Nevšedný príbeh o slepej dôvere a brazílskej túžbe

Film "Slepá Dôvera" / "Blind Trust" - teaser from Rasto Hatiar on Vimeo.

            Dvojicu dobre vycvičili výstup na Kriváň a túry vo Vysokých Tatrách

Začiatky nevšednej expedície na Mont Blanc treba hľadať vo Vysokých Tatrách. V nich dvojica Juraj Práger a Konštantín Kocian podnikla niekoľko vydarených výstupov. Juraj Práger bol ako horolezec so slepeckou palicou na Kriváni, na Lomnickom štíte i na Gerlachovskom štíte! Počas výstupu na Kriváň ich nepríjemne prekvapilo veľmi škaredé počasie. Ale nevzdali to - a na Kriváň spolu vyšli. Po skončení expedície mal Juraj Práger také ťažké nohy, že mal veľký problém nastúpiť aj do nízkopodlažnej tatranskej električky.

Keď im naše Tatry nestačili, vymysleli si Alpy a výstup na Mont Blanc. Juraj Práger bol na jeho vrchole prvým nevidiacim Slovákom a iba druhým nevidiacim človekom v histórii! Skôr ako však podstúpil túto zlomovú expedíciu, museli všetci štyria spolu absolvovať aklimatizáciu v rakúskych i talianskych Alpách. Podľa horského vodcu Zoltána Pála práve výstup na štít Caster (4226 m. n. m.) v Taliansku bol vstupenkou na Mont Blanc. Juraj na neuveriteľne úzkych hrebeňoch talianskych Álp všetkým dokázal, že je trpezlivým a učenlivým lezcom. Horského vodcu Zoltána Pála, s ktorým bol naviazaný na spoločnom lane, poslúchal na slovo. Práve vďaka tej oddanosti prekonal na púti k vrcholu Mont Blancu nie iba mimoriadne úzke hrebene alpského velikána, ale aj veľkú psychickú krízu.

„Vtedy som už mlel naozaj z posledného. Totálne vyšťavený som sa zviezol na kolená a začal som plakať. Cez slzy som tvrdil, že ďalej nejdem. Že to už ´nedám´. Že na to nemám. Keď sa horolezci, ktorí nás tam videli, pýtali, čo mi je, Zoli povedal, že som tak happy, že z toho už dlhšie plačem. To ma teda naštartovalo! Tak ja meliem naozaj z posledného, prežívam obrovskú krízu, silno uvažujem, že to všetko vzdám - a on povie ľuďom, že som very happy! Tak to bola veta, ktorá mi vliala do tela obrovskú silu,“ opísal Juraj Práger okamihy, kedy v nadmorskej výške okolo 4000 m odmietal ísť ďalej.

„Napriek tomu, že som noc pred výstupom nespal, lebo na chate sa nedalo spať, predsa som sa pozviechal a išiel ďalej. Z chaty pod Mont Blancom sme odchádzali sedem minút po druhej v noci, na vrchole Mont Blancu sme boli o 9:49 h. To si pamätám veľmi presne. Najdlhšie sme sa zdržali v úseku, kde sme museli vystúpiť na balvan, ktorý mi bol po prsia,“ uviedol Juraj, ktorému na psychike a sebavedomí nepridalo ani veľké nešťastie, ktoré sa pod Mont Blancom stalo týždeň pred ich expedíciou. Veľká lavína zasypala 28-člennú expedíciu, z ktorej deviati horolezci zahynuli.

