Načítavam...
Beháme.sk
Zvoľte veľkosť písma:
AaAaAaAaAa
Beháme.sk

Kňaz Semela zažíva pri behu eufóriu

Kňaz Semela zažíva pri behu eufóriu
Stretnúť ho môžete nielen v sutane, ale aj v bežeckom oblečení a maratónkach. Na konte má niekoľko maratónov a ultramaratónov a je aj dvojnásobný triatlonový Slovakman. Katolícky farár z pražských Holešovíc PAVEL SEMELA.
Čo bolo vo vašom živote skôr - Boh alebo beh?

Určite Boh. Dlho som si dokonca myslel, že beh vôbec nie je pre mňa. Objavil som ho až po tridsiatke.

Čo vás teda nakoniec priviedlo k behu?

Chodieval som každý týždeň hrávať s kamarátmi z predchádzajúcej farnosti futbal a niektorí z nich začali behávať polmaratóny. Najprv dvaja, ktorí mali atletickú minulosť, to som ešte považoval za normálne. Potom sa pripájali ďalší a povedal som si - dve hodiny tu s nimi vydržím hrať, ale nedokážem si predstaviť, že by som ubehol dvadsať kilometrov. Ani päť kilometrov som si nevedel predstaviť. Alebo možno a potom by som odpadol. Pripadalo mi to zvláštne, tak som sa išiel prebehnúť asi na pol hodiny a zistil som, že to nie je také hrozné, ako som si pamätal z telocviku na gymnáziu. Potom som im len tak do vetra povedal, že ak ma to bude baviť, pôjdem s nimi na polmaratón. Koncom roka mi začali pripomínať, že by som sa mal prihlásiť, lebo vtedy mám zľavu. A ja som sa spýtal, kam? No predsa, na polmaratón. Pripomenuli mi, že som im to sľúbil. Tak som sa prihlásil, začal som trochu trénovať a prvý polmaratón bol taký úžasný zážitok, že už som pri behu zostal.
Po polmaratóne mnoho ľudí začne pokukovať po maratóne. Ako to bolo vo vašom prípade?

Spätne vidím, že to nebolo veľmi rozumné, ale kamarát, ktorý nás všetkých k tomu „vyhecoval“, spomenul, že vždy sníval o maratóne a spýtal sa, či by som s ním do toho išiel. V tom nadšení som povedal, jasné. Absolvoval som teda nasledujúci pražský maratón – po piatich mesiacoch, odkedy som začal behať.

Spomínali ste, že v škole ste beh nemali rád, ale keď ste si išli zabehať sám, a potom ste sa zúčastnili na pretekoch, tak vás to chytilo. V čom bol rozdiel?

Podľa mňa v tom, že na škole nás nikto neučil behať. Povedali nám, čo máme odbehnúť, ale nikto nepovedal, že sa máme najprv rozklusať, začať pomaly a potom pridávať. Mal som na beh najhoršie spomienky. Vždy mi bolo veľmi zle.

Zdá sa, že prípravu na preteky ste potom vzali vážne a pripravili sa na ne takpovediac aj teoreticky.


Som typ, ktorý potrebuje pochopiť, čo sa ako robí. V tom čase som pôsobil v Neratoviciach. Bol tam veslársky oddiel, poznal som niektorých trénerov a išiel som sa s nimi poradiť. Dali mi veľa dobrých rád. A pred maratónom sme už s kamarátom čo-to zisťovali napríklad od Miloša Škorpila.

Ako na to reagovali vaši farníci, keď vás videli pobehovať po meste?


U nás to nikoho neprekvapí. Tu sú ľudia zvyknutí, že kňazi sa príliš neodlišujú. V Neratoviciach skôr nebolo bežné, že by veľa ľudí chodilo behať. Skutočnosť, že som farár a behám, nikoho neudivila. Už predtým som tam jazdieval na bicykli. Je to v Polabí, takže tam od detí až po seniorov všetci jazdia na bicykloch.

Vaši kolegovia kňazi s tým teda zrejme tiež nemali problém.

Keď som začal chodievať na maratóny a ultramaratóny, trochu sa čudovali, ale skôr v zmysle, že si nevedeli predstaviť, ako je možné ubehnúť sto kilometrov.

Čo vás posunulo od maratónov ešte na vyššiu úroveň, čiže k ultramaratónom?

Boli dva dôvody. Prvým je, paradoxne, lenivosť. Zistil som, že výrazné zlepšenie v maratóne by si vyžadovalo veľmi špeciálny tréning a navyše to aj tak v deň pretekov nemusí vyjsť. Povedal som si, že v mojom veku ma už nebaví cielene toľko trénovať. Prišiel som na to, že pre mňa je ľahšie natrénovať, aby som bežal dvakrát toľko, než aby som sa zrýchlil. Druhý dôvod bol, že v detstve som síce nebehal, ale chodil som po horách a mám to tam veľmi rád. A keď som zistil, že sa behajú preteky v horách, povedal som si: toto je prostredie, kde sa cítim dobre a tam chcem behať.

Tento rozhovor si dočítate v aktuálnom
vydaní magazínu BEHAME.sk, ktorý
nájdete v každej dobrej PNSke.
27.3.2024 / Rozhovory / Autor: Tomáš Mrva /  Foto: Archív Pavel Semela