Asi som dostatočne veľký blázon, hovorí česká olympionička Tereza Hrochová

Rozprávať sa s Terezou Hrochovou (28) je neuveriteľne príjemný zážitok. Tak pozitívne naladená, zábavná a vysmiata mladá žena je totiž v dnešnej dobe, keď ľudia často berú všetko vrátane seba až príliš vážne, osviežujúcim zjavom. Okrem toho je však Terka považovaná aj za jeden z najväčších maratónskych zjavov v Českej republike.

Možnože práve ona sa raz zapíše do dejín s novým rekordom ako najrýchlejšia žena na maratóne v našom spoločnom česko-slovenskom priestore. Ako sa z rodáčky z Českej Lípy stala úspešná vytrvalkyňa, ako trénuje, čím všetkým si prešla a kam ešte povedie jej športová cesta? O tom všetkom rozpráva v nasledujúcich riadkoch.

Tereza, gratulujeme k splnenému olympijskému limitu. Zrejme sa nerodil ľahko. Aký príbeh sa za tým skrýva?

Ďakujem. Mám naozaj veľkú radosť, pretože som už príliš neverila, že sa mi to podarí. Najmä preto, že som sa o to vlani pokúšala dvakrát, no vždy sa to akosi pokazilo.
Najprv na jar 2023, keď som išla z talianskeho Milaga do Hamburgu, sa nám úplne rozpadla logistika. Mali sme ísť lietadlom. Lenže práve vtedy bol v Nemecku veľký štrajk a deň pred odletom nám zrušili let. Stihnúť sme to mohli jedine autom. A tak sme deň pred pretekmi nasadli a išli 13 hodín autom do Hamburgu. Samozrejme, počas maratónu sa to na mne odrazilo. Úplne mi zlyhali zadné stehenné svaly.

Na jeseň som chcela bežať v Berlíne alebo vo Valencii, ale keďže som vtedy na to nemala manažéra, na žiadny z týchto maratónov som sa nedostala. Vzali ma do Frankfurtu, o ktorom mi povedali, že by to mali byť taktiež dobré preteky, ale absolútne nevyšlo počasie. V deň maratónu fúkal naozaj veľmi silný nárazový vietor, do toho dážď, šmykľavá cesta a opäť to nevyšlo.

Ale ani pred Sevillou sa veci nevyvíjali najlepšie. Je to tak?

To teda nie. V priebehu januára a februára som bola dvakrát chorá. To ma, samozrejme, oslabilo a vypadli mi aj tréningy. V oboch prípadoch som musela celé dva až tri dni ležať.Posledné týždne pred pretekmi som odbehla veľké množstvo tréningov v interiéri na bežiacom páse. Chceli sme jednoducho eliminovať každé riziko prechladnutia, chrípky a pod. Vonku som behala iba za pekného počasia a zopár vybraných tréningov.

Ešte týždeň pred maratónom som mala stále v hlave otázku, či tam naozaj chcem ísť a nepočkám radšej na inú príležitosť. Ale alternatívou bola iba Praha, kde nie je práve najrýchlejšia trať. Našťastie sme mali už v Španielsku všetko vybavené, takže som napokon cúvnuť ani nemohla.
Ako to napokon na trati prebiehalo?

Začalo sa to veľmi zaujímavo, pretože som sa nejakým spôsobom ocitla na štarte hneď v prvej línii, čo nebolo v pláne. Odtiaľto sa potom tlačiť dozadu je asi hlúposť, a tak som dúfala, že sa to nejako utrasie. Hľadala som aj svojho vodiča, ktorého som sa mala držať, ale nevidela som ho.

Keď štartujete z prvého radu, musíte vybehnúť naozaj rýchlo, aby vás tam neušliapali, a potom sa zaradiť. Keďže som však nemala svojho vodiča a nevedela presne, kam sa zaradiť, chytila som sa menšej skupinky dievčat. Zdalo sa mi, že by mohli ísť mojím tempom. Samozrejme, už na prvých medzičasoch som zistila, že bežia rýchlejšie, ako by som mala ja bežať.