„Väčšinu každých pretekov pokojne prespí, takže máme vyriešené aj kočíkovanie, aj takmer hodinový pobyt na čerstvom vzduchu,“ hovorí 35-ročný Michal Kostka, ktorý zvládol trať za 42:01 min, čo ho zaradilo na 23. miesto medzi mužmi od 30 do 39 rokov. Za svoj bojovný výkon pri behu s kočíkom na Kačín a dolu z neho si od divákov i moderátora vyslúžil dlhý potlesk.
„Minulý rok som tento beh fotil a videl som jedného bežca s dieťaťom v takomto kočíku. Tak som sa rozhodol, že to tiež na týchto pretekoch vyskúšam. Bol to skvelý zážitok. Som rád, že som sa na to podujal,“ hovoril spokojný Kostka.
K BEHANIU HO PRIVIEDLA ŠTAFETA „LADIES“
Michal Kostka rekreačné behanie pre seba objavil pred tromi rokmi. Hoci ako žiak základnej školy bol aktívnym jachtárom v klube Dynamo Bratislava, po odchode na strednú školu odišiel aj od športu. Jednoducho, takmer 20 rokov šport nepatril do programu jeho dní.
„Pred tromi rokmi kolegyne z práce dávali dokopy štafetu ´Ladies´ na vtedajší 7. ročník ČSOB Bratislava Marathon. Ako sa však blížil štart tohto podujatia, tak sa dievčatá – nádejné bežkyne - odhlasovali... A iniciátorky začali hľadať adeptov, ktorí by im predsa pomohli absolvovať štafetu. Tí ďalší bežci už nemuseli byť ladies (smiech). Tak som im s kamarátom sľúbil, že im pomôžeme. Práve vďaka sľubu som sa dostal na štart podujatia aj ja,“ vysvetlil Michal korene svojho návratu k pravidelnému športovaniu v roku 2012.
„Super atmosféra ma nadchla. Zapáčilo sa mi behať na takýchto masových akciách. Tak som postupne začal trénovať. Najskôr iba raz – dvakrát v týždni, postupne som tomu vábeniu podľahol, a čas na tréning si nájdem aj štyrikrát počas týždňa. A počas víkendu idem na preteky. Robím to aj pre zdravie, pretože sa chcem hýbať. Mám sedavé zamestnanie, navyše doma sedím pred televízorom i za počítačom. Takže takto to trochu vyrovnávam,“ tvrdí človek, ktorý dokázal svoj prvý polmaratón v roku 2013 absolvovať za hodinu a dvadsaťštyri minút! Výkon ho tak „nakopol“ že o rok neskôr už bežal prvý maratón! Desať kilometrov dokáže prebehnúť v čase 36:52 min.
MANŽELKA ZAČALA BEHAŤ PO DRUHOM PÔRODE
Elena Kostková objavila podmanivé čaro behu až pred necelými dvoma rokmi – presnejšie po narodení dcérky.
„V nejakom ´mamičkovskom´ časopise našla podrobne rozpísaný tréningový plán pre ženy, ktoré sa po pôrode chcú vrátiť do formy. Zaujalo ju to natoľko, že začala pravidelne behať, čo ma tiež potešilo. Navyše, je veľkou propagátorkou behu pre mamičky. Na základe vlastných skúseností ho odporúča všetkým ženám, ktoré chcú a najmä môžu práve behom pre svoje zdravie niečo urobiť. Obdivujem ju, ako dokáže zosúladiť svoj bežecký tréning s každodennou starostlivosťou o malé dieťa. Podľa nej všetko sa dá skĺbiť... Len treba chcieť. Rekreačný beh odporúča všetkým mamičkám s malými deťmi. Nie iba pre zlepšenie kondície, ale aj pre odreagovanie sa od každodenných starostí, od kolotoča, ktoré si malé dieťa vyžaduje,“ priblížil Michal Kostka najčerstvejšie poznatky svojej behajúcej manželky.
„Trénovať spolu nemôžeme, lebo sa musíme starať o dcérku. Keď idem behať ja, doma je manželka. Keď si ide zabehať ona, doma s malou som ja. Takto sa striedame. Navyše, jedenásťročný syn, ktorý si za svoj šport vybral plutvové plávanie, päťkrát v týždni trénuje. Toho tiež treba voziť na tréningy. Takže ten čas máme striktne vypočítaný,“ dodal Kostka.