Top doterajšieho snaženia je expedícia na Elbrus a dokumentárny film s názvom „Neviditeľná hora“

Výstup na Mont Blanc sa odohral v lete pred rokom. Juraj Práger však potvrdil ideu, že s jedlom rastie chuť a v roku 2013 svoje ambície posunul ešte vyššie. Po Mont Blancu sa rozhodol vystúpiť na ešte vyššiu horu – na Elbrus. Na najvyššiu horu Kaukazu a Ruska. Aby sa im to podarilo, nocovať museli vo výške 4816 metrov nad morom – a opäť sa nevyspali. Celá partia okolo Juraja Prágera tých päť hodín pod ruským Elbrusom prebdela. Ale výstup na najvyššiu horu Európy bol opäť superzážitkom! Juraj Práger na jeho vrchole stál 6. júla 2013 o 7.28 h. A vďaka priateľke Zoltána Pála dokumentaristke Petre Geletovej opäť o celej expedícii vznikol vydarený 20-minútový film s názvom „Neviditeľná hora.“

Opäť je to zaujímavé rozprávanie o tom, ako Juraj Práger za podpory osvedčeného horského vodcu Zoltána Pála po strmých snehových pláňach obdivuhodne kráčal za svojim cieľom až na hrebeň Elbrusu, ktorý je vo výške 5621 metrov nad morom. To je o 800 výškových metrov vyššie ako spomínaný Mont Blanc.

„Teraz si od horolezectva dáme na určitý čas pokoj, lebo našim cieľom je paralympiáda v Brazílii. Tak svoju pozornosť sústredíme na tréning,“ ubezpečil nás Juraj Práger a Kosťo Kocian jeho slová doplnil: „Ja si skôr myslím, že reálne by nám mohol vyjsť štart na Paralympiáde 2020 v Tokiu. V tom čase by sme mohli byť naozaj vo vrcholovej forme, ale keď Juraj sníva o Brazílii, tak sa ideme usilovať o Brazíliu. Veď aj expedícia na Mont Blanc sa v prvom momente mnohých zdala ako nereálny a totálne šialený cieľ – a dokázali sme to! Mimochodom, Zolimu, ktorého som na tento projekt nahovoril, som o tom, že Juraj je nevidiaci, povedal až o niekoľko týždňov po tom, ako som ho oslovil. Zoli pokus dostať Juraja na Mont Blanc pochopil ako veľkú životnú výzvu – a išiel do toho. Sám o tomto projekte informoval domáce i zahraničné firmy. Oslovil mnohé spoločnosti outdoorového sveta, ktoré nás pred týmto výstupom obliekli, obuli, ktoré nás vybavili potrebných lezeckým materiálom,“ priblížil Kosťo Kocian prvú etapu príprav na výstup na Mont Blanc. Ale aktuálne rozprávanie Juraja Prágera svedčí o tom, že on sám sa na nejakú veľkú expedíciu do nejakých vysokých hôr chystal už oveľa skôr.

Správne „ohmatať“ skalu sa Juraj Práger učil na brehu Dunaja i pod Zoborom

            Krásu skalolezenia Juraj Práger objavil až po skončení vysokej školy. Počas pobytu v Liečebnom ústave v Čilistove pri Šamoríne spoznal partiu podobných milovníkov Vysokých Tatier z Nitry, ktorí priamo pod Zoborom trénovali na 15-metrovej skale. Navyše, v meste mali aj umelú stenu. Loziť po nej ponúkli aj Jurajovi. Preto v rokoch 2007 – 2009 každý týždeň cestoval autobusom do Nitry, aby spolu s kamarátmi mohol trénovať na umelej stene.

„Vedel som, že každý chyt na tej stene si musím veľmi dôkladne ohmatať rukami i nohami. Musím sa naučiť na tej stene šplhať a bezpečne pohybovať aj ako nevidiaci. Skalolezectvo bolo športom, ktorý ma veľmi oslovil. Rád som si pred seba staval smelé ciele, rád som ich prekonával. Skalolezenie bolo na toto ideálnym športom. Keďže vždy ma zo zeme niekto istil, vedel som, že aj keď urobím chybný pohyb, nezletím z tej steny dolu, ale zostanem zavesený na lane. Ale aj tak som sa usiloval robiť čo najmenej chybných krokov,“ vysvetlil Juraj Práger a pokračoval: „Aby som v Nitre pri mojich tradičných pobytoch bol stále lepší a istejší, chodil som trénovať aj na umelú stenu do Petržalky pred Aupark. Aj tam bola perfektná umelá stena, na ktorej som si veľmi často overoval všetko, čo som sa pod Zoborom naučil. Tam som dostával lezenie do krvi.“

