bratislave. Od roku 2007 sa opäť vrátila do Martina. Aj Slávia UK nám vytvorila lepšie podmienky, aké sme mali v Martine. Takže ťažko povedať, či by sme s Luckou dokázali viac. Tréningové zázemie v Martine bolo žalostné. Klobúk dolu pred tým, čo Lucka vôbec dokázala.“
BEHAME.sk>> „Lucia koncom júna priviedla na svet syna Adama. Ako sa teraz, keď je v pozícii čerstvej mamičky, pozeráte na jej možný návrat k športovaniu?
Pavel Slouka>> „Nikdy som neporušil zámer, s ktorým sme sa v decembri 2012 lúčili. Jedna vec je istá: chceme sa vrátiť. Ak budeme zdraví, za tri – štyri mesiace chceme začať so športovou prípravou. Nie so špeciálnou atletickou prípravou. Tá príde neskôr. Podľa toho, aká bude Luckina situácia. Čo bude dovoľovať ekonomické zázemie rodiny. Jej priateľ Michal nám v tomto smere veľmi pomáha. Sám robí cyklistiku, má k tomu všetkému dobrý prístup - i pochopenie. Za tie roky sa navzájom poznajú. Nový človiečik v rodine je veľká neznáma – a prináša veľa nečakaných vecí. Ale, čo sa týka návratu k športovej kariére, máme jasno, že sa vrátime. Budúci rok sa už na nejakých pretekoch chceme ukázať.“
BEHAME.sk>> „Ako ste prijali správu o jej tehotenstve a prerušení športovej kariéry?
Pavel Slouka>> „Podľa mňa, tá materská jej spadla rovno z neba (smiech). Lucka si už potrebovala fyzicky i psychicky odpočinúť od súťažnej atletiky. Nechcem ju chváliť, nechcem ju glorifikovať, lebo to nerobím rád, ale myslím si, že máloktorý atlét mal tak vzácne vyrovnanú formu ako ona. Za trinásť rokov sa vždy dokázala veľmi zodpovedne pripraviť na najdôležitejšie preteky sezóny. Vygradovalo to treťou olympiádou. Pred ňou sme zažili najťažší rok prípravy. A k tomu ešte ten prechod z 800 metrov na 1500 metrov (krátka odmlka). Vedeli sme, že raz k nemu muselo prísť. Preto som sa rozhodol, že to urobíme tesne pred Londýnom. Vedeli sme, že ten olympijský rok je vždy najťažší, najzložitejší. Tak sme si ho ešte viac sťažili. Preto Luckina materská dovolenka prišla v ideálnej chvíli. Som rád, že teraz bude mať čas i priestor na poriadne prečistenie hlavy.“
BEHAME.sk>> „S Luciou ste trávili celé dni, týždne, mesiace, roky. Mali ste obdobie, keď ste sa jeden druhého ako tréner a zverenec prejedli? Mali ste sklony k povestnej ponorkovej chorobe?
Pavel Slouka>> „Kto povie, že po dlhodobom trénovaní vo dvojici nemá ponorkovú chorobu, tak klame. My sme na konci každej sezóny mali mesiac až šesť týždňov pauzu - a vypadli sme od seba preč. Keďže sme nemali okolo seba veľkú tréningovú skupinu, tak sa tá psychická záťaž vôbec nemohla deliť. Bolo to stále o nás dvoch. Veľké množstvo tréningov sme absolvovali spolu. O to horšie bolo, keď sme v Martine hľadali miesta na tréning – a nenašli sme ich. To bolo náročné: Poriadny nápor na psychiku. Keď sa nedarilo, keď neboli podmienky. Lucka je výbušná, dokáže sa neuveriteľne zaťať. Bolo obdobie, keď panovala výbušná atmosféra. Boli dni a týždne, napríklad sklamanie, keď nepostúpila na pekinskej olympiáde... To bolo veľmi náročné. Ale úplný rozvrat vzťahu, k tomu medzi nami nedošlo nikdy. Keď bolo treba, Lucka vedela bojovať za nás oboch. Keď som mal zdravotné problémy, tak to potiahla ona. Často sa stávalo, že sme mali rozdielne názory na určité veci. Ale vedeli sme si ich vysvetliť. A nebolo to jednoduché. Stačí spomenúť preteky v Oslo, kde bežala ťažkú súťaž. Zámerne som ju posotil do jamy levovej. Dokázala z toho vyťažiť. Dokonca tak, že som ju pred olympiádou v Londýne musel brzdiť.“
BEHAME.sk>> „Ktorým pretekárom okrem Lucie Klocovej ste pomáhali v športovej kariére? Na koho výsledky ste pyšný, s kým zo slovenských alebo ešte československých atlétov sa môžete pochváliť ako so svojim zverencom?