PRVÝKRÁT V TROJICI OKOLO SENECKÝCH JAZIER
„Prvé spoločné preteky v trojici s manželkou a dcérkou v kočíku sme v podstate odkráčali. Pôvodne to mal byť beh okolo Seneckým jazier. Išli sme to takou rezkejšou chôdzou, ale bolo to pekné. Bol to pre nás nový a dovtedy nepoznaný zážitok,“ spomenul si hlavný iniciátor bežeckých aktivít v Kostkovej rodine na prvé spoločné podujatie v trojici a pokračoval: „Našim rodinným a kultovým podujatím je letná verzia Stupavského maratónu. V sobotu so synom ideme jeho cyklistickú časť, v nedeľu robíme podporný tím, ktorý sprevádza maminu počas behu. Povzbudzujeme ju, vlievame jej ďalšie sily. A popritom kočíkujeme dcérku... Na letnom stupavskom maratóne máme všetci spoločný program (smiech).“
Michal Kostka si však až úplne nakoniec svojho zanieteného rozprávania o behu a behaní nechal najaktuálnejšiu novinku o ich spoločných bežeckých aktivitách.
„Na 4. ročníku Lesného behu na Pajštún bežal aj náš maltézsky pes Timmy. Na trati dlhej 11,5 km sa držal statočne Za odmenu dostal v cieli guláš, ktorí organizátori navarili pre bežcov. Veď aj on bol bežec! Dokonca pri svojej životnej premiére som s ním dobehol na výbornom 2. mieste,“ priblížil Michal športové aktivity štvornohého miláčika ich rodiny. „Dva týždne pred zimným behom na Pajštún som ho zobral na tréning. Chcel som vedieť, či ho to bude vôbec baviť. A keď ukázal, že dokáže odbehnúť aj členitú trať, tak sme sa prihlásili na preteky. Som rád, že do našej behajúcej rodiny pribudol ďalší člen,“ konštatoval s úsmevom Michal Kostka.
BEHÁŠ? MYSLÍŠ LEN NA SEBA
Kým Kostkovci si na klasický rekreačný beh v trojici budú musieť ešte nejaký ten rôčik počkať, Pisárovci v trojici už behajú. A niekedy dokonca aj vo štvorici. To je vtedy, keď na nenáročný orientačný beh nahovoria babku Okálovú. Vladimír Pisár mal k pohybu vždy blízko. Ako sedemročný chlapec začal s hokejom. Po štyroch rokoch kariéry hokejistu si k športovým povinnostiam pridal aj atletiku. Venoval sa šprintom od 100 do 400 metrov. Po odchode na vysokú školu však prestal športovať. Zdravý pohyb mu začal chýbať až vtedy, keď pociťoval nadváhu. To bolo pred siedmimi rokmi. Postupne začal hrať hokejbal, venoval sa spinningu a behaniu. Najskôr iba dva–trikrát v týždni. Aby si telo zvyklo na zvýšenú záťaž. Chcel vraj odplašiť kilogramy, ktoré sa začali „lepiť“ na jeho postavu. Postupne si na opäť objavenú športovú aktivitu zvykol a bežecký tréning si začal ordinovať aj šesťkrát za týždeň! Lepšie povedané: päťkrát v týždni tréning - a počas víkendu preteky. To bol jeho harmonogram zdravého hýbania sa. Prvý polmaratón absolvoval 21. júna 2009. Dokázal ho zabehnúť v čase 1:42,09 h. To je aj jeho osobné maximum, lebo behy po asfalte nie sú jeho šálkou kávy. Radšej má krosy v lesnom teréne. V rokoch 2012 a 2013 súťažil v rámci Karpatského pohára horských behov. Životná partnerka Marica, s ktorou majú spolu 4-ročného syna Nikolasa, mu neraz dala najavo, že sa jej jeho víkendové výlety na bežecké akcie nie veľmi páčia. Vyčítala mu, že pre svojho koníčka je málo s rodinou. Myslí iba na seba. A tak podobne.
„Dovtedy som bol ja ten hlavný vinník, ktorý pre svoje víkendové behanie pripravuje rodinu o spoločné chvíle. Musím priznať, že výčitky neboli nič príjemné,“ rekapituloval Vladimír Pisár zlomové obdobie svojej novej bežeckej kariéry.
JE TI SMUTNO? POĎ BEHAŤ!
„Keď ti je doma smutno, tak poď so mnou behať. Aspoň uvidíš, aké to je. Poď si to aspoň skúsiť. Veď voľakedy si tiež športovala... Som veľmi rád, že po dlhšom lámaní sa mi ju podarilo presvedčiť. Pred dvoma rokmi, necelé dva týždne pred Národným behom Devín – Bratislava, mi povedala, že ide bežať z Devína do Bratislavy! Až ma to prekvapilo. Ale aj potešilo. Bez nejakého systematického tréningu a necelé dva roky po pôrode dokázala zabehnúť Národný beh Devín – Bratislava. Práve to ju nakoplo do ďalšieho tréningu. V súčasnosti už behá polmaratóny! Na vlastnej koži zistila, že je to dobré. Že behanie má niečo do seba. Teraz ma už chápe. Už mi víkendové behy nevyčíta, lebo ich absolvujeme spolu,“ pokračoval Vlado Pisár v rozprávaní o spoločnej láske k behu, ktorá postupne rokmi upevnila aj vzájomné puto ich spolužitia. V súčasnosti si dokonca preteky spravodlivo delia medzi sebou.
