Načítavam...
Beháme.sk
Zvoľte veľkosť písma:
AaAaAaAaAa
Beháme.sk

Beh je pre mňa obrovská výzva, tvrdí šéf ČSOB Daniel Kollár

Beh je pre mňa obrovská výzva, tvrdí šéf ČSOB Daniel Kollár
Keď mal 34 rokov, ledva obehol dvakrát činžiak, v ktorom býval. Zaťal sa. Dnes má za sebou polmaratón, chce zabehnúť dvojnásobok a k behaniu motivuje aj kolegov v práci. „Niekoľkým ľuďom som osobným príkladom zmenil život,“ tvrdí šéf ČSOB Daniel Kollár.
Vraj ste si dali osobnú výzvu, že do roku 2022 zabehnete svoj prvý maratón. Čo vás k tomu viedlo?

Keď som zabehol svoj prvý a zatiaľ jediný polmaratón, povedal som si nikdy viac. Myslel som, že v tomto živote mám svoj bežecký míľnik splnený. Celý život som mal totiž problémy s kondičkou. Keď sme bežali na telocviku tritisíc metrov, skončil som predposledný a ten za mnou mal dvadsaťkilovú nadváhu. Takže polmaratón mi dal skutočne zabrať. Potom však prišla výzva vo firme.

Aká?

Ideme do obrovského projektu digitálnej transformácie bankovníctva. Pre firmu to znamená obrovskú zmenu, ktorej sa musia prispôsobiť stovky ľudí. Povedal som si, že ich skúsim mentálne podporiť, povzbudiť. A keďže pre mňa znamená beh obrovskú výzvu, vo videu pre zamestnancov som sa zaviazal, že ja, priemerný bežec, odbehnem maratón, aby som ukázal, že náročné veci sa dajú zvládnuť.

Polmaratón ste odbehli pred dvoma rokmi v rámci ČSOB Marathonu. Prečo ste mali po ňom pocit, že bol prvý a zároveň posledný?

Viem, že pre mnohých bežcov nie je polmaratón žiadna vysoká méta...

Prepáčte, ale práve naopak. Veľa začínajúcich bežcov si za jeden z cieľov dá práve polmaratón...

Aha. Nemôžem povedať, že by ma postihla nejaká kríza, alebo, že by som nevládal, skôr som sa nechal uniesť eufóriou a takmer sa mi to vypomstilo. Keď som bežal na 16. či 17. kilometri dolu Starým mestom, povedal som si, že zrýchlim a dobehnem polovičným šprintom, ale nič také sa nestalo. Mal som čo robiť, aby som vôbec dobehol. Skrátka som prepadol opojeniu, že dokážem zrýchliť... Ale odbehnúť polmaratón bolo úžasné. Mentálne som nasledujúci rok žil z toho, že som to zvládol. Odporúčam podobné výzvy aj ostatným. A radím všetkým bežcom, aby súťažili. Už len to, že sa postavíte na štart s ostatnými a niekde sa umiestite v poradí, vám dá pocit, že ste niečo dokázali. Je to iné, ako keď si odbehnete niekoľko kilometrov v rámci tréningu na Železnej studničke.



Ako ste sa na polmaratón chystali?

Nemal som osobného trénera, no na maratón niekoho budem potrebovať, predsa len maratón je už niečo iné ako polovičná trať. Začal som si sám predlžovať moje desaťkilometrové úseky. Dal som si postupne dvanásť, štrnásť kilometrov a posledný beh, ktorý som pred polmaratónom absolvoval, bol sedemnásť kilometrov. To bol najdlhší úsek, aký som dovtedy odbehol. Trénoval som na Železnej studničke a už som mal pocit, že som odbehol niekam, kde som nikdy predtým nebol. Myslím, že prípravu na polmaratón som nepodcenil.

Aké náročné je u vás zladiť biznis a voľný čas, čiže aj bežecký tréning?


