Medzi sedemnástym a dvadsiatym rokom som robil thajský box a mal som za sebou aj nejaké profesionálne zápasy, takže v krátkom období svojho života som poznal športovú disciplínu. Podnikanie a práca v hudobnom priemysle príliš nesedeli so zdravým životným štýlom a vrátil som sa k tomu až s príchodom covidu.
Rozhýbali ste teda až čase, keď neboli žiadne hudobné a kultúrne akcie a zostali ste doma?
Trochu to spresním. Bežeckú komunitu sme rozbehli s kamarátom Jurajom Roháčom už pred piatimi rokmi, ešte pred covidom. Uvedomoval som si, aký dosah mám na mladých ľudí, a nechcel som, aby chodili len na koncerty a opíjali sa. Chcel som to využiť a začali sme organizovať Fach Them Run v Bratislave. Snažil som sa ľudí motivovať tak, že som na beh vždy priviedol niekoho známeho. Samozrejme, tieto bežecké aktivity sa počas pandémie stopli.
Vtedy som dostal od sestry ako darček Oura Ring, ktorý mi monitoruje kvalitu spánku. S tým prišla najväčšia zmena. Začal som sa viac zameriavať na kvalitu spánku a študovať, čo musím urobiť, aby som mal kvalitný spánok. Postupne to išlo ruka v ruke so životným štýlom, ktorý aktuálne mám.Predtým ste robili thajský box, ktorý zvonka vyzerá ako veľmi dynamický šport, kde zápasy trvajú niekoľko minút. Beh oproti tomu je plynulejší, trvá dlhšie. Ako vnímate prechod medzi dvomi pomerne odlišnými športmi?
Úplne by som to neporovnával. Nikdy som nemal na šport takýto pohľad. Dôležitá je disciplína v akomkoľvek športe. V thajskom boxe zápasy na profesionálnej úrovni trvajú 5 x 3 minúty. Ste v ringu, kde vám naozaj niekto chce ublížiť, takže tých pätnásť minút by som prirovnal možno k niekoľkohodinovému triatlonu. Podstatné je nastavenie mysle smerom k disciplíne. Beh je iný druh pohybu, ale prístup mám rovnaký, ako keď som sa pripravoval na zápasy.
Mnohí športovci z iných odvetví nemajú príliš radi bežecké tréningy. Ako to bolo u vás, keď ste sa venovali thajskému boxu?
Donedávna, už aj keď som rozbehol vo väčšom LOVE THEM RUNNIG CLUB, som prehlasoval, že beh nie je moja najobľúbenejšia aktivita. Zaujímavý je pre mňa socializáciou s komunitou ľudí, s ktorou robíme nejakú športovú aktivitu, i keď naše behy nie sú bežeckým tréningom. Beh je najprirodzenejší a najjednoduchší pre väčšie skupinky. Nebol som donedávna milovníkom dlhých behov, ale tiež ich objavujem vďaka trailu. Už dokážem zabehnúť väčšie vzdialenosti, no cestu a lásku k behu si stále ešte hľadám. Alebo lepšie povedané dobieham k tomu.
Ak to teda berieme ako cestu hľadania, v čom ste sa za ten čas s behom najviac spriatelili? Už ste spomenuli komunitu a beh v prírode. Je tam ešte niečo viac?
Beh v prírode ma baví aj vďaka skupine ľudí, s ktorými chodievam. Nie je pre mňa úplne výzvou, že by som si sám išiel zabehať, lebo si chcem zatrénovať. Zároveň však tento rozhovor robíme v čase, keď som sa dohodol s triatlonistom Richardom Vargom, že ma bude intenzívne pripravovať na maratón v New Yorku. Môžem tu teda hovoriť, ako si hľadám cestu k behu a ako úplne neobľubujem dlhé behy, no momentálne mám každý tretí deň dlhý beh, kde postupne zvyšujem vzdialenosti. Aktuálne ma čaká tréningových 17 kilometrov.
Beh v prírode ma baví aj vďaka skupine ľudí, s ktorými chodievam. Nie je pre mňa úplne výzvou, že by som si sám išiel zabehať, lebo si chcem zatrénovať. Zároveň však tento rozhovor robíme v čase, keď som sa dohodol s triatlonistom Richardom Vargom, že ma bude intenzívne pripravovať na maratón v New Yorku. Môžem tu teda hovoriť, ako si hľadám cestu k behu a ako úplne neobľubujem dlhé behy, no momentálne mám každý tretí deň dlhý beh, kde postupne zvyšujem vzdialenosti. Aktuálne ma čaká tréningových 17 kilometrov.
Tento rozhovor si dočítate v najnovšom
vydaní magazínu BEHAME.sk, ktorý
nájdete v každej dobrej PNSke.