Pavel Slouka>> „Môj prvý zverenec bol Mojmír Lániček. Ešte som bol na vysokej škole. Jeho frajerka raz prišla za nami s tým, že jej chlapec chce behať, či by sme ho nemohli trénovať. Behal so mnou. Na majstrovstvách Slovenska vyhral maratón, ale nebol majstrom, lebo sme ho zabudli zaregistrovať (smiech). Boli prázdniny. Niekto tam nebol. A potom sme na to nejako zabudli (smiech). Neskôr behal za Sláviu UK, a bol z neho veľmi dobrý maratónec. Po Láničkovi som trénoval chodkyne Zuzanu Zemkovú a Ivanu Brozmanovú. Zuzka sa takmer dostala na olympiádu. Limit na ňu splnila... Potom som päť rokov pracoval s Miroslavom Vankom. Keď mal 19 rokov odišiel odo mňa k Dušanovi Valentovi do Banskej Bystrice. V skupine som mal aj Lenku Farskú, teraz Vankovú. To je moje atletické manželstvo. Viedol som veľa skokanov do výšky. Samozrejme, v poslednej dobe bola Lucka jasnou jednotkou. Ale veľmi ma potešila aj Csilla Fugliová, ktorá sa u mňa veľmi zlepšila.“
BEHAME.sk>> ,,Kto vám dával prvé rozumy a rady ako sa stať úspešným a uznávaným trénerom mladých i skúsených atlétov?“
Pavel Slouka>> „Ja som prakticky hneď po FTVŠ začal pracovať s mládežou. Musel som sa orientovať a prispôsobovať sa mládeži sám. Mal som na starosti tréningové strediská na celom Slovensku. Silná skupina trénerov bola v centrách ako boli Považská Bystrica, Nitra, Banská Bystrica, Lučenec, v Bratislave bolo veľa bežeckých trénerov. V rámci Československa sa konalo veľa odborných seminárov. Raz v roku sme sa stretávali v Klánoviciach u Prahy. Tam chodil aj Josef Odložil, Jozef Plachý a ďalší špičkoví tréneri. Vtedy chodilo medzi nás veľa odborníkov. To bolo fantastické. Pre mňa to bolo ozajstné žriedlo poznania. Neskôr mi veľa dala spolupráca s Brnom. Navyše, v roku 2001 som nadviazal spoluprácu s Jarmilou Kratochvílou. Začal som chodiť na Kanárske ostrovy. Jej a moja skupina spolu behali na sústredeniach. Tých spoločných a osožných akcií bolo v minulosti viac. Jednak bolo viac klubov - a atletike sa venovalo veľa trénerov. A bola najmä zaujímavá konfrontácia v rámci celého Československa. Ekonomika to však dnes nepustí. Počty v našej atletike sú veľmi nízke. Psychika sa zmenila – a zmenili sa aj záujmy mladých ľudí (smiech).“
BEHAME.sk>> „Nedávno Slovenský atletický zväz (SAZ) oznámil nomináciu reprezentačných výberov mladých atlétov na MS do 17 rokov a na ME do 22 rokov. Sú v nej talenty, ktoré by mohli slovenskú atletiku posunúť výkonnostne bližšie k európskej a svetovej špičke?
Pavel Slouka>> „Ako bývalý reprezentačný tréner bežcov mám jednu zásadu, ktorú budem vždy presadzovať. Ja si o bežcovi urobím úsudok až vtedy, keď ho vidím bežať. Lebo jedna vec je jeho pohyb, a druhou je potom samotný výkon. Pritom však neriešim otázku, ako sme sa k tomu výkonu dopracovali. V poslednom čase ma zaujala Janka Gajanová, 13-ročná žiačka z Liptovského Mikuláša. Osobne som ju videl na krajskom kole základných škôl v Martine, kde som robil štartéra. Pohybovo je to krásne. To je asi najdôležitejšie. Toto je taká hviezdička, ktorá ma oslovila.“
BEHAME.sk>> „Svoju trénersku pozornosť orientujete dlhé roky na bežecké disciplíny od 800 m po 1500 m, možno máte prehľad aj medzi bežcami a bežkyňami na hladkých 400 m. Má slovenská atletika dobrých uchádzačov o štart na vrcholných európskych a svetových podujatiach v týchto disciplínách? Povedzme o päť – šesť rokov?
