Cookies

Na naších stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Behame.sk.
Bližie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.
Súhlasím
Načítavam...
Beháme.sk
Zvoľte veľkosť písma:
AaAaAaAaAa
Beháme.sk

Od Zabalu po Vahlensieckovú. Slávna história slávneho behu

Od Zabalu po Vahlensieckovú. Slávna história slávneho behu
Medzinárodný maratón mieru je výnimočný, lebo je najstarší v Európe. Ale nielen toto prvenstvo ho zaraďuje do histórie.
V Košiciach štartovali obaja dvojnásobní olympijskí víťazi – legendárny Etiópčan Abebe Bikila (zlatý z rokov 1969 a 1964) a Nemec Waldemar Cierpinski (1976 a 1980). Afričan vyhral i na Slovensku, Nemec nie, začínal veľkú kariéru. Presne tak, ako tretí víťaz Hier olympiády bežiaci v roku 1931 prvý maratón v živote, Argentínčan Juan Carlos Zabala. V Košicach vyhral, potom triumfoval na OH 1932. Štvrtým so zlatom z OH bol Bikilov nástupca, víťaz z Mexika 1968 Etiópčan Mamo Wolde. Avšak nielen táto štvorica tvorila prekrásny dejepis nášho slávneho behu na klasickej trati.

Vznik s parížskou inšpiráciou


Maratónsky beh má vek novodobých olympiád. Jeho dejiny sa začínajú listom francúzskeho filológa Miechela Bréala barónovi de Coubertinovi, v ktorom navrhuje zaradiť do programu prvej olympiády beh na počesť rýchleho posla Pheidippida, ktorý bežal zvestovať do Atén víťazstvo Grékov nad Peržanmi a padol mŕtvy. Či je to legenda alebo pravda, je jedno, pointa je nádherná presne tak ako novodobý beh.

Košický maratón má iba o 28 rokov menej. Keď ho Vojtech Bukovský na jeseň 1924 zakladal, ešte nemal tridsať. Do Antverp išiel v roku 1920 na olympiádu ako novinár.

V lete 1924 sa vybral aj do Paríža a Košičanom na stránkach maďarského denníka Kassai Napló vykresľoval pôvaby olympijských hier a nadšenie aj útrapy ich účastníkov. Najviac ho očaril maratón.



Vtedy bolo od úmyslov ku skutkom bližšie ako dnes. O mesiac sa s pritakaním čerstvo založeného Východoslovensko-podkarpatského okrsku Československej atletickej únie uskutočnila generálka (beh na 30 km) a o dva mesiace aj parádna slovenská premiéra maratónu. Jednorázovo sa bežal maratón kde-kade. Ale iba ten z Bostonu (vznik v roku 1897) a z Košíc majú súvislú líniu až po dnešok.

Famózny beh skrehnutého Argentínčana


Vojtech Braun-Bukovský, zakladateľ košického maratónu, mal oči aj uši všade. Keď sa dozvedel, že do Európy spoza mora po 20-dňovej plavbe dorazil na turné Juan Carlos Zabala, junák so zázračnými nohami, vybral sa za ním do Viedne.

Večer po tom, čo 10. októbra 1931 v Pratri časom 1:42:30,4 zlepšil svetový rekord na 30 kilometrov, upiekol s jeho trénerom Alexandrom Stirlingom, rodákom z Brna, dohodu, že o 18 dní pobeží aj v Košiciach.

Zabala vystúpil z vykúreného rýchlika takmer nastúpil doň naspäť. Juhoameričana privítala zima ako v ruskom filme. Organizátori i diváci by chápali, keby bežec z exotickej krajiny odbehol pár kilometrov a utekal do tepla hotela. Tento scenár sa po Košiciach pošepkával.



Košičania o Zabalovi dokopy nič nevedeli. Pochádzal však z ďalekých končín spájaných s teplou klímou, a keď sa zo soboty, na ktorú pripadol Deň republiky, vykľul studený usmoklený deň, ľutovali ho. Aj Bukovský mal obavy. „V šatni sa zúfalo pritiahol k piecke. Triasol sa na celom tele. Nepomohla ani deka,“ vykresľoval Argentínčanove predštartové chvíle. Zohrial ho až beh.