Mimochodom, legendárny generál, vedec a politik Milan Rastislav Štefánik, ktorý dávno pred Jurajom a spol. mnohokrát ešte pred prvou svetovou vojnou kráčal tiež po cestách a necestách k vrcholu Mont Blancu, mal heslo, v ktorom ľudí okolo seba ubezpečoval, že nie je hanba padnúť na kolená, hanba je na tých kolenách zostať. Neusilovať sa zdvihnúť z nich. Jeho motto bolo: „Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem.“ A podobnú silu môžete obdivovať aj u Juraja, keď ho počúvate rozprávať jeho životný príbeh. Počúvate a žasnete, kde sa v tom útlom 29-ročnom mládencovi berie tá obrovská sila. Pýtate sa, kde je vlastne žriedlo jeho obdivuhodnej výdrže a fyzickej kondície. Pred jeho výkonmi musí dať klobúk dolu každý. Veď mnohí zdraví a mocní ľudia nemajú šancu vyrovnať sa jeho výkonom.

Nie vždy však bol taký hrdina, cieľavedomý človek a športovec, ktorý napriek krutému osudu vytrvalo, cieľavedome a doslova zaťato kráča za svojou veľkou túžbou. Juraj Práger je totiž človek, ktorý si na počkanie plní svoje detské sny! Keď niektorý z nich úspešne zrealizuje, iniciatívne si vymyslí ďalší, pre ktorého naplnenie začne opäť naplno žiť. Ale nebolo to vždy také ľahké a jednoznačné. Aj on mal svoje krízy. Aj on sedával v kúte izby ako kôpka nešťastia - a ľutoval sa, prečo práve on musel pre chorobu prísť o zrak. Aj on mal veľké obavy z toho, ako bude vo svojom živote ako nevidiaci ďalej fungovať. A veľkým problémom bolo aj to, že on si veľmi dlho nechcel priznať, že potrebuje dobrého sprievodcu životom. Že ako nevidiaci sa už nemôže tak bezpečne pohybovať po uliciach ako v časoch, keď videl aspoň na meter pred seba, keď vedel rozoznať obrysy objektov, postáv, áut, resp. všetkých nástrah tohto sveta. Od 19 rokov však rozoznal už iba svetlo a tmu! On si však stále hovoril, že nikoho nepotrebuje, že si vystačí sám. Jeho heslom, ktoré zaťato v hlave donekonečna vytrvalo opakoval, bolo: ´Ja si poradím, ja to dokážem sám. Ja nikoho na vodenie za ručičku nepotrebujem.´ Mnohokrát nastúpil na zlý autobus, lebo sa ľudí okolo seba hanbil spýtať na jeho číslo. A pritom jeho veľkým hobby bola práve bratislavská MHD. Vďaka obdivuhodnej pamäti mal cestovný poriadok, čísla liniek, ich trasy, domovské depá a vozovne vozidiel MHD doslova v malíčku. Dodnes udivuje v tomto smere priamo encyklopedickými vedomosťami. Vždy chcel byť vodičom autobusu alebo električky.