Pavel Slouka>> „Ak budem vychádzať z generácie atlétov z tých starších, tak dva – tri talenty tam sú. Stále však mám zvláštny pocit z Grand Prix Slovenska, kde by sa mala prejaviť atletická mládež. Ale ja sa pýtam, kde je tá atletická mlaď? Osobne som mal šťastie, že v časoch, keď som trénoval Mira Vanka a ďalších, konkurencia bola ďaleko väčšia a silnejšia. Deti, ktoré prichádzajú do dorastu, by sa mali zapojiť do diania. Aby ich starší atléti svojimi výkonmi a skúsenosťami potiahli. Chce to ťah staršej generácie, aby to pomohlo celej slovenskej atletike. Ale podľa mňa v tejto sfére je pretrhnutá niť. Chýba tam jedno ohnivko, chýba tam kontinuita. U nás vyletí nejaká atletická hviezdička – a hneď hosťuje za toho, za toho a už je to stratené. Už je to celé v háji. Uštveme ju súťažami ešte v úplne mladom veku. Ja som mal veľké šťastie aj na hosťovanie. V Brne, kde sme s Luckou hosťovali, sme neorientovali našu snahu iba na to, aby sme získali maximum bodov pre družstvo, pre klub. Ale my sme sa v českej lige snažili preto, aby to malo zmysel najmä smerom k veľkým medzinárodným podujatiam. Aby sme tam mohli predať všetko, čo sme vedeli, čo sme natrénovali. A tento trend vedenie AK Olymp Brno rešpektovalo. Dnes kluby za každú cenu chcú výsledky! Od každého. Preto mladí pretekári veľmi často štartujú súčasne v niekoľkých disciplínách.“
BEHAME.sk>> „Ako ste vnímali účasť Pauly Habovštiakovej v semifinále halových ME 2013 v Göteborgu? Kde vy vidíte jej možnosti?
Pavel Slouka>> „Čo sa týka jej výkonnosti, možno sme si pred halovým šampionátom v Göteborgu sľubovali viac ako dokázala. V semifinále HME na mňa pôsobila dosť unavene. Psychika športovca je dôležitá, potrebuje vhodný tréningový čas. Druhý rok trénuje v Holandsku. Určite má s trénerom vytýčenú svoju cestu... Na ME v hale v Göteborgu bola podľa mňa veľmi unavená. Aj teraz na ME družstiev v Banskej Bystrici pôsobila unaveným dojmom. Neviem, čo je toho príčinou. No koncom júna som zostal v poriadnom šoku, že na majstrovstvách Slovenska v Trnave Paula bežala 100 a 200 metrov! To som nečakal! To ma veľmi prekvapilo. Ja som ju ani vo výsledkoch šprintov nehľadal. Je otázka, čo s trénerom chce dokázať. Na čo sa chce orientovať. Každá cesta predsa musí mať kontinuitu - a najmä čas na dozretie. Ja to porovnávam s roľníkom, ktorý zasadí zemiaky, a o mesiac už ich ide vykopávať, aby mal úrodu. Ale to nejde. Nemôže to nijako urýchliť. Tie zemiaky potrebujú čas, aby vyrástli. Všetko v živote potrebuje svoj čas. Nemôžem si pomôcť, ale Paula stále pôsobí na mňa takým unaveným dojmom. Neviem si to vysvetliť.“
BEHAME.sk>> „Aký ste boli tréner, keď ste boli mladší? Boli ste vo vzťahu k svojim zverencom demokrat, otec a poradca - alebo diktátor a despota?“
Pavel Slouka>> „Keď som bol mladší, obával som sa toho, aby deti pri mne netrpeli, aby sa nepretrénovali. Preto som hľadal cestu, aby to bolo voľnejšie. Štatistika však nepustí. Bol som aj prísny, ale nebol som despota. Skôr som hľadal spoločnú reč. Spolu sme hľadali schodné riešenie. Aby tie deti mali pocit, že ich to baví. Aby oni mali z toho dobrý pocit. Doteraz sa stretávame. Dva – tri krát do roka. Keď sú nejaké preteky alebo nejaké oslavy. Dokonca už tam chodia aj ich deti. Ak by to medzi nami neklapalo, ak by som bol nejaký despota, nestretávali by sme sa. Vďakabohu, všetci sme zostali v Martine, tak sme stále v kontakte.“
BEHAME.sk>> „Čo vás ako trénera najviac zmenilo? Kedy a od koho ste sa ako tréner najviac naučili?