„Maratón 1931 bol prvý, ktorý som videl na vlastné oči. Mal som vtedy deväť,“ spomínal s odstupom desaťročí Ján Margita, ktorý predsedal organizačnému výboru MMM v rokoch 1961 – 1984. „Otec ma vzal von, lebo vtedy bolo v uliciach celé mesto.“

Tí, čo vyšli na priedomie ako obvykle, Zabalu nestihli. Bežal oveľa rýchlejšie, ako ktorýkoľvek predošlý víťaz. Na méte 30 kilometrov mu namerali len o šesť a pol sekundy horší čas, ako bol jeho čerstvý viedenský svetový rekord a pred dvojnásobným víťazom Maďarom Józsefom Galambosom mal úžasný až 16-minútový náskok!

V závere síce tempo neudržal, ale aj tak vyhral o vyše 14 a pol minúty lepším časom ako bol svetový výkon predolympijského roku 1931.

Svet si vtedy ešte nepotrpel na dĺžku trate a za historicky najlepší maratónsky výkon pokladal čas Američana Alberta Michelsona 2:29:01,8 z roku 1925. Dnes však už v serióznych štatistikách figuruje pod čiarou, lebo trať v Port Chesteri merala len 40,2 km. Zabala v Košiciach zabehol historicky štvrtý najlepší čas na regulárnej trati 42 195 m.

„Obecenstvo prepukalo nadšením, keď bežal plnými ulicami a polícia mala čo robiť, aby udržala masy ľudí na chodníkoch,“ referoval spravodajca buenosairského denníka La Prensa. Jeho kolega z El Munda údajne diktoval správu päť hodín a pretelefonoval 28-tisíc korún.

Francúzsky hrdina a jeho dar chudobným


Košičania túžili mať na listine víťazov aj Francúza. V tridsiatom siedmom poslali do Paríža cestovné lístky na meno Désiré Leriche. Zásielka však meškala a dvojnásobný francúzsky šampión (1934, 1937), ak chcel docestovať načas, musel poprosiť známych, aby sa mu na cestovné poskladali, a lístky si kúpil sám.

V cieli si za každý autogram vypýtal pár drobných. Všetci si mysleli, že sa mu skladajú, aby krajanom vrátil, čo mu požičali na cestu. Večer organizátorov milo prekvapil. Všetko, čo vyzbieral, im do haliera odovzdal s odkazom: Dajte to chudobným. Leriche sa nedožil konca vojny – zomrel v koncentračnom tábore.

Skromná hviezda z Etiópie


Boli časy, keď sa maratóny behali pre prestíž podujatia, za letenky, ubytovanie a ceny, nie za ťažké peniaze. Košice mali (a majú) vo svete cveng. V súčasnosti však ani zďaleka to druhé, teda nie až toľko, aby sa vyrovnali New Yorku, Chicagu, Londýnu, Berlínu, a stovkám iných mieste trebárs aj bez akejkoľvek histórie. Dlho však tak nebolo.

V roku 1946 si víťazstvo odniesol čerstvý európsky šampión Mikko Hietanen z Fínska, v roku 1957 sovietsky bežec Ivan Filin (bronzový na ME 1954 a strieborný na ME 1958), o dva roky neskôr jeho krajan Sergen Popov (majster Európy 1958) a v roku 1965 vyhral v Košiciach Belgičan Aurele Vandendriessche (strieborný z európskych šampionátov 1962 a 1966 a víťaz bostonského maratónu z rokov 1963 a 1964). Najväčšiu hviezdu sa však organizátorom podarilo dotiahnuť v roku 1961 a nebol ňou nik iný ako fenomenálny bežec Abebe Bikila.

Etiópčan je vôbec najslávnejší maratónec, aký kedy žil. V Košiciach vyhral v roku 1961, rok predtým bosý triumfoval na najslávnejšej ceste sveta, rímskej Via Appia na olympiáde. Na štart nastupoval ako úplne neznámy bodyguard etiópskeho cisára.

„Fantastico!“ žasol taliansky lekár, keď prvému olympijskému šampiónovi čiernej pleti po odbehnutí 42 195 m v rekordnom čase 2:15:16,2 nameral pulz 88. „V pokoji máva 45,“ poznamenal jeho švédsky tréner fínskeho pôvodu, ktorého cisár Haile Selassie koncom roku 1946 angažoval ako kouča svojej gardy.

