Behanie je pre mňa od malička najprirodzenejší pohyb, lebo kedysi sme nemali možnosť hrať golf. Takže sme behali buď za futbalovou loptou alebo s tenisovou raketou, ktorá vyzerala ako drevené veslo. Musím povedať, že kedysi ma beh bavil oveľa viac ako teraz. Ale napriek všetkému, považujem ho za jeden z najzdravších, najjednoduchších a aj najefektívnejších športov – samozrejme, keď beháš správne.
Ani trochu rezervovaný vzťah k behu vás však neodradil od účasti na charitatívnom podujatí Wings for Life World Run, dokonca ste sa stali jeho ambasádorom.
Cieľom tohto behu nebolo lámať rekordy v odbehnutej vzdialenosti, ale pomôcť ľuďom s poškodením miechy a prispieť na výskum týchto chorôb. Išlo o to, aby sa zapojilo čo najviac ľudí. Zaujímavé na behu bolo, že človek nevedel, kde je cieľ, ale cieľ naháňal bežcov. Išlo za vami auto, ktoré vás zastavilo. Takže ten beh bol iný a pre mňa celkom výnimočný. Na prvom ročníku som si vravel, že skúsim dobehnúť po Devín, ale napokon som bežal hádam aj osemnásť kilometrov, čo bolo neuveriteľné. Treba však povedať, že bežali so mnou skvelí športovci Janka Dukátová či Rišo Varga, ktorí ma potiahli. Druhý ročník som už odbehol menej a tretí ešte menej. Ale beh je vždy aj o tom, s kým beháte.
Takže vo vzťahu s behom ste si dali iba pauzu.
Nepovedal by som, že som na beh zanevrel, myslím, že sa k nemu vrátim, len sa musím naštartovať.
Ako sa správalo vaše telo, keď ste odbehli spomínaných takmer osemnásť kilometrov?
Pamätám si, že zastavovať som začal aj skôr, ale potom som si uvedomil, že ešte stále klusám a pokračoval som. A ešte viem, že som bol veľmi smädný.
Spomínali ste, že k behu vás musí niečo vyprovokovať, čo napríklad?
Napríklad minulý rok sa stala taká vec. Vždy sa tešíme s Nelkou na Vianoce do Tatier a vlani zasiahli do sviatkov kiahne. Dostali ich všetci, obe deti aj Nela, takže sme nikam nešli. Od zlosti som si šiel do Bratislavy zabehať. Inak Nela má veľmi vrúcny vzťah k behu, upokojuje ju to. Kým sme nemali deti, chodili sme si spolu zabehať. Chápem, že niekedy treba osamote vyvetrať hlavu, ale ja som spoločenský človek.
A to je problém?
Na beh musí byť človek trochu introvert, byť rád sám so sebou. A ja introvert nie som a sám so sebou moc nevydržím. Vždy som radšej s niekým a môžem sa porozprávať. Ale opakujem, sú momenty, keď to prekonáš, beh sa stane súčasťou tvojho života a už to neriešiš. Odkedy máme psa, najmä v lete som sa často obul a vyšiel s ním von. Netvrdím, že to bol beh, ale poklus určite. Preto hovorím, že k behu sa veľmi pravdepodobne vrátim.
Ktorí hereckí kolegovia sú bežeckí fanatici?
Viacerí o tom veľa hovoria. Marek Fašiang, kolega so seriálu Oteckovia, si chodieva zabehať a myslím, že aj Braňo Deák. A potom skôr dievčatá.
Tento príbeh si dočítate v najnovšom
vydaní magazínu BEHAME.sk, ktorý
nájdete v každej dobrej PNSke.
