Cookies

Na naších stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Behame.sk.
Bližie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.
Súhlasím
Načítavam...
Beháme.sk
Zvoľte veľkosť písma:
AaAaAaAaAa
Beháme.sk

Prekonal Údolie smrti, teraz napísal knihu o behaní

Prekonal Údolie smrti, teraz napísal knihu o behaní
"V každom Ultramaratóne mám aspoň jednu chvíľu pocit, že by som to najradšej vzdal. Keď dobehnem do cieľa, tak na to zase zabudnem," hovorí najlepší český ultramaratónec Daniel Orálek.

Kniha Můj dlouhý běh počíta aj s čitateľmi, ktorí aktívne nebehajú. Biografia Daniela Orálka rozpráva o tom, ako Danovi pomohla láska k behaniu, ale hlavne sila vôle prekonať fyzické i psychické limity.

K dokonalosti dotiahol knihu sám Daniel v spolupráci s publicistom - bežcom Ľubošom Brabcom, úspešným autorom kníh o behaní. Tak až si budete nabudúce myslieť, že je niečo nemožné, prečítajte si Danov príbeh.


Ako som bežal s indiánmi na dno Medeného kaňonu

V 6.45 sa konečne okolo čiary zhromaždili všetci miestni politici a spoločne, aby sa nehádali, kto je hlavným štartérom, zodvihli biele zástavky. Pretek začal. Prvé sekundy pripomínali evakuáciu po vyhlásení poplachu. Skupina indiánov v sandáloch, sukienkách a tričkách sa dala zbesilo na útek, až sa za ňou dvíhali mračná prachu. Z výšky to muselo vyzerať, ako keď pri štartovej čiare vybuchla bomba a všetci utekajú z epicentra nešťastia preč. O taktike zrejme nikto z nich v živote nepočul.

Kúsok za štartom si niektorí indiáni odskočili do húštia. Nebolo to z dôvodu, prečo zvyčajne bežci náhle opúšťajú trasu; potrebovali si nalámať polená, aby mohli bežať, ako sú zvyknutí z rarájipari. Niektorí začali divne poskakovať po jednej nohe. Aj to malo jednoduché vysvetlenie: praskali im remienky na huaraches, slávnych a vychvalovaných topánkach, ktoré sú vyrobené z kúsku pneumatiky a kože - a ktoré evidentne majú svoje muchy. Nie sú tarahumarskou špecialitou, ako si veľa ľudí myslí, ale v chudobných častiach Mexika najbežnejšou obuvou, pretože sú najlacnejšie. Stoja pár drobných. V obchodoch som videl naskladané pásy gúm z pneumatík, z ktorých sa vyreže "kopyto", pridá sa kožený remienok a topánka je na svete. Bežalo v nich aj pár Gringov a vyzeralo to, aspoň v mojich očiach, zvláštne. Aj preto, že tí najlepší z Tarahumarov, napr. Miguel Lara, mali klasické maratónky. Po chvíli sa tempo ustálilo a ja som sa mohol začať davom predierať vpred.

Trvalo mi päť kilometrov, než som sa rednúcim davom prepracoval do čela pretekov, zvládol som prvé veľké stúpanie a pred Guadalupe som bol už druhý. Každým krokom som sa blížil k prvému pretekárovi. Zrazu ale urobil vec, ktorú som nečakal. Strihol to skratkou, zatiaľ čo my ostatní sme bežali ďalej po trase. Mohol získať tak 200 metrov. Po otočke to zopakoval. V mihu mal skoro pol kilometrový náskok. Naštval ma, chvíľu som premýšľal, že nabudúce to urobím ako on, ale potom som si povedal, že na neho kašlem. Nech beží, ako chce. Rovnako je ešte len začiatok pretekov. Keď som dobehol k mostu, mal som ho zase na dohľad, a v stúpaní som ho predbehol. Chvíľu som bol prvý, potom sa predo mňa dostal Lara. Mladý podsaditý chlapec so šatkou okolo hlavy, niečo cez dvadsať rokov. V kopci bolo poznať, že je vážne dobrý. Mal krásny, ľahký krok. Keď rozkmital lýtka, vyzeralo to, že beh pre neho nie je žiadna námaha. Ako reklama na Caballovo heslo "run free". Vtedy bol Lara známy len v Mexiku, pretože dlho trvalo, než dostal víza do USA a mohol sa predviesť aj na tamojších slávnych ultra trailoch. Myslím, že z mladej generácie Tarahumarov je najlepším bežcom.

