Na Slovensku ste dnes známy ako nezávislý ekonomický odborník, ale povedzte nám najprv o vašej športovej minulosti. Ako ste začínali?
Ako malý chlapec som začínal s klasickým plávaním v bazéne. Neskôr som prešiel na plutvové plávanie, kde som to už rozbehol viac. Bol som viacnásobným majstrom Slovenska, dokonca bronzovým a strieborným na juniorských majstrovstvách sveta na 800 a 1500 metrov. Venoval som sa tomu teda vážnejšie, ale stále nie profesionálne.
Patríte do generácie, ktorá v detstve športom doslova žila, no nie všetci dosiahnu takéto úspechy. Čím to bolo?
Odmalička som bol veľmi aktívny. Chodili sme po horách, behali, bicyklovali, plávali. Veľmi dôležitú úlohu v mojom športovom napredovaní zohral môj otec, ktorý pre šport doslova dýchal. Práve on v Žiline spolu zakladal potápačský klub, kde potom trénoval deti. Tak som sa cez vodu a plávanie dostal až k nádychovému potápaniu, teda freedivingu. V tomto športe na Slovensku vtedy nebola veľká konkurencia, ja som rád posúval vlastné hranice. Najlepším umiestnením bolo 5. miesto na individuálnych majstrovstvách sveta. Na druhej strane musím povedať, že som mal aj inú ako športovú stránku. Bol som zahltený knihami a učením. Vlastne ani neviem povedať, či som bol ako chlapec šporťák alebo skôr bifľoš.
Aké boli toho času vaše sny?
Sníval som, že jedného dňa budem majstrom sveta v plutvovom plávaní. Napokon sa mi to takmer splnilo. A paradoxne práve vtedy som si povedal, že je zrejme najvyšší čas ukončiť túto etapu života a posunúť sa ďalej. Bolo to naozaj fyzicky aj časovo náročné. Vo vode som trávil hodiny denne a okrem toho som si musel udržiavať kondíciu aj inými športmi. Keď som sa neskôr dostal k freedivingu, ktorý sa trénoval vonku, išlo o komplexnú súhru tela a ducha. Veľmi ma lákalo zistiť, koľko sa dokážem ponoriť na jeden nádych. A keď som sa už dostal po istú hranicu, chcel som ju prekonať a potom znova a znova. Až sa mi postupne podarilo vytvoriť toho času piaty najlepší svetový výkon roka a slovenský národný rekord.
Takéto výsledky si vyžadujú disciplínu a tvrdú prácu. Čo vás motivovalo?
Ťažko povedať. Ja som bol disciplinovaný a cieľavedomý odmalička. Okrem toho som už veľmi skoro objavil, čo všetko dokáže telo mladého športovca, keď skutočne trénuje. Kondičku som si mimo vody vždy udržiaval najmä behaním. Je to podľa mňa najefektívnejší šport na nadobudnutie, udržanie aj zlepšovanie aeróbnej vytrvalosti, teda kondície. Okrem toho si pri behaní dokážete veľmi dobre vyčistiť hlavu a vytriediť myšlienky. No a dobre nastavená hlava je pri takom športe, ako je, napríklad, freediving veľmi dôležitá. Pretože ak tam dole urobíte chybu, zlé rozhodnutie alebo jednoducho hlúposť, je to veľmi nebezpečné, ide v podstate o život.
Prečo sa z vás teda nestal profesionálny športovec?
Paradoxne, keď si všetci mysleli, že musím ísť na športové gymnázium na Duklu, povedal som nie. V tomto bode vyhrala moja nerdovská stránka a šporťák vo mne ustúpil. Bol to veľký zlom v mojom živote, ktorý mi udal doslova nový smer. Zameral som sa na matematiku a na čísla. A robil som to naplno. Z úspešného štúdia som si začal krok po kroku budovať kariéru v korporátnom biznise a zdalo sa, že som na najlepšej ceste stať sa úspešným v tejto práci.
Tento rozhovor si dočítate v najnovšom
vydaní magazínu BEHAME.sk, ktorý
nájdete v každej dobrej PNSke.
