Načítavam...
Beháme.sk
Zvoľte veľkosť písma:
AaAaAaAaAa
Beháme.sk

Aj hlava rozhoduje, ako ponesú bežca nohy

Aj hlava rozhoduje, ako ponesú bežca nohy
Ako ovplyvňuje výkon bežca psychika, koncentrácia, schopnosť čeliť tlaku či zvládať krízu? O mentálnej stránke bežeckého výkonu sme sa rozprávali so športovým psychológom a bývalým prvoligovým futbalistom Petrom Kuračkom.
Bežci považujú kondičný tréning za samozrejmú súčasť prípravy, mnohí sa začali čoraz viac sústreďovať aj na stravu. Prečo je dôležitá aj psychická príprava, ak sa rozhodnú súťažiť?

Výkon v každom športe, beh nevynímajúc, je výsledkom rôznych schopností alebo oblastí. Je to fyzická stránka, ktorú musím trénovať, je to technická stránka – a je jedno, či je to beh, futbal alebo streľba – a väčšinou nejaká taktika. A je tam aj mentálna stránka. Najmä u vrcholných športovcov, kde rozhodujú detaily. Ak človek podcení jednu stránku, prejaví sa to. Preto je dôležité, aby každý športovec pracoval na svojej mentálnej stránke.

Ako by mala vyzerať mentálna príprava vytrvalostného bežca?

Nedá sa to povedať paušálne, pretože každý je individuálny. Niekto sa mentálne pripravuje sám a ani si to možno neuvedomuje. Nepotrebuje nejakú špecifickú prípravu. Má v sebe psychickú odolnosť a vie, akým spôsobom sa pripraviť na súťaž. Niekomu pomáha tréner alebo niekto z tímu, kto ho možno psychicky pripravuje a dajme tomu takýmto spôsobom koučuje. Niekto potrebuje špecificky pracovať s mentálnym koučom alebo športovým psychológom. Špecifická príprava prebieha väčšinou formou tréningu psychických schopností, čiže sa pracuje na rozvoji koncentrácie, zvládaní stresu, dôležitá je sebadôvera, pracuje sa na odolnosti. Myslím, že v atletike, obzvlášť v dlhých behoch, je odolnosť veľmi dôležitá. Toto všetko sú schopnosti, ktoré sa dajú zlepšovať a trénovať. Tam už je to na spolupráci medzi športovým psychológom a športovcom. Športoví psychológovia pripravujú plán rozvoja odolnosti a schopnosti zvládať stres. Ak človek ide na majstrovstvá sveta alebo olympijské hry, je to aj o zvládaní a využití tlaku. Pracuje sa s emóciami. Toto sú všetko veci, ktoré sa rozvíjajú.
Častým príznakom najmä u rekreačných bežcov, ale nielen u nich, je tréma, napríklad, pred prvými pretekmi alebo pred dôležitou súťažou, povedzme, prvým maratónom alebo pretekmi v domácom prostredí, kde ich vidia príbuzní a známi. Ako ju možno čo najjednoduchšie prekonať, aby to negatívne neovplyvnilo ich výkon?

Ako som povedal, každý je iný, ale najbežnejší a veľmi efektívny spôsob je prerámcovanie. Často stres súvisí s tým, ako vnímame danú situáciu. Je rozdiel, či preteky vnímame ako hrozbu – čo ak to pokazím, čo ak sa mi nebude dariť, čo ak nezabehnem dobrý čas – alebo ako príležitosť. Dám zo seba maximum, môžem zabehnúť dobrý čas, môžem si zabehnúť osobák. Je veľmi dôležité, ako človek situáciu vníma. Či ako hrozbu, alebo ako príležitosť, ktorou môže niečo získať. Je dôležité, ako situáciu vnímame, hodnotíme, aké máme mentálne nastavenie.

Dôležitou súčasťou každého výkonu je motivácia, ktorá však niekedy prerastá do premotivovanosti. Ako vlastne psychológovia definujú premotivovanosť a čo môže spôsobiť, ak človek to človek až príliš prežíva?