             Bezpečný tandem bol však pre Juraja nevyhnutnosťou

            „Nemyslite si, že som bol vždy taký rečník a sebavedomý človek. Veľmi často som mal pred ľuďmi trému, veľmi často som bol v kríze. Najmä, keď som zistil, že pre ochorenie zrakového nervu prídem úplne o zrak. Že to nebude iba o krátkozrakosti alebo ďalekozrakosti. Že to bude o strate zraku! Potreboval som pozbierať veľmi veľa síl, aby som sa z toho zlého psychického rozpoloženia dostal. Dnes už viem, že bez dobrých ľudí okolo seba by som to nedokázal. Nebol by som teraz tam, kde som. Teraz mám na mysli moju najbližšiu rodinu, mojich kamarátov, známych,“ úprimne konštatoval Juraj Práger, ktorý sa napriek svojmu handikepu venuje cyklistike, vysokohorskej turistike, lyžovaniu, horolezectvu, skalolezectvu a cestovaniu. Od školských rokov veľmi rád chodí po zrúcaninách slovenských hradov, ktoré si dokonca aj fotí!

              Ako sám priznáva, záchranu a veľkú morálnu podporu našiel vo farskom spoločenstve vo Vrakuni, do ktorého po kratšej prestávke začal opäť chodiť. Bolo veľmi dobré, že po strate zraku sa neutiahol do spomínaného domáceho azylu. Jeho prvou výhrou bolo, že začal fungovať medzi rovnako mladými ľuďmi, ktorí sa stretávali na fare vo Vrakuni. Cestu k nej i do blízkeho kostola veľmi dobre poznal. Veď pred stratou zraku hrával v tejto partii veľmi často futbal, hokejbal, robil cyklistiku. Bicyklu bol verný až do osudnej kolízie na ceste. Vtedy na vlastnej koži zistil, že sám už cyklistiku robiť nemôže. Aj keď veľmi po tom túžil. Po páde na mokrej ceste po daždi, po ktorej chvíľu zostal v bezvedomí, pochopil, že pre jeho čoraz slabší zrak by podobné sólo jazdy boli už životunebezpečné. Tak sa začal zaujímať o tandemy. A zároveň hľadal dobrého parťáka, ktorý by mu pomohol na tandeme nahradiť jeho oči. A vtedy opäť našiel pomoc v spomínanom farskom spoločenstve.

             Partnerom na tréningy i preteky sa mu stal kamarát z detstva Konštantín Kocian

             Chlapec, ktorého všetci veľmi dlho volali „Tučko“. Aj sa mu pre zavalitú postavu posmievali. Pri vtedajšej výške 178 cm mal viac ako deväťdesiat kíl! Preto jedného pekného dňa začal behať. Našiel si svoj vlastný okruh, na ktorom behal denne. V čase i nečase. Okoloidúci sa v tých prvých dňoch báli, že pri tom bežeckom trápení Kosťo vypustí dušu. Ale on sa nevzdal. Svoj okruh vytrvalo behal celé tri roky. A z behajúceho „Tučka“ sa o niekoľko rokov neskôr stal majster Slovenska v behu do vrchu. Dokonca niekoľkonásobný šampión! A postupne začal vyhrávať ďalšie a ďalšie preteky. Kosťo Kocian bol v behu do vrchu taký dobrý, že si ho všimli aj zostavovatelia štafiet Behame.sk - a v ich modrom-bielom drese sa tešil z niekoľkých štafetových triumfov. V roku 2012 na Národnom behu Devín – Bratislava dobehol do cieľa piaty. Tesne pred ním skončil Jozef Urban, dvojnásobný majster Slovenska v maratóne a účastník nedávnych ME v krose v Belehrade. Kosťo pravidelne patril medzi medailistov na tradičnom 11-kilometrovom behu na Vtáčnik, ktorý organizujú ľudia okolo trénera Milana Urbanovského. Vytrvalý Prágerov súputník behal veľmi aktívne až do sezóny 2013, v ktorej si musel dať nútenú pauzu. Dôvodom bola havária na tréningu na tandeme s Jurajom. Zrazilo ich auto, ktoré im nedalo prednosť! Kosťo si z nebezpečnej kolízie odniesol vykĺbenú kľúčnu kosť a zlomenú lopatku (!), Juraj zasa veľmi nepríjemný zážitok a poriadne silný šok z pádu na cestu. Kým Kosťo musel na bicykel i beh na pol roka zabudnúť, Juraj ďalej trénoval s ďalšími ochotnými spolujazdcami a spolujazdkyňami. Táto výmena vodičov sa neplánovane udiala až po takmer spoločnom šesťročnom tréningu, počas ktorého dvojica Práger – Kocian najazdila na tandeme ročne tisíce a tisíce kilometrov.