„Príkladom našej ´deľby práce´ môže byť, povedzme, jedenásťkolový seriál Karpatského pohára horských behov 2015. Keď ja budem bežať prvé kolo, Marica pôjde druhý diel. Ja zasa tretí a ona štvrtý. A tak sa budeme striedať od apríla až do novembra. My sme už zohraný bežecký tandem,“ vysvetľoval vytrvalec, ktorý v tréningu dokáže odbehnúť aj 30 kilometrov. V živote to bývalý hokejista a šprintér dokázal už niekoľkokrát. Aj vďaka tomu minulý rok v Karpatskom pohári horských behov v mimoriadne silnej konkurencii 3000 bežcov obsadil v hlavnej mužskej kategórii 32. miesto, a pri svojej premiére v kategórii „40 plus“ dokonca skončil v elitnej desiatke.
„Na oficiálnych pretekoch mám rekord 26,5 kilometrov v jednom kuse, keď som bežal kros z Pezinskej Baby na Kamzík,“ konštatoval milovník aktívneho pohybu, ktorý spolu so životnom partnerkou v septembri 2014 absolvovali aj kurz pre kondičného trénera. Spolu fungujú aj ako bežeckí poradcovia. Vladimír odborný dvojdňový seminár, aby mohol milovníkom rekreačného behu erudovane radiť, absolvoval už vlani v decembri. Marica sa naň práve chystá. Takže obaja majú čo poradiť všetkým, ktorí radu od nich žiadajú.
NIKOLAS IDE V ŠĽAPAJACH RODIČOV
„Od malička sme ho vláčili po pretekoch. Stále bol niekde cez víkend s nami. Preto je zákonité, že postupne začal aj on behať,“ povedal otec Pisár na margo úspešného potomka Nikolasa, ktorý si po rôznych detských bežeckých súťažiach už zvyká aj na stupne pre víťazov.
„Prvú bežeckú súťaž absolvoval v roku 2013 na detskom behu 8. ročníka ČSOB Bratislava Marathonu. Tam mu ešte nemerali čas. O rok a pol neskôr , na jeseň 2014, sa tešil už z prvého víťazstva v Malackách, kde bežal preteky Záhoráckého detského bežeckého pohára. Bolo to 60 metrov a na prvenstvo potreboval zhruba 16 sekúnd. Na stupeň víťazov sa dostal aj na Silvestra 2014 v Senici, vďaka čomu v celom seriáli Záhoráckého detského bežeckého pohára v kategórii Benjamínkovia (deti do 4 rokov) obsadil pekné 3. miesto. A to bežal iba dve posledné kolá z dvanástich, lebo skôr sme o tomto detskom bežeckom seriáli nevedeli. Ak by na ňom štartoval častejšie, mohol celý seriál vyhrať. Tak uvidíme, ako sa mu bude dariť ďalej. Do ničoho ho netlačíme, rozhodnúť sa bude musieť sám. Zatiaľ ho behanie veľmi baví, aj tréning je pre neho ešte iba hrou.“
Najnovším objavom tejto vášnivo behajúcej rodiny sú preteky v orientačnom behu. To je teraz najsilnejší magnet, ktorý ich počas víkendu najčastejšie láka von do prírody.
„V poslednom období sme ako športová rodina objavili orientačný beh. Najskôr sme naň chodili preto, aby sme potešili Nikolasa. Práve on je šéfom nášho rodinného družstva. Má na starosti buzolu a nakreslenú mapu, podľa ktorej určuje, kde máme hľadať kontrolné stanovištia,“ opísal Pisár novú „zábavku“ ich rodiny a pokračoval: „Samozrejme, že ja to musím skontrolovať. Pre deti v kategórii RD (rodič a dieťa) je na trati vytýčených osem – desať kontrolných stanovíšť, pre juniorov ich je možno trinásť - pätnásť, pre aktívnych orientačných bežcov približne dvadsať. Výhodou tohto športu je, že človek je pri ňom väčšinou v lese, v zdravej prírode. Navyše, robí to, čo ho baví. Naposledy sme súťažili v orientačnom behu v polovici februára na bratislavskej Kolibe. Sem – tam sa práve na nenáročný orientačný beh s nami nechá nami nahovoriť aj babka Okálová. Vtedy sme v teréne priamo v akcii až štyria,“ zdôraznil zanietený človek, ktorý svojou vášňou k pravidelnému behaniu dokázal doslova „poblázniť“ celú rodinu.