Pavel Slouka>> „Najviac som sa naučil od detí. Keď ich máte dvanásť – šestnásť v skupine, musíte všetkých zaujať tak, aby ich tréning bavil. Ak máte v príprave Mira Vanka, tak sa musíte usilovať, aby natrénoval ako reprezentant. Ale zároveň musíte nájsť spôsob, aby ďalší, ktorých máte v skupine, odtrénovali to, čo podľa svojej výkonnosti dokážu. Tento ústretový prístup sa mi vrátil mnohokrát. Vrátilo sa mi to napríklad aj tak, že atlét, ktorý nebol extra talent, už v juniorskom veku dokázal vybojovať medailu z juniorského šampionátu Československa! Bol som rád, že v skupine nemám iba majstra republiky alebo reprezentanta Miroslava Vanka, ale aj veľa ľudí, ktorí si vďaka našej spolupráci splnili svoje športové sny a túžby. Týmto smerom to v našej tréningovej skupine funguje dodnes.“
BEHAME.sk>> „Čo sa vám na súčasnej slovenskej atletike, povedzme na úseku behov, páči – a čo nepáči. V čom by kompetentní ľudia z vedenia SAZ mali zmeniť štýl práce, alebo aspoň sa nechať inšpirovať osožnou spätnou väzbou od vás ľudí z praxe?
Pavel Slouka>> „Pri starom vedení zväzu sa mi nepáčil systém, ktorý nebol rovnaký pre všetkých. Celý systém Centier olympijskej prípravy (COP). Teraz sa pozerám iba na atletiku. Systém bol možno dobrý, ale zneužitý. Podmienky neboli rovnaké. Zrodila sa veľká myšlienka, urobilo sa okolo toho veľké bum, ale v praxi to bolo nedomyslené. Pošramotila sa povesť nášho športu – atletiky. Druhá vec, ktorú považujem za veľkú chybu, bolo zrušenie Tréningových stredísk mládeže (TSM). Voľakedy sme mali na Slovensku trinásť TSM. Vďaka ním sme premyslene vyťahovali talenty z celého regiónu. Dnes nám to veľmi chýba. Žiadny iný systém to nenahradil. Netreba vymýšľať, čo už bolo vymyslené, a praxou osvedčené. Zrušenie TSM prinieslo iba problémy. Pre atletiku prinieslo úbytok detí, úbytok trénerov, úbytok rozhodcov... Nemajú sa kde robiť preteky. A to už nehovorím o areáloch, ktoré sú mnohokrát v totálne dezolátnom stave.“
BEHAME.sk>> „Kedy vo svojej športovej kariére – ako pretekár, resp, tréner ste boli najšťastnejší? Kedy ste si v duchu sám pre seba povedali, že práca, ktorú dlhé roky robím, má zmysel?
Pavel Slouka>> „Keď som Lucke na olympiáde v Londýne oznamoval, že postúpila do finále, tak vtedy som bol totálne namäkko. Ona bola na dopingovej kontrole, nič nevedela, čo sa okolo nej deje. Vtedy som bol v eufórii. To bolo veľmi zvláštne. Ono každý ten úspech človek prežíva a vníma inak. Samozrejme, nič nejde tak hladko ako po masle. Človek musí prekonať kopec prekážok. Bol som v takom tranze, že som takmer nevnímal svet okolo seba. Fakt, bol som veľmi dojatý. Napríklad na MS juniorov v Čile som počas jej behu doslova pochodoval po lavičke. Držal som jej palce. Povzbudzoval som ju z plných pľúc, hoci som vedel, že ma nemôže počuť. Na konci lavičky som napokon spadol - a takmer som si dolámal ruku. (smiech). To boli krásne okamihy. Tam bola výborná partia mladých atlétov. Čile bol krásny zážitok. Ale v Olomouci, kde Zuzka Zemková splnila limit na barcelonskú olympiádu, som zasa radšej odišiel do parku, a tam som sa poriadne rozplakal. Doslova som jej úspech odreval. Musel som to dostať zo seba! Vybuchol som. Dal som to von zo seba. Nie na verejnosti. V parku. Možno som viac citlivý človek.“
BEHAME.sk>> „Zažili ste obdobie, alebo podujatie, po ktorom ste sa ako atletický tréner chceli na všetko vykašľať?