Do Košíc pricestoval 30 rokov po Zabalovom triumfe. Bukovský sa v šesťdesiatom treťom nečakane pobral na druhý svet, takže dnes už nikto zodpovedne nepotvrdí, kto sa najväčšmi zaslúžil o exkluzívnu návštevu. Zrejme práve on neodbytným klopaním na všetky dvere, za ktorými sedelo šéfstvo vtedajšej československej telovýchovy.



Bikila odchádzal z Košíc víťazný i nadšený. Aj jeho fínsky tréner Onni Niskanen. „Uvažuje sa o majstrovstvách sveta v maratóne. Ak sa to podarí, budem desiatimi hlasovať za to, aby boli každý rok v Košiciach. Neviem si predstaviť, že by niekde inde mali krajšiu myšlienku, lepšiu organizáciu a väčšiu divácku kulisu,“ citoval Niskanena The Daily News.

Košice čakali hýrivú hviezdu, namiesto nej prišiel skromný a málovravný askét. Po jednom z tréningov chýrny, už nebohý košický rozhlasový reportér Vladimír Martinček pozval Bikilu na rozhovor. Vypísal mu a hneď aj vyplatil honorár 250 korún. Abebe mi ich však vzápätí strčil do rúk s odôvodnením, že on ako amatér nesmie prevziať žiadne peniaze. Tak dostal za ne dva páry botasiek.

Bikila za svoj prvý olympijský triumf dostal od cisára prsteň. V Tokiu ho stratil, ale našla ho poctivá japonská hotelová upratovačka a poslala mu ho poštou. Za druhý mu Haile Selassie daroval auto – biely Volkswagen Beetle.

V jednu marcovú noc 1969 ho za volantom „chrobáka“ oslnila protiidúca cisterna a v uhýbacom manévri sa zrútil do hlbokej priekopy. Našli ho v bezvedomí. Cisár zbuntošil svet akoby šlo o jeho syna. Dali mu do poriadku hornú časť tela, takže dokázal strieľať z luku, zúčastňoval sa dokonca aj na súťažiach paraplegikov, ale nohy už nezachránili. V októbri 1973 zomrel.

Lebo tak chcel veľký vodca


Američan z Kentucky prišiel do Košíc ako prvý muž, ktorý zabehol v anglickom Chiswiku v roku 1963 maratón pod dve a štvrťhodinu – 2:14:28.

Košický maratón mal dlho extrémne ťažkú trať, nemohli sa na ňom behať veľké časy, hoci štartovali slávni bežci. Prvý ročník bol rovinou z Turne do Košíc, dlhé roky, historicky stále najdlhšie priamka z Košíc do Sene a späť. Bolo to veľmi namáhavé najmä na psychiku. Pretekárov vedeli zaskočiť aj októbrové zmeny počasia (MMM sa pravidelne behá prvú októbrovú nedeľu). Svetoznámy Angličan Ron Hill, veľký favorit, majster Európy a víťaz z Bostonu, musel prenechať víťazstvo v roku 1974 svojmu krajanovi Keithovi Angusovi. Do Sene útočil s vetrom v chrbte dokonca na popredný svetový čas, spiatočná cesta ho však natoľko vyčerpala, že sotva skončil. Na mestskom okruhu sa súťaží od roku 1989.

Edelen zabehol v roku 1963 traťový rekord 2:15:09. Vydržal až do roku 1978. Vtedy ho prekonal bežec KĽDR Go Čun-son časom 2:13:34. Na Kórejčana i jeho krajanov sa zabudnúť nedá. Na tlačovke na všetko odpovedali: „Lebo tak chatel veľikyj vožď – lebo tak chcel veľký vodca.“ Vtedy ním bol ešte Kim Ir – sen. Edelen skončil v roku 1964 na tokijskej olympiáde šiesty.

Dvojnásobný šampión z OH v Košiciach nevyhral


V roku 2006 riaditeľ pretekov Branislav Koniar založil pekný, na Slovensku až obdivuhodný projekt: Po stopách maratónskych legiend. U nás akoby platilo to, čo hovoril major Haluška v Švandrlíkových Čiernych barónoch: „Čo bolo, to bolo, terazky...“ Minulosť si nevážime.