Skúška ohňom na Európskom pohári v rodnom kraji Juraja Jánošíka

            Nebol by to Juraj Práger, keby sa na prvé veľké medzinárodné preteky nevybral práve na tie, ktoré sú na Slovensku najväčšie! Spolu s Kosťom Kocianom sa rozhodli, že svoju kondíciu po tri a polročnom tréningu otestujú v tej najsilnejšej možnej konkurencii. Tak sa v roku 2010 vybrali na preteky do Vrátnej. Na Európsky pohár (EP). Vďaka pochopeniu organizátorov EP v cyklistike zdravotne hendikepovaných pretekárov, ktorí im operatívne udelili „voľnú kartu“, si teda mohli mimo súťaž vyskúšať svoje športové majstrovstvo. Pri prvej účasti vo Vrátnej, kde sa predstavili na obyčajnom turistickom tandeme značky Autor, boli Práger a  Kocian uvedení pod čiarou, mimo konkurencie. Veď súperiť na poskladanom turistickom stroji s jazdcami, ktorí mali k dispozícii profesionálne bicykle, bolo viac ako trúfalosť. Navyše, netušili, že na takéto prestížne preteky potrebujú aj jazdeckú licenciu. Napriek tomu všetkému skončili na 9. mieste. Tam sa však skamarátili s inou dvojicou. O krásnych vzťahoch medzi paralympijskými športovcami najlepšie svedčí fakt, že Vladislav Janoviak s vodičom Róbertom Mitošinkom, vtedy čerství vicemajstri sveta v cestnej cyklistike telesne postihnutých športovcov, im venovali starší tandem! Odvtedy jazdili spolu na staršom profesionálnom tandeme. Navyše, našli si vo Vrakuni firmu a obchod s velomateriálom, ktorý ich zaradil do svojho cyklistického družstva. Vo firme Šport servis Bratislava našli ľudí, ktorí im robia servis, vozia ich na preteky (tandem meria 2,5 metra), vytvárajú im vhodné športové podmienky. Aj vďaka spomínanému sponzorstvu môžu snívať sen o paralympiáde v Brazílii. Bojovať o ňu budú na budúci rok práve s Janoviakom a Mitošinkom. Teda s dvojicou, ktorá im nezištne venovala prvý profesionálny tandem! Aj o tom je život. Mimochodom, odvtedy každý rok súperia s touto dvojicou o medailové pozície práve na pretekoch EP vo Vrátnej. V jednom ročníku boli šiesti, v ďalšom dokonca štvrtí. Kým pri svojom debute na EP v roku 2010 zaostali za víťaznou dvojicou o desať minút, postupne sa k lídrovi pretekov dotiahli na rozdiel 1:45 min, resp. minúty tridsať.

            Juraj Práger: „Pre nevidiaceho je adrenalín aj prechádzka Bratislavou“

            Juraj Práger je teda nevšedný človek s nevšedným osudom – a predovšetkým s nevšednou vôľou. Nie je veľa absolventov vysokej školy, ktorí za jej úspešné zvládnutie dostali za odmenu tandemový zoskok padákom z výšky 4000 metrov! Juraj Práger k takým „šťastlivcom“ patrí. Zoskok padákom po skončení vysokej školy bol pre neho neuveriteľným zážitkom. Najmä voľný pád, keď sa s inštruktorom rútil dvestokilometrovou rýchlosťou k zemi. Až do okamihu, kým sa nad nimi bezpečne neotvorila hodvábna kupola padáku. Potom to už bolo krásne plávanie po oblohe. Juraj sa vyžíval najmä v kormidlovaní padáka. V hojdaní sa zo strany na stranu. Ako to aj po rokoch definoval. V šíro-šírom nebeskom priestore sa rodák z Bratislavy cítil voľný ako vták. Vnímal ten pokoj, pohodu a istotu.