Odborne príliš nehovoríme o premotivovanosti. Dôležité je, aby vnútorná motivácia bola silná. Ak človek niečo veľmi chce, nemal by sa sústrediť na nie príliš produktívne veci. Koncentráciu treba zamerať produktívnym smerom. Motivácia je dobrá vec, treba ju však využiť tak, aby sa človek sústredil na veci dôležité pre výkon. Je to o hľadaní rovnováhy – keď je úroveň aktivácie je príliš vysoká, treba sa trocha upokojiť.

Čiže v podstate je to o tom, určiť si, čo je v danej oblasti kľúčové, na to sa zamerať a ostatné dať nabok?

Presne to často využívajú športovci a my s nimi na tom pracujeme – určiť si dôležité veci pre výkon a na tie sa koncentrovať.

Stáva sa, že bežci si nastavia nereálne ciele. Buď sú príliš opatrní a hovoria si: na to nemám, radšej budem bežať na istotu, iní zase možno pod vplyvom predchádzajúcich výkonov si nastavia latku príliš vysoko. Čo je horšie, mať príliš vysoké alebo príliš nízke očakávania?

Neviem posúdiť, čo je horšie. Stretávam sa s tým, že nadmerné očakávania často spôsobujú problémy. Ak sú naozaj nad reálnou hranicou, ich nenapĺňanie naozaj prináša problémy. Buď športovec skončí, alebo motivácia klesne, rovnako aj sebadôvera. Mnohým ľuďom viac prospeje, keď majú očakávania skôr nižšie, keď začnú radšej s menšími očami a keď to splnia, môžu na tom stavať. Niekto zase potrebuje výzvy. Je dobré, ak je rovnováha, cieľ reálny, ale zároveň motivačný. Toto je zasa práca s cieľmi – aby bežec mal cieľ pod kontrolou. Aby nebolo cieľom umiestnenie, ale skôr výkon, čas. Je dobré postaviť to na nejakej základni. Dom musí mať pevné základy a potom možno stavať múry a ďalšie súčasti.

Nielen v atletike, ale aj v iných športoch sa hovorí o takzvaných tréningových a súťažných typoch. Čo môže byť príčinou, že športovec nedokáže v súťaži dosiahnuť lepší výkon ako v tréningoch?

S touto situáciou sa v praxi stretávam asi najčastejšie. Športovci nie sú schopní na súťaži podať taký výkon ako na tréningu. Dôvodom je, že nepracujú na mentálnej stránke výkonu. Súťaž je naozaj niečo iné ako tréning. Je spojená s porovnávaním, s tlakom na výkon a ak športovec nie je psychicky pripravený na tento tlak a porovnávanie, nedokáže výkon podať. Čiže takéto tréningové typy, možno by som nepovedal tréningový typ, ale športovec, ktorý nedokáže podať optimálny výkon, a je ich naozaj veľa – potrebujú pracovať na svojej mentálnej stránke. To znamená, potrebujú lepšie zvládať stres, lepšie manažovať svoje emócie, lepšiu koncentráciu alebo sebadôveru. To už sú špecifické veci, ale vo všeobecnosti potrebujú pracovať na svojich psychických schopnostiach.

Najmä pri vytrvalostnom behu môže nastať veľa krízových situácií, na ktoré sa človek veľmi ťažko môže pripraviť, najmä ak ich zažíva prvýkrát. Ako sa môže športovec naučiť odolávať krízovým situáciám povedzme počas maratónu, ktorý trvá hodiny?

