Po ranách osudu si vybojovali olympijské medaily

Chlapec, ktorý nechodil

Najstarším zástupcom v našom prehľade je muž s doslova historickým menom George Washington Orton. Do dejín sa však nezapísal tým, že bol čiastočným menovcom prvého amerického prezidenta, ale predovšetkým ako prvý kanadský olympijský medailista. Stal sa ním však takpovediac v utajení, pretože na hrách v Paríži v roku 1900 štartoval vo farbách Pensylvánskej univerzity. Kanadskú vlajočku mu v štatistikách priradili až po mnohých desaťročiach. Svoje olympijské víťazstvo dosiahol v behu na 2500 metrov cez prekážky. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby 45 minút predtým neskončil tretí v behu na 400 metrov cez prekážky.
V čase svojho olympijského triumfu mal Orton 27 rokov, pritom len 15 rokov predtým sa mu obnovili pohybové schopnosti (aj to nie celkom, keďže pravou rukou prakticky nedokázal hýbať) a opätovne chodiť sa naučil až ako desaťročný. Všetkému predchádzala nepríjemná detská nehoda, keď spadol zo stromu a zranil si chrbticu. Po páde sa mu v mozgu vytvorila krvná zrazenina a lekári mu diagnostikovali spinálnu meningitídu. Zo všetkých týchto patálií sa postupne ako-tak dostal. Podľa spomienok ľudí z jeho rodného mestečka potom prakticky všade behal, takže si získal prezývku „chlapec, ktorý nikdy nechodil“.

Olympijské medaily ani zďaleka neboli jeho jedinými úspechmi. Ako správny Kanaďan bol hokejovým nadšencom a tento šport priniesol aj do Philadelphie, kde študoval (ako 23-ročný už mal doktorát z filozofie a hovoril deviatimi jazykmi). Preto je považovaný za otca philadelphského hokeja. Aktívny bol aj v basketbale a futbale a nezanevrel ani na atletiku. Pôsobil v nej ako tréner, založil prípravné kempy pre chlapcov aj dievčatá a napísal viacero tréningových príručiek. Napriek tomu je viac-menej zabudnutou osobou. Mark Hebscher, autor knihy o Ortonovi, ktorého označuje pre jeho všestranné záujmy za renesančného muža, tvrdí, že človek s jeho príbehom by dnes bol absolútnou superhviezdou.Dostal zásah yperitom, neskôr porazil Nurmiho

Joseph Guillemot patril do nešťastnej generácie mladých mužov, ktorí trpeli v zákopoch prvej svetovej vojny. Ako príslušník 16. pešieho práporu bol obeťou plynového útoku nemeckej armády. Po zásahu yperitom mal vážne poškodené pľúca, predovšetkým pravú stranu, ktorá bola atrofovaná. Lekári mu ako jeden zo spôsobov liečby nariadili vytrvalostný beh. Drobný, len 160 cm vysoký vojak sa nielenže zotavil a vrátil do aktívnej služby, ale aj zistil, že na vytrvalostný beh má celkom dobré vlohy. Krátko po skončení prvej svetovej vojny sa stal armádnym majstrom Francúzska a prvenstvom na národnom šampionáte v roku 1920 v behu na 5000 metrov si vybojoval miestenku na olympijské hry v Antverpách.

Tam štartoval v dvoch disciplínach a v obidvoch zviedol tuhý boj s neskôr legendárnym Fínom Paavom Nurmim. V ich prvom súboji na 5000 metrov zvíťazil francúzsky vytrvalec posilnený záhadným nápojom, ktorý mu namiešal jeho tréner so slovami: „Vypi to a budeš neporaziteľný.“ Ako sa neskôr ukázalo, išlo o koktail vody, cukru a rumu. Guillemot zvíťazil s takmer päťsekundovým náskokom. Na dvojnásobnej trati si poradie vymenili, hoci ktovie, ako by to bolo dopadlo, nebyť žalúdočných problémov Francúza. Tie boli výsledkom posunutia štartu pretekov o zhruba tri hodiny, lebo belgický kráľ si zaumienil, že chce stihnúť preteky aj neskoršiu vernisáž. Akoby toho nebolo málo, Guillemot zistil, že mu ktosi ukradol tretry, a tak bežal v požičaných, ktoré mu boli priveľké. Ako napísal známy historik olympijských hier David Wallechinsky, Nurmiho prvé olympijské víťazstvo nebolo jeho najťažším, ale isto najnepríjemnejším. Po dobehu sa totiž obsah Guillemotovho žalúdka ocitol na Fínovej obuvi.