Nechcel som v kopci zo seba vydať všetko, tak som si nechal Laru utiecť a veril som, že v klesaniach alebo na rovine ho zase doženiem. Pridal som až vo chvíli, keď sa ku mne zozadu priblížil ďalší Tarahumar. Aj za cenu bolesti v nohách, ktoré už boli poudierané od cesty plnej kamenia. Chvíľu sme bežali aj vyschnutým korytom rieky, potom nás zase čakali kilometre prudkého stúpania po úzkych chodníkoch. Jediným náznakom civilizácie bolo niekoľko políčok roztrúsených po okolitých svahoch.

Na ďalšej občerstvovačke som sa chvíľu zdržal, pretože obsluha si nedokázala preložiť moje "thirty one", ani keď som sa snažil slabikovať. Musel som im číslo napísať. Doplnil som vodu a mohol bežať ďalej. Z nej som mal na začiatku trochu strach, bál som sa, akú budú ponúkať. V Mexiku sa totiž voda z kohútika nedá piť. Miesto potrubia majú hadice a predovšetkým do rozvodu ide odstáta voda z veľkých nádrží, ktorá v sebe môže mať úplne čokoľvek. Preto ju všetci prevárajú. Tu som našťastie mohol byť v kľude. Mali ju v PET fľašiach, vyskladaných do výšky poldruha metra. Skúsil som aj pinole, kukuričnú múku rozpustenú v slanej vode. Ale nedá sa piť, ak na ňu nie ste zvyknutí. Múka je namletá na hrubo a nepríjemne škriabe v krku.

Za chvíľu som, niekde vo výške 1200 metrov nad morom, narazil na ďalšiu zaujímavú vec. Na pole plné bielych kvitnúcich makov. Nie, tie asi neboli do buchiet. Za úrodu z tohto políčka ste mohli dostať milióny dolárov, alebo dlhý nepodmienečný trest - záleží, na koho by ste narazili. Aj pri pretekoch bola poznať smutná realita dnešného Mexika, teda vojna drogových kartelov s vládou aj navzájom medzi sebou. Pri trati postávali vojaci s automatickými puškami a v nepriestrelných vestách. Ďalších sme neskôr stretli za dedinou. Keď sme si ich chceli odfotiť, Milan nás opatrne zarazil: "Radšej foťák schovajte. Títo majú samopaly, tí určite nepatria k vláde. "

Stále sa pretekalo svižne. Či v údolí, kde už sú rozmlátené prašné chodníky, ktorými sa dá prejsť len offroadom, alebo v dedinách po betónových cestách. Maratónom som prebehol v čase 3:14 a za riekou začínala ďalšia veľmi náročná pasáž v podobe kopcovitého trailu na farmu Los Alisos. Cesta bola dôkladne značená bielym vápnom, potom sme vystúpali do prudkého svahu, kde rástli prevažne kaktusy, a povrch sa zmenil na sypkú hlinu preloženú kameňmi. V zbehu som Laru predbehol a dlho som sa držal pred ním. V jednom okamihu som sa obzrel a videl som, že ma neprenasleduje sám, ale je za mnou skupinka indiánov. Bol to sprievod, ktorý mu niesol vodu a pinole. Prečo nie. Potom sa mi podarilo zle odbočiť a indiánska skupinka sa málom predo mňa dostala. Musel som prekonať pás kamenia s kaktusmi a vrátiť sa na správnu cestu. To ma zase nakoplo, a aj keď nohy boli už rozbité, znovu som pridal. V Urique, kde som prebiehal za veľkého ohlasu prizerajúcich, som mal na Laru a spol. náskok dobrých 800 metrov.