Pokiaľ sa rozprávame o posúvaní hranice, samozrejme, aj na to sú spôsoby . Dá sa to aj na tréningu. Športovci sa niekedy aj tam vystavia podmienkam, ktoré si vyžadujú veľmi vysokú odolnosť a mieru sebazaprenia, sebadisciplíny a takýmto spôsobom sa posúvajú dopredu. Dá sa to aj v pretekoch. Každá súťaž, kde posuniem hranicu, kde vydržím len o kúsok viac, je dôležitá, pretože urobím krok vpred a nabudúce už som ďalej. Naopak, ak sa človek vzdá kúsok pred svojou hranicou, nabudúce sa vzdá možno ešte skôr. Je dôležité uvedomiť si a oceniť aj malé kroky, ktoré človek robí. V týchto športoch je to kľúčové, lebo odolnosť je veľmi dôležitá vzhľadom na to, že nároky na organizmus, či už fyzické alebo psychické, sú veľmi vysoké.

Nedávno som čítal text o ultramaratóncoch a jeden z bežcov hovoril, že pri tak dlhom behu je dôležité naučiť sa byť tak dlho sám so sebou. Môže aj toto byť pre niekoho problém?

Určite, pretože každý zvláda inak situácie, keď je sám so sebou,. Pre niekoho je to prirodzené, dokonca tieto situácie vyhľadáva. Pre iného nie sú prirodzené a myšlienky v tom čase začnú ísť proti nemu. Naša myseľ je stroj na výrobu myšlienok – aj negatívnych. Čiže je dôležité, ako športovec pri takýchto disciplínach zvláda situácie sám so sebou, so svojou mysľou a ako sa s tým naučí pracovať, pretože myseľ nám veľakrát pomáha, ale často ide aj proti nám. U najlepších športovcov myseľ ide s nimi a vedie ich ku skvelým a majstrovským výkonom.

Viem, že je to hypotetická otázka, ale ak by sme mali dvoch rovnako fyzicky pripravených športovcov, je vyššia pravdepodobnosť, že vyhrá ten, kto je lepšie psychicky pripravený?

Určite, jednoznačne. Z krátkodobého pohľadu hrajú rolu aj iné faktory, ale keď si zoberieme dlhodobý úspech a koľko pretekov z desiatich vyhrá ten, kto je na tom psychicky lepšie, určite ich viac vyhrá ten psychicky silnejší. Víťazstvo daného športovca posilní, ale tiež to závisí od toho, ako človek reaguje. Ak niekto prehrá, ešte viac ho to motivuje, ešte viac pracuje. Čiže zase je dôležitá reakcia na to, čo nastalo.

Ako sa športovec môže efektívne vyrovnať s neúspechom?

Dôležité je nastavenie – ako berieme neúspechy alebo chyby. Či tak, že som zlyhal a nemám na to, alebo je to súčasť cesty, na ktorej sa môžem niečo naučiť, ktorá mi niečo prinesie, alebo mi hovorí, že niečo mám robiť inak a keď to budem robiť inak, nabudúce to bude lepšie a ďalší raz ešte lepšie. V tomto je tiež veľký rozdiel medzi najlepšími a priemernými. Ako povedal Michael Jordan, veľakrát som netrafil poslednú strelu v zápase, keď mi všetci verili, opakovane som zlyhal, ale práve vďaka tomu som dosiahol to, čo som dosiahol. Neúspech vlastne oddelí najlepších a priemerných. Priemerní zostanú tam, kde sú, alebo ich to demotivuje, ale najlepších to motivuje ešte viac, lebo niečo zmenia. Tam sa to láme. Neúspech zažije každý a záleží, ako na naň reaguje. Tí, čo zareagujú produktívne, sa dostanú najďalej.

Podobným rizikom je možno aj príliš rýchly úspech, keď športovec prekročí cieľ, ktorý si pôvodne dal, a začne si myslieť, že je „majster sveta“, že už je neohroziteľný. Ako sa toho vyvarovať?

