Cookies

Na naších stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Behame.sk.
Bližie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.
Súhlasím
Načítavam...
Beháme.sk
Zvoľte veľkosť písma:
AaAaAaAaAa
Beháme.sk

Ako som sa stal sériovým maratóncom

Ako som sa stal sériovým maratóncom
Nižšie nájdete preklik na rozhovorom s chlapíkom, ktorý odbehol za rok viac maratónov, ako má rok týždňov. Podobných „zberačov“ maratónov by sme ešte zopár našli, ale väčšina bežcov, elitných aj rekreačných, sa uspokojí s dvoma-troma maratónmi ročne, približne rovnomerne rozvrhnutými počas roku.
Z hľadiska počtu maratónov som sa minulý rok nijako nevymykal z priemeru, ale všetky tri sa nahustili do obdobia necelých dvoch mesiacov, pričom prvé dva boli v rozpätí jedného týždňa. Ak nie ste ostrieľaný sériový maratónec, podobné nápady často vznikajú ako krčmové stávky. O to povážlivejšie je, že som sa pre takýto krok rozhodol úplne triezvy. Poľahčujúca okolnosť je len to, že to bolo cestou z vlaňajšieho Medzinárodného maratónu mieru v Košiciach, takže môžem hovoriť o zníženej príčetnosti spôsobenej nadmernou únavou. Jednoducho som zistil, že maratóny v Budapešti a Košiciach sa výnimočne nebudú prekrývať, a tak skúsim odbehnúť obidva. Bola to cesta na neprebádané územie.

Úvodná časť úlohy bola pomerne ľahká - pripraviť sa na prvý maratón. S tým už mám skúsenosti, lepšie aj horšie, ale mám. Tento rok štandardná príprava viedla k mierne nadštandardnému výkonu (druhému najlepšiemu maratónu v živote).
Vôbec som však netušil, čo mám robiť potom. Bežecká literatúra prevažne odporúča po maratóne oddych trvajúci toľko dní, koľko má maratón míľ, čiže 26. Našiel som aj zdroje, ktoré radili jeden deň odpočinku na každý kilometer, čiže rovných šesť týždňov. Ja som mal k dispozícii šesť dní, z toho dva som v podstate precestoval. Najprv z Budapešti domov a potom z domu do Košíc. Okrem toho som mal v hlave spomienku na vlaňajšok, keď som týždeň po maratóne absolvoval Beh Súľovskými skalami a v cieli som vyzeral, akoby som tie skaly nosil, a nie po nich bežal.

Žiadne prudké pohyby

Po dobehnutí budapeštianskeho maratónu som „prípravu“ na Košice začal priamo v cieľovom priestore. Kým dobehli kamaráti, stihol som masáž nôh. Mierne uvoľnené nohy však na druhý deň zase vytuhli, lebo vo vlaku sme strávili o dve a pol hodiny viac, než sme plánovali. Na trať popadali stromy, a tak sme sa hýbali vpred len veľmi pomaly, občas vôbec.

V nasledujúcich dňoch som minul takmer všetky zásoby masážnych gélov, ktoré mám doma, a celkovo som sa snažil minimalizovať akúkoľvek fyzickú námahu. Únavu z Budapešti som výraznejšie cítil do stredy a keď už som si myslel, že som odpočinutý, v noci na piatok, práve pred odchodom do Košíc, ma chytila nádcha. Našťastie len veľmi ľahká a v nedeľu už po nej nebolo ani stopy.
V sobotu som sa prvý a poslednýkrát v týždni prebehol. Necelých šesť kilometrov v daždi síce nebola žiadna smrtiaca dávka, ale predstava, že na druhý deň to bude sedemkrát toľko, ma v danej chvíli nijako nenadchýnala. Pri večeri sa snažím z kamarátov vymámiť tipy na ich výkony, a tak musím ísť aj ja s kožou na trh. Zdráhavo tipujem čas niekde medzi 3:25 a 3:27, ale najmä dúfam, že ma na trati „nevypne“ a dobehnem zdravý do cieľa.