Bolo poludnie. Jasné slnko oslepovalo, že som chvíľkami nebol schopný čítať prašnú cestu pred sebou. V miernom kopci za dedinou som chytil prvý kŕč do stehna. Čoskoro odznel, ale musel som si dávať väčší pozor. Pri moste cez rieku som vzal ďalšiu fľašu vody a upaľoval smerom na Guadalupe. Pohľadom dole do serpentín som zistil, že skupinka Tarahumarov má stále odstup 3-4 minúty. Bohužiaľ stúpanie prinieslo ďalší kŕč, tentoraz do oboch stehien. Musel som zastaviť a čakať, či neprestanú. Neprestali.


Nohy boli nepoužiteľné a mal som čo robiť, aby som nekričal moc nahlas. Toto bolo moje dno Medených kaňonov. Skúsil som sa rozbehnúť, ale po 500 metroch som zase stál. Bezmocne som sa prizeral, ako Lara a jeho suita idú predo mňa a začínajú sa mi vzďaľovať. V kopci nad Guadalupe som videl, že ich náskok rastie, a pomaly som prestával dúfať, že ich doženiem. Síl som mal dosť, akurát tie nešťastné kŕče ... Bohužiaľ telo nebolo na horúčavu zvyknuté a skok z mrazov do mexickej horúčavy bol pre neho príliš rýchly.

Po obrátke v Guadalupe som v protismere stretol Germána Silvu, bol tretí a strácal na mňa viac ako dva kilometre. Do cieľa ich chýbalo asi sedem. Stratégia dohnať Laru sa preto zmenila udržať náskok na Silvu. Šťastím bolo, že ak som netlačil na pílu, svaly zase, hoci s ťažkosťami, fungovali. Keď som sa konečne dostal na betónový most cez rieku a predo mnou boli záverečné dva kilometre, vedel som, že druhé miesto udržím. V Urique už som si mohol dovoliť zdraviť sa s divákmi a mávať im.

Vo chvíli, keď som v čase 6 hodín a 46 minút preťal cieľovú pásku, ktorú predo mňa natiahli, sa na mňa vrhol húf miestnych politikov a ďalších ľudí, ktorí mi chceli podať ruku, vyfotiť sa, alebo ma aspoň pohladkať po chrbte. Okrem fotenia som musel zvládnuť aj rozhovor pre miestnu televíziu, od ďalších novinárov ma našťastie zachránil Caballo. Päť minút po mne zajali Germána Silvu a ten im vysvetlil, že dobehol až tretí preto, že ráno zaspal štart. Neviem. Nechce sa mi veriť, že by ho ten rámus pred začiatkom pretekov neprebudil. Možno len nemohol prehryznúť, že ho predbehol akýsi Daniel Oralek from Czech Republic. Ale to je jeho vec.

Išiel som sa osprchovať na hotel, nohy som mal pokryté prachom a v podobnej kondícii boli zrejme aj pľúca. Do večera som potom fotil dobiehajúcich pretekárov. Niektorí Tarahumarovia bežali v džínsach a tričku, ženy v sukniach, jedna mala dokonca plastové črievice a osemdesiat kilometrov zvládla aj v nich. Až do zotmenia sedeli miestni ľudia na múrikoch, na chodníkoch a vôbec všade, kde sa dalo, sledovali preteky a svojim zvláštnym plachým spôsobom bežca povzbudzovali, občas sa do cieľovej rovinky zatúlali kôň alebo osol. Bol to neobvyklý pretek. Ale nádherný.


rungo.cz, Josefina Wichsová, viac informácii nájdete na webe vydavateľa
27.2.2015 / Ostatné / Autor: Josefina Wichsová /  Foto: facebook/ muj dlouhy beh