Pavel Slouka>> „Áno, mal som. A veľmi naliehavé. Naozaj som sa chcel na všetko vykašľať. Vtedy, keď mi Zuzku Zemkovú nenominovali na olympiádu. A ona s manželom už bola na predolympijskom sústredení, na ktoré sme ešte na poslednú chvíľu zháňali peniaze. Ešte Helena Fibingerová nám vtedy veľmi pomohla. Ja som na sústredenie nešiel, lebo v tom istom čase boli v Nitre posledné federálne majstrovstvá Československa v atletike. Povedal som si, radšej pôjdem tam osobne, aby tá nominácia bola na betón istá. A nebola... To bolo najhoršie, čo som mohol zažiť. Oni prišli zo sústredenia - a ja som im nevedel nič povedať! Zuzka na olympiádu nešla! Vedel som, že to nebola moja chyba. Nebola to Zuzkina chyba. Ale to vákuum bolo strašné! To bol obrovský výbuch. Hodilo ma to do priepasti. Prakticky som skončil so športom. Ono to síce neskôr prešlo. Ale to bol najhorší polrok života. Niečo podobné som zažil na na MS juniorov na Jamajke. Jasne vidíte, že športovec je chorý, že má v tele nejakú infekciu. Pred očami sa vám úplne stráca – a vy mu nemôžete pomôcť. Forma i fyzická sila sa zrazu stratí... Ale klobúk dolu pre Luckou, že v takom zúboženom stave ešte bola schopná dobehnúť na druhom mieste! Šťastne a nešťastné chvíle sa v mojom živote prelínajú. Sú tak pekne prepletené. Manželka ma utešovala: Lucka je na materskej, ty si teraz trochu oddýchneš. A vidíte, ako to celé dopadlo. Zasa som sa namočil do trénovania! Deti sú veľmi citlivé na prístup. Niekedy sa im dá niečo odrieknuť, ale niečo nie. Oni si to hneď všimnú.
BEHAME.sk>> “Ste tréner, ktorý do veľkej atletiky priviedol účastníčku MS juniorov v Čile 2000. Z tejto generácie sú aj sestry Veľďákové, Matej Tóth, Peter Horák, Zuzana Malíková... Má Slovensko dobrú náhradu za pretekárov, ktorí do veľkej atletiky vstúpili pred 12 - 13 rokmi?
Pavel Slouka>> „Keď táto čilská generácia skončí, bude v slovenskej atletike veľká priepasť. Toho sa naozaj obávam. Bola to skupina šiestich – siedmich ľudí. Dva – tri vydarené ročníky, ktoré viac ako jedno desaťročie ťahali slovenskú atletiku. V súčasnosti taký silný ročník pretekárov, ktorí by tvrdili muziku a robili cenné výsledky, momentálne chýba. Chýbajú atléti narodení dva – tri roky po sebe. Viete, ten postup do II. ligy ME družstiev je síce veľmi pekná vec, ale kto bude bojovať za farby Slovenska o dva roky v II. lige? Bojím sa , že ako sme tento rok v Banskej Bystrici išli hore, tak môžeme ísť o dva roky aj dolu. Nečakám, že príde nová vlna. Za tých dvanásť – trinásť rokov, čo som chodil s Luckou na preteky, som dôverne spoznal situáciu v iných sekciách našej atletiky. Nie je sa čím chváliť. Bojovnosť je síce veľmi krásna vec, ale k bojovnosti treba aj batériu, ktorá nás poženie dopredu. Systematicky tréning, veľmi dobré podmienky, kvalitná regenerácia. Jedno s druhým. To sú spojené nádoby. A mám pocit, že práve ten prameň silnej atletickej energie mám z roka na rok pomaly na Slovensku vysýcha.“
VIZITKA Pavel Slouka
Narodený: 28. júna 1956 v Otrokoviciach (okr. Zlín, ČR)
Klub: AK ZŤS Martin, Slávia UK Bratislava (v čase aktívnej športovej kariéry), AK ZŤS Martin, Slávia UK Bratislava, NŠC Bratislava (ako tréner). Disciplína: 800 m, 1500 m, 5000 m (v hale)
Osobné rekordy: 1:50,02 (800 m), 3:44,95 (1500 m), 14:26,40 (5000 m v hale). Úspechy: majster Československa v behu na 1500 m, vicemajster Slovenska v behu na 800 m, viacnásobný finalista majstrovstiev Československa v behu na 800 m, od roku 1976 člen širšieho výberu československých bežcov na 800 m pre ME 1978 v Prahe, účastník medzinárodného mítingu Európa 1978, viacnásobný medailista z majstrovstiev Slovenska v behu na 800 a 1500 m.
Aktuálna pozícia: zamestnanec NŠC Bratislava, tréner trojnásobnej olympioničky Lucie Klocovej (800, 1500 m), kondičný tréner martinských tenistov a triatlonistov, v minulosti tréner reprezentantiek SR v chôdzi Zuzany Zemkovej a Ivany Brozmanovej, prvý tréner slovenského reprezentanta v maratóne Mojmíra Laníčka, tréner vytrvalca Miroslava Vanka, ako aj bežcov na 800 a 1500 m Jozefa Repčíka a Csilly Fugliovej.