Dôležité je okolie, aby, napríklad, tréner alebo najbližší, držali športovca pri zemi. Pekne to povedal Roger Federer: „Aj keď som bol mnoho týždňov svetovou jednotkou, každý rok som mal fázu, keď som si položil otázku, čo môžem robiť inak, čo môžem robiť lepšie?“ Kľúčové je neustále pracovať na zlepšovaní. Nesústrediť sa na výsledky, ale na proces zlepšovania.
Sú situácie, s ktorými sa športovci ťažko vyrovnávajú, keď im, napríklad, zranenie alebo choroba, nedovoľujú športovať. Akým spôsobom si môžu toto pre nich svojím spôsobom utrpenie zľahčiť? Kde hľadať náhradu za činnosť, ktorá ich tak napĺňa, ale momentálne sa jej nemôžu venovať?

Pre športovcov je to naozaj náročná situácia. Vyrovnávajú sa s tým rôznymi spôsobmi. Snažia sa robiť aspoň niečo. Ak má niekto zranené koleno, snaží sa posilňovať vrchnú časť tela. Keď to spätne reflektujú, hovoria, bolo to dobré na to, že som spevnil tie časti tela, ktorým sa inokedy toľko nevenujem. Rozvíjajú teda zdravé časti tela. Niektorí športovci zase využívajú vizualizácie. Udržujú sa tým, že si svoj výkon predstavujú – vizualizujú si, že idú na tréning, že prídu na štadión, prezlečú sa, trénujú. Vizualizačnými tréningami telo aj myseľ udržujú v tom, že športujú, trénujú. Výskumy hovoria, že ak zapájam presné predstavy, aktivujú sa svaly, ktoré používam pri reálnej činnosti, aj keď teraz práve ležím v posteli. Sú rôzne spôsoby, ako sa s tým vyrovnať.

Keď už ste spomenuli vizualizáciu – tú využívajú aj zdraví športovci pred pretekmi. Je takáto súčasť prípravy dôležitá a môže pomôcť športovcovi, ak chce zabehnúť maratón za tri hodiny a teraz je 2:59:30 a čaká ho posledných pár desiatok metrov a musí pridať alebo aspoň udržať tempo, aby to stihol?


Niektorým športovcom to naozaj môže pomôcť. Naozaj to aj robia. Motivuje ich to. Dáva im to predstavu, za čím idú. Je veľa športovcov, ktorým to takto sedí. Zase je aj iný typ športovcov, pre ktorých vizualizácia až tak nie je. Ak to športovec tak cíti, môže mu to pomôcť. Ale nehovorím, že to je pre každého a musí to robiť.

Beh zažíva v ostatných rokoch veľký rozmach a niektorí ľudia v ňom nachádzajú až príliš veľkú náplň svojho života, možno na úkor rodiny alebo práce. Čo by mal byť varovný signál, že už prekračujem hranicu, že sa stávam otrokom behu?

Signálom bývajú práve vzťahy s najbližšími. Či sa zhoršujú, či športovci cítia od svojich najbližších, že niečo sa deje. Človek sa niekedy tak zahĺbi do tej činnosti, že si nevšíma signály, že niečo nie je v poriadku, ale najbližší nám ich priamo alebo nepriamo dávajú. Rovnováha v živote je veľmi dôležitá a zároveň je krehká. Niekedy si nevšimneme, že váhy sa vychyľujú jedným smerom. Zo svojho pohľadu je to niekedy veľmi ťažké určiť. Treba počúvať svoje okolie a ľudí, ktorí nás poznajú.

Istým zdrojom napätia môže byť, ak v rodine jeden z partnerov nemá vzťah k behu, alebo mu priamo prekáža, že ten druhý sa venuje činnosti, ktorá zaberá dosť veľa času. Ako riešiť takúto situáciu?

Niekedy je dôležité vysvetliť partnerovi, čo pre nás beh znamená. Prečo je pre náš život dôležitý. Nejakým spôsobom ho do toho zakomponovať – napríklad zobrať ho so sebou na preteky, pretože podpora od rodiny je naozaj dôležitá.
22.9.2018 / Rozhovory / Autor: Rudolf Šefčík /  Foto: Bigstock