Čas je môj najväčší problém. Veľmi ťažko si plánujem veci. Takmer každý deň mám iný program, začínam v inom čase a som skôr raňajší než večerný bežec. Po pracovnom nasadení už nemám energiu, aby som ešte vybehol von. Takže na beh zostáva sobota a nedeľa a k tomu pridávam ešte jeden deň v týždni. Snažím sa kombinovať beh s cvičením vo fitcentre prípadne s behom na bežiacom páse.

Kedy ste začali behať a čo bolo pre vás impulzom?


Keď som ešte býval v Senci a mal 34 rokov, som začal naberať na váhe a cítiť sa zle. Povedal som si, že musím so sebou niečo robiť. Na tenis či futbal som si nevedel nájsť čas, tak som si kúpil bežecké tenisky a vyrazil von. Na prvýkrát som nedokázal dvakrát obehnúť ani činžiak, kde som býval. Úplne vážne. Naštartovalo ma to. Povedal som si, to nie je možné, aby som po tridsiatke neprebehol viac než päťsto metrov. Postupne som pridal ďalšie stovky metrov až k Seneckým jazerám, obehol som ich celé a cítil som sa ako majster. To bolo dovedna asi šesť kilometrov. Potom som sa presťahoval do Bratislavy a zistil som, čo je beh do kopca. Senec, to je čistá rovina, ale tu som začal behať na Kolibe. Vybehol som z domu a hurá na Kamzík. Došiel som po Slamenú búdu a vrátil sa naspäť. Ale po troch mesiacoch som sa už dostal do polovice lesa.

 

Takže vás to neodradilo...

Máločo ma odradí. Keď niečo začnem, musím to dokončiť. V behu aj v práci.

Vraj motivujete k behu aj kolegov v práci. Bez urážky, hneď som si pri tom spomenul na scénku z talianskej komédie o účtovníkovi Fantozzim, ktorý dostane vo firme nového prísneho riaditeľa Cobrama, fanatického cyklistu. A tak všetci účtovníci povinne vysadnú na bicykle. Ale to zrejme nebude prípad ČSOB...

Pamätám si ten film, ale som presvedčený, že u nás sa behá dobrovoľne (s úsmevom)... Štatistiky nám prezradili, že sa zdvojnásobil počet našich zamestnancov a ich rodinných príslušníkov na ČSOB Bratislava Marathon. Beh je pre mňa prostriedkom, aby sa ľudia zamysleli a pokúsili sa prekonať samých seba. Aj kolegov z predstavenstva som presvedčil na štafetový beh. Dovtedy nikto z nich intenzívne nebehal a možno si aj v prvom momente pomysleli, že šéf sa zbláznil. Ale argumentoval som tým, že nemôžu len tak sedieť. Zvyšok firmy vyzveme, aby na sebe pracovali. Začali trénovať. Najskôr potajomky, ale potom som ich odhalil. Keď sme odbehli 4x5 kilometrov, pre kolegov to bol obrovský výkon. Hneď po dobehu sme si v eufórii povedali, že nabudúce dáme 4x10 kilometrov. Som zvedavý, či dodržia slovo. Jeden z nich odvtedy behá a viem aj o ďalších kolegoch, ktorí prepadli bežeckej vášni, takže môžem povedať, že som osobným príkladom zmenil niekoľkým ľuďom život, čo ma veľmi teší.

Kam si chodíte najradšej zabehať?


Najpríjemnejšia je pre mňa Železná studnička, ktorá má dlhé mierne stúpanie, ale tam musím ísť autom, takže pre úsporu času častejšie vybehnem z domu a idem rovno na Kamzík. A odkedy sme sa presťahovali do nových priestorov centrály, podarilo sa mi päťkrát vybehnúť k Dunaju.

Beriete si bežecký výstroj aj na dovolenku?

Vždy. Záleží samozrejme aj na tom, kam idem. Ale veľmi rád behávam aj v zime, dokonca ešte radšej než v lete. Brodiť sa po členky v snehu je pre mňa príjemnejšie, ako bežať v horúčavách, aké boli počas tohto leta. Takže aj keď sa vyberiem na lyžovačku, mám zbalenú aj bežeckú obuv.
11.10.2018 / Rozhovory / Autor: Braňo Raškovič /  Foto: rh