Záleží na tom, v akej fáze prípravy sa nachádzam. Najviac behávam po sezóne na jeseň, v októbri a novembri, keď už pádlujem menej. Vtedy si zvyknem vyskúšať aj nejaké bežecké preteky. Pred dvoma rokmi som napríklad bežal majstrovstvá Slovenska na ceste na desať kilometrov, ale bolo to takmer bez tréningu, stihol som predtým len tri intervalové tréningy. Beh využívam aj na regeneráciu, vyvetranie hlavy a okrem toho ma aj baví.
Účasť na majstrovstvách Slovenska v cestnom behu bola súčasťou stávky s vaším trénerom Matúšom Hujsom, ktorý beháva dlhé trate?
Nebola to stávka. Mimo sezóny si občas odbehnem nejaké preteky. Keď idem vo februári, marci na jarné sústredenie, behávam častejšie. V zime totiž hrávam aj päť či šesťkrát do týždňa hokej a narastú mi trochu stehná. Na jar ich potrebujem dostať do normálu, aby som sa zmestil do lode, ktorú mám zhotovenú na mieru. Mať na stehnách dve-tri kilá navyše je pre vodákov nevýhoda. Čiže beh je pre mňa aj prostriedok na spaľovanie kalórií. Počas sezóny mám preto aj upravený jedálniček. Je dôležité, aby mi neubudla svalová hmota, ale iba tuky.
Na spomínanom slovenskom šampionáte ste si dali za cieľ zabehnúť desať kilometrov pod 37 minút...
Tesne mi to uniklo, ale musím podotknúť, že šiel som absolútne bez tréningu, verím, že keby som sa poctivo pripravoval, dal by som to za 35 minút.
Aké bežecké preteky ste ešte absolvovali?
Pamätám si na desiatku v Devínskej Novej Vsi, to bolo dávnejšie a viackrát som absolvoval Beh Devínskou kobylou. Na tomto behu zvykne štartovať niekoľko vodákov. Je to tradícia, keďže podujatie je aj spomienkou na jeho dlhoročného organizátora, bývalého úspešného vodného slalomára Petra Nagya. Keď som tam štartoval naposledy, pred dvoma rokmi, skončil som v kategórii mužov druhý.
To je výborný výsledok.
Mal som vtedy viac natrénované, zdolal ma len jeden o tridsať kíl ľahší vrchár, ale toho by som nepredstihol, ani keby som trénoval päť rokov.
Platí, že po aktívnej kariére na vode by ste chceli niekedy odbehnúť maratón či polovičnú trať?
Platí a už sa na to teším. Nechcem však zabehnúť maratón alebo polmaratón tak, že prídem na preteky a budem trpieť. Radšej budem niekoľko mesiacov trénovať, aby som napríklad polmaratón nezabehol za hodinu štyridsať, ale za hodinu dvadsať. Čiže raz to chcem vyskúšať, ale ešte je to ďaleko.
Kým neprišla pandémia koronavírusu, jazdili vodáci v zime na vodu najmä do Austrálie, kam chodíte teraz?
Na ostrov Reunion v Indickom oceáne. Je to bližšie a keďže sa jedná o francúzsky zámorský región, je to aj jednoduchšie. Tento rok sme odtiaľ odleteli o dva dni skôr lebo mal prísť cyklón. Krátko po návrate sme sa už presúvali do Spojených arabských emirátov, kde som bol po 10 rokoch.
Na sociálnej sieti ste mali fotografiu z výbehu na Pustý hrad. Podnikáte takéto výlety často?
Mám troch chlapcov, ktorí hrajú hokej, dvaja starší chodievajú pravidelne na turnaje, takmer každý víkend. Takže, kým oni hrajú, ja si zatrénujem. Výbeh na Pustý hrad bol nádherný. Vyvetral som si hlavu. Potom som mal síce tri dni svalovku, ale stálo to za to.
V kanoistike na divokej vode je určite nevyhnutné mať silné ruky, ale akú úlohu hrá hlava?
Hlava je veľmi dôležitá. V našom športe rozhoduje veľa faktorov - vietor, rozhodcovia, ale najmä voda, ktorá sa neustále mení. Pretekár celú jazdu improvizuje. Môžete mať akokoľvek dobrú formu, keď vám voda nepomôže, nemáte šancu. Musíte vedieť v rôznych situáciách promptne zareagovať.
Športovú kariéru ste mali zrejme predurčenú po rodičoch.
Keď som bol menší, venoval som sa viacerým športom. Do desiatich rokov som hrával futbal za Vinohrady, robil som aj moderný päťboj po otcovi. Vlastne v detských kategóriách to bol trojboj – plávanie, streľba a beh. A vodu som mal takpovediac povinne, keďže mama bola vodáčka a vyrastal som v lodenici.
Už niekoľko rokov hrávate pravidelne hokej. Ako ste sa k tomu dostali?
Začal som hrať, asi keď som mal 25 rokov. Dali sme sa vtedy dokopy partia vodákov. V súčasnosti nastupujem v dvoch poloamatérskych súťažiach. Je to pre mňa fantastická kondičná príprava, výborný doplnkový šport, lebo človek používa, hlavu, ruky aj nohy.
Kto je Matej BeňušNarodil sa 2. novembra 1987 v Bratislave do športovej rodiny. Otec Ladislav sa venoval modernému päťboju, mama Jana vodáckemu športu. Aj preto trávil v detstve veľa času v lodenici so staršími sestrami Danou a Monikou. Do desiatich rokov hrával futbal za bratislavské Vinohrady, kde vyrástol aj slávny slovenský futbalista Peter Dubovský. U Mateja napokon vyhrala voda. Vo vodnom slalome jazdí v disciplíne C1 (singlkanoe). Je dvojnásobným víťazom Svetového pohára, na MS 2010 získal bronz. V Paríži si pripísal na konto druhú olympijskú medailu v kariére. Pred ôsmimi rokmi v brazílskom Riu de Janeiro získal v rovnakej disciplíne striebro.