„Prečo som na to pristúpil? Prečo vyhľadávam taký adrenalín? Lebo som na to zvyknutý. Viem si v takých situáciách poradiť. Veď pre nevidiaceho je extra adrenalínom aj obyčajná prechádzka po Bratislave, ktorá sa každý deň mení,“ tvrdil.

„Nedávno som sa vybral na prechádzku po Vrakuni. Vodiaceho psa Arkusa som nechal doma, nech si oddýchne. Zobral som si bielu paličku a vyrazil. Ale chyba lávky! Myslel som si, že Vrakuňu poznám z tandemu. Veď po jej cestách jazdím minimálne dvakrát denne. Fakt ju poznám. Viem, kde treba odbočiť, kde sa končí chodník, kde treba hľadať prechod cez cestu, križovatku. Lenže keď vám tesne predtým ten chodník rozkopú, dajú naň zátarasy, či iné prekážky, už je to o niečom inom. Už mi poznatky z tandemu nestačia. Musím priznať, že som sa poriadne zapotil, kým som sa bezpečne dostal domov. Bola to pre mňa fuška. Ľutoval som najmä to, že som Arkusa nechal doma,“ vrátil sa v spomienkach Juraj k nedávnemu adrenalínovému zážitku v rodnom meste.

             Keď Juraj spomínal poznávanie Bratislavy zo sedla tandemu, treba povedať, že duo Práger – Kocian v snahe dostať sa do vysnívanej Brazílie intenzívne trénuje šesť dní v týždni. Jeden deň – v nedeľu – majú voľno. V takomto obdivuhodnom nasadení každý rok najazdia minimálne jedenásť tisíc kilometrov. Minulý rok to bolo až 14 000 kilometrov, v roku 2013 má Juraj Práger na konte už 15 000 kilometrov! Zraneného Kociana na pol roka nahradili iní vodiči. Spolu s Jurajom Prágerom brázdili cesty a  cyklotrasy v Bratislave a širokom okolí. Teda aj v Rakúsku. „Zvlnený rakúsky terén mám veľmi rád. Rád po týchto cestách jazdím. Sú kvalitnejšie, a aj premávka nás menej ohrozuje,“ povedal nám Juraj Práger, keď sa vrátil z dopoludňajšieho  tréningu v Rakúsku. ,,Keď jazdíme po dunajskej hrádzi počujem rieku tiecť, vnímam motory lodí na Dunaji, i svieži vzduch, ktorý vanie od rieky,“ vysvetlil absolvent teológie pre laikov najčastejšie zvuky od Dunaja, podľa ktorých sa počas tréningu orientuje. Vďaka dunajskému čerstvému vzduchu vie, že práve trénujú na hrádzi.

„Tento rok sme dobre reprezentovali Slovensko aj v zahraničí, lebo s vodičom Petrom Vrtišom sa nám podarilo vyhrať preteky Európskeho pohára v Prahe. Jazdili sme takmer 5-kilometrový okruh okolo strahovských štadiónov. Spolu takmer 60 kilometrov. Boli to krásne preteky – a sme radi, že sme ich vyhrali, lebo doteraz na nich triumfovali výhradne iba Slováci. Doteraz sa z prvenstva radovali Vlado Janoviak s Róbom Mitošinkom, ktorí však tento rok neštartovali. Tak sme ich na najvyššom stupni nahradili my dvaja s Peťom Vrtišom,“ opísal Juraj Práger najväčší medzinárodný úspech svojej doterajšej tandemovej kariéry.