Keď vidím predpoveď počasia s ohlasovanou nízkou teplotou, chvíľu ľutujem, že nemôžem bežať naplno. Respektíve nechcem, lebo výsledok by bol veľmi neistý a s veľkou pravdepodobnosťou nepriaznivý. Je lepšie držať sa pri zemi.

Najmä sa nezblázniť

Vďaka tomu, že nemám žiadne výsledkové očakávania, nedostavuje sa ani tradičné predštartové napätie. V štartovom koridore stretávam viacero známych, a tak prehodíme zopár slov. Pristavil sa pri mne dokonca aj jeden, s ktorým som bežal časť trate v Budapešti. Zjavne teda nie som jediný blázon, ktorý sa rozhodol pre túto pekelnú kombináciu.

Začal som pochopiteľne opatrne, ale zase nie príliš pomaly, to by ma nebavilo. Trocha sa musím kontrolovať, aby som nepridával. Keď som pred sebou zbadal vodičov na čas 3:15, mierne ma to vydesilo a zakázal som si predbehnúť ich.

Na ôsmom kilometri som pocítil miernu bolesť v slabinách. Začínam uvažovať, čo všetko ma ešte v nasledujúcich 34 kilometroch rozbolí. Našťastie, aj bolesť slabín je len mierna a postupne na ňu zabudnem. Prekvapivo, nič horšie ma už po zvyšok maratónu nepostretlo.

Po osemnástich kilometroch vytváram s kamarátmi galantský trojblok a takto to ťaháme až po obrátku na pešej zóne. Toto je zvyčajne psychicky jeden z najťažších momentov v Košiciach. Polmaratónci sa už rútia do cieľa a nás čaká ešte jedno kolo. Všetko sa začína odznova, ale už s 21 kilometrami v nohách. Tentoraz si z toho ťažkú hlavu nerobím. Cítim sa prekvapujúco dobre a aj čas je solídny. Zároveň však viem, že do cieľa je ešte ďaleko. Veľmi ďaleko.

Nemal som to v pláne, ale hneď po vbehnutí do druhého okruhu sa chalanom vzďaľujem. Začínajú platiť cenu za rýchly začiatok. Prebieham okolo osamelej maratónkyne a zahrám sa na dobrého Samaritána. Ponúkam sa, že jej budem robiť štít proti vetru. Kto ma už niekedy videl, vie, že nie som žiadny obor, ale aspoň trocha ju pred priamymi nárazmi vetra azda ochrániť dokážem.
Už asi po kilometri ma posielala dopredu, že na ňu nemusím čakať, ale vysvetľujem jej, že nebežím na výkon a takto sa cítim aspoň trocha užitočne. Spoločne sme vydržali po 27. kilometer, ale potom už začala výraznejšie zaostávať a keďže sme bežali s vetrom do chrbta, odbehol som vpred. Možno to nebolo úplne džentlmenské, ale akosi začínam mať chuť bežať rýchlejšie. Očakávaná únava, nebodaj kríza, sa stále nedostavuje a postupne predbieham bežcov, ktorí už v záverečnej tretine spomaľovali.

S mierne sa zvyšujúcim tempom začínam viac pociťovať aj silný vietor. Okolo 37. kilometra som schytal taký náraz, že ma skoro odhodilo dozadu. Práve v tej chvíli sa kúsok predo mnou zrazu z ničoho nič zastavil bežec. Pýtam sa ho, či je v poriadku. Hovorí, že mu je strašná zima. S tým mu neviem nijako pomôcť, len dúfam, že to prekonal.