Rok 2009 patril v Košiciach dvojnásobného olympijskému víťazovi v maratóne Waldemarovi Cierpinskemu. Nemec z Neugatterslebene (kedysi NDR) nedá na náš maratón dopustiť, hoci na ňom nevyhral ani raz z piatich pokusov. V roku 1974 v Košiciach absolvoval maratónsky debut. Vo veľmi nepriaznivom počasí obsadil časom 2:20:28 h 3. miesto. Hovoril, že práve toto bol zlom v jeho športovej kariére. Z bežca, ktorý sa predtým špecializoval na trojkilometrovú prekážkovú trať, sa stal maratónec.

Košické prostredie ho tak uchvátilo, že mu dal nakoniec prednosť pred atraktívnym pozvaním do New Yorku. To už mal za sebou ďalšie štyri maratónske behy, z toho tri víťazné. Najcennejšie prvenstvo bolo na olympijských hrách v Montreale (1976), kde dosiahol vynikajúci čas 2:09:55. Prežíval najplodnejšie obdobie kariéry. Úspešný bol aj na európskom šampionáte v Prahe (1978), kde obsadil 4. miesto časom 2:12:20. Pred štartom olympijských pretekov v Moskve v roku 1980 nepatril Cierpinski k najväčším favoritom. Hoci na 15 km bol až dvadsiaty s takmer minútovou stratou na čelo, v závere jeho finišu nik neodolal. V cieli bol za 2:11:03 a rovnako ako Bikila získal druhú zlatú olympijskú medailu na najdlhšej trati. O dva mesiace bežal Waldemar Cierpinski opäť v Košiciach. Po náročnej sezóne sa mu však nedarilo a na 34. kilometri vzdal.

„Bez môjho košického štartu v roku 1974 by nebolo olympijských víťazstiev v Montreale a Moskve. Preto som pri rozhodovaní, kde pobežím svoj posledný maratón, nemusel dlho premýšľať," hovoril pri tejto príležitosti.

Päť triumfov Vahlensieckovej


Ženy behajú v Košiciach od roku 1980. Druhý ročník vyhrala Nemka žijúca vo Wuppertale Christa Vahlensiecková, do roku 1988 zopakovala triumf ešte štyrikrát. Má najviac prvenstiev v histórii behu.

Rodáčka z Düsseldorfu patrila v osemdesiatych rokoch minulého storočia k absolútnej svetovej špičke v kráľovskej atletickej disciplíne, dvakrát sa stala držiteľkou najlepšieho svetového výkonu na maratónskej trati, v období od roku 1973 do roku 1989 vyhrala 21 maratónov a vynikajúco sa prezentovala aj v ultramaratónskej disciplíne, behu na 100 km, kde v roku 1976 zabehla najlepší čas na svete.
Vahlensiecková odhaduje, že počas aktívnej kariéry, ktorú ukončila v roku 1989, zabehla asi 60 maratónov. Ľutuje, že ženský maratón v tých časoch ešte nemal miesto v programe olympijských hier. ,,Keď sa tam udomácnil, bola som už príliš stará. A tak mám na konte iba jeden štart na majstrovstvách sveta, na tých prvých v Helsinkách v roku 1983," povedala pri jednej z viacerých návštev Košíc.

Košické začiatky


1924
Premiéru pod názvom I. košický maratón na trati z Turne nad Bodvou do Košíc za účasti ôsmich zo 17 prihlásených bežcov vyhral Karol Halla z domáceho klubu KAC časom 3:01:35 h.

1929
Po druhom Hempelovom triumfe nemecký atletický časopis Der Leichtathletik skonštatoval: „Na svete sú len dva veľké maratóny: bostonský a košický.“

1931
 Skvelý výkon 19-ročného Argentínčana Juana Carlosa Zabalu: neskorší olympijský víťaz zabehol traťový rekord 2:33:19 h (svetový výkon roku), ktorý zlepšil až Švéd Gösta Leandersson v roku 1950.

1933
 Maďar József Galambos oslávil desiaty ročník štvrtým primátom – v počte víťazstiev ho z mužov nikto neprekonal.

Ktoré legendy si už Košice pripomenuli


2006 – Juan Carlos Zabala
2007 – Désireé Leriche
2008 – Pavel Kantorek: trojnásobný víťaz podujatia
2009 – Waldemar Cierpinski
2010 – Christa Vahlensiecková
2011 - Abebe Bikila
2012 - John Farrington - za osobnej účasti Johna Farringtona si Košičania pripomenuli 40. výročie jeho víťazstva v roku 1972.
1.10.2013 / Ostatné / Autor: Peter Fukatsch /  Foto: Maratónsky klub Košice