Tri kilometre pred cieľom usudzujem, že riziko vážnej krízy je už nízke a aj keby nastala, do cieľa sa nejako dovlečiem, a tak skúšam rýchly záver. Miestami sa cítim až nepríjemne, keď obieham trápiacich sa bojovníkov. Možno prvýkrát v živote si posledné kilometre maratónu doslova vychutnávam a nepremýšľam o tom, prečo som sa zase na túto tortúru podujal.
Posledný kilometer je najrýchlejší zo všetkých. Samozrejme, nijako to nepreceňujem, lebo prvých 30 kilometrov som viac-menej bežal na pol plynu a ušetril dosť síl. Nakoniec dobieham v čase tesne nad 3:20. To však vôbec nie je podstatné. Za plotom v cieľovom priestore vidím manželku kamaráta, ktorý sa už roky snaží zabehnúť pod tri hodiny. Pýtam sa, ako tentoraz. Odpoveď: 3:00:01. Skoro ma vystrelo ešte aj zaňho. Ale o rok to už musí dať!

Ako som napísal na nemenovanej sociálnej sieti, dva maratóny za dva víkendy sa zvládnuť dajú, ale ako dlhodobý životný štýl by som to neodporúčal. Aj v tomto prípade platí, že všetko treba robiť s mierou a menej je niekedy viac.

Pomsta maratónskych bohov

V Košiciach sa však moja maratónska jeseň ešte neskončila. Šesť rokov som čakal, kým nejaký maratón opäť vyjde na moje narodeniny. V roku 2013 som si ešte netrúfol bežať po siedmich týždňoch znova maratón, teraz sa mi to už zdalo prijateľnejšie, a tak som sa vydal do Florencie.

Pôvodný plán bol absolvovať ho zážitkovo, čiže opäť bez výsledkových ambícií, len pre dobrý pocit. Ani do opätovnej prípravy sa mi príliš nechcelo, ale tréningové časy zrazu naznačovali dobrú formu, a tak som si povedal, že ešte raz zmobilizujem sily a skúsim to naplno. Veď čo ak sa podarí osobák. A možno, možno aj čas pod tri hodiny.

Znova sa však ukázalo, že maratón je veľmi nepredvídateľná disciplína, v ktorej sa môže stať čokoľvek. Za moju drzosť sa mi maratónski bohovia riadne pomstili. Môžete trénovať ráno aj večer, v chlade aj teple, v hmle aj za slnka, ale nič vás nepripraví na to, že vás o tretej v noci zobudia nejakí opilci zvoniaci a búchajúci na bránu vášho penziónu. Po chvíli ich síce táto zábavka prešla, ale už sa mi nepodarilo zaspať, len som sa prevaľoval v posteli.

Ráno som sa vychystal ako vždy. Nejedol som nič, čo by som nemal odskúšané, ale napriek tomu som po niekoľkých kilometroch začal pociťovať zvláštnu ťažobu v žalúdku. V prvej polovici bolo tempo oveľa lepšie ako moje pocity. Lenže so zovretým žalúdkom sa beží oveľa horšie ako s boľavými nohami. Aspoň mne. Vedome teda spomaľujem v nádeji, že to pomôže. Nuž, aspoň sa to nezhoršovalo, ale nádeje na kvalitný čas boli už preč. Na tridsiatom kilometri, zmierený s novou situáciou, sa teda prvýkrát v živote rozhodnem navštíviť búdku s toaletou. Pár minút hore-dole už nezaváži. Tentoraz to už naozaj pomohlo a paradoxne som sa tým možno vyhol záverečnej kríze.

Jediné, čo ma prekvapilo, bolo, ako rýchlo po štyridsiatom kilometri nasledoval štyridsiaty prvý. Hovorím si, že možno hodinkám v úzkych uličkách vypadol signál a metre prestali naskakovať. Neskôr som však zistil, že signál bol v poriadku, ale organizátori museli trať skrátiť asi o 600 metrov pre únik plynu. Aby som teda mal nespochybniteľný narodeninový maratón, budem si ho musieť o šesť rokov zopakovať...
21.1.2020 / Rozhovory / Autor: Tomáš Mrva /  Foto: MMM/Faxcopy