Cookies

Na naších stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Behame.sk.
Bližie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.
Súhlasím
Načítavam...
Beháme.sk
Zvoľte veľkosť písma:
AaAaAaAaAa
Beháme.sk

Muž, čo rozbehal Ameriku, zomrel mladý

Muž, čo rozbehal Ameriku, zomrel mladý
Steve Prefontaine bol jedným z najväčších popularizátorov behu v 70. rokoch. Do ľahkej atletiky vniesol takú emóciu, ako Muhammad Ali do boxu.
Mladícka tvár pokrivená od námahy. Jedna ruka vyrovnaná pri ľavom boku, pravá smeruje pred bežca. Nepoddajné vlasy zakrývajú časť názvu časopisu, na žltom tielku sa vyníma nápis Oregon.

Bolo to číslo časopisu Sports Illustrated z 15. júna 1970. Dostať sa na obálku tohto magazínu, je ako byť na titulnej strane Time či Vogue. Znamená to, že v športovom svete niečo znamenáte.

Pri fotke chlapca stál titulok - Americký bežecký zázrak. Jeho meno bolo Steve Prefontaine a v čase, keď sa objavil na titulke, mal 19 rokov.

Skutočne bol svojim spôsobom zázrakom, bežcom s akousi zvláštnou magickou aurou.

„Niektorí ľudia tvoria slovami či hudbou. Ja sa snažím vytvoriť úžasné veci mojim behom. Chcem, aby sa ľudia zastavili a pomysleli si, že takýto beh ešte nevideli,” znejú slávne Prefontainove slová.

Prekvapil ho slávny tréner


Na futbalistu si príliš drobný, hovorili mu. Šport sa napriek tomu stal jeho životom. Začal behať. Veľa. Vždy a všade. Svoj prvý národný rekord dosiahol, keď bol ešte tínedžer. Ako 15-ročný zabehol 2 míle (3,2 km) za 8:45:5.

V cezpoľnom behu ani na trati ho v jeho juniorských časoch nik neporazil. V rodnom Oregone bol chýrnym talentom, o ktorý sa začali biť univerzity. Presvedčil ho až list Billa Bowermana z Oregonskej univerzity.

Prekvapujúci ťah, mienili mnohí. Bowerman bol slávne trénerské eso. Počas svojej kariéry trénoval 31 olympijských atlétov, 12 rekordérov, 22 univerzitných šampiónov. A bol známy tým, že atléti vyhľadávali jeho, nie naopak.

Napriek tomu prišiel Prefontainovi ručne písaný list. „Písalo sa tam, že keď si vyberiem oregonskú, urobia zo mňa najlepšieho vytrvalostného bežca v histórii. Viac som nepotreboval počuť,” spomínal Prefontaine.

Bowerman bol tvrdo pracujúci vizionár. Experimentoval s povrchmi, využíval moderné tréningové metódy, šil bežecké topánky. S jedným zo svojich zverencov Philom Knightom založili v roku 1964 spoločnosť zaoberajúcu sa distribúciou topánok s názvom Blue Ribbon Sports. Dnes je táto spoločnosť známa pod menom Nike.

Bowerman plnil sľuby, ktoré dal Prefontainovi. Urobil z neho hviezdu. Od roku 1969, keď nastúpil do školy, vyhral dovedna sedem univerzitných titulov. V tomto čase neprehral jediný beh dlhší než míľu.

Traťový James Dean


Všetky Prefontainove úspechy prichádzali v čase, keď beh ešte nebol mainstreamom. Písali sa 60. a 70. roky. Šoféri na bežcov kričali, trúbili, hádzali na nich odpadky. Prefontaine však spolu s niekoľkými ďalšími bežcami rozpútal bežecký boom. A on bol najvýraznejší.

Na trati bol neprehliadnuteľný. Jeho známou taktikou bolo, že hneď od začiatku vybehol na čelo a nechal sa naháňať zvyškom štartového poľa. Robil tak preteky zaujímavými a napínavými, fanúšikovia ho za to milovali.

„Mal odhodlanie bojovníka. Každý beh absolvoval tak, akoby na tom záležal jeho život,” opisuje Prefontaina spomienkový článok na Nike.

Bol jedným z prvých športovcov, ktorí nosili slávnu fajočku dnes notoricky známej športovej značky. Jeho vzhľad a osobný život len dopĺňal jeho auru. Nepoddajné vlasy a detská tvár z neho robili holywoodskeho herca. Prezývali ho preto aj traťovým Jamesom Deanom. Keď chcel rebelovať, nechal si narásť dlhé vlasy a husté fúzy.

Tak však nebol škaredší. Vyzeral len ako fúzatý James Dean.
Bol rebel, slobodný, bez detí, nevyznával politickú korektnosť. Bol sebavedomý, čo niekedy hraničilo až s namyslenosťou. Do vytrvalostného behu priniesol energiu sebaistého bojovníka, akou bol známy Muhammad Ali v boxe.

Keď o behu hovoril, pomerne nezáživný šport znel frajersky, azda i mužnejšie než futbal: „Najlepšie tempo je samovražedné tempo. A ja som dnes pripravený zomrieť,” povedal podľa rešpektovaného magazínu Runner’s World.

Napriek tomu nebol žiadny fľákač, ktorý by sa mohol spoľahnúť na talent. Trénoval nesmierne veľa, tvrdšie než ktokoľvek iný v Oregone. Uvedomoval si totiž, že nemá talent ani rýchlosť slávnejších bežcov.

„Raz za ním prišlo najkrajšie dievča na internáte. A Prefontaina pozvalo na rande. On odvetil, že sa musí pozrieť do tréningového harmonogramu,” spomínal jeho vtedajší spolužiak Mac Wilkins, niekdajší americký reprezentant v hode diskom.

Oregon ho miloval. Či už počas jeho univerzitných čias, alebo po nich, bol hrdinom ľudu. Behal aj žil naplno, žil v prívese, pracoval v krčme a čas trávil s fanúšikmi. Keď bežal Prefontaine, slávny štadión Hayward Field v Oregone bol na prasknutie.

Ako je možné, že stále len chlapec, či už v čase tesne pred svojou dvadsiatkou aj krátko po nej, bol hrdinom národa?

„Bol to prakticky niktoš z Oregonu. A vypracoval sa tvrdou prácou na národnú hviezdu,” hovorí jeho sestra pre ESPN.

„Steve vedel, že nemá talent alebo rýchlosť iných bežcov, takže si musel všetko tvrdo odmakať, pretože chcel každého poraziť. Raz povedal: „Keď ma chcú poraziť, budú musieť krvácať,” dodáva Linda Prefontainenová.
Na OH nezískal medailu, no obdiv áno

Bol to jeden z najveľkolepejších bežeckých súbojov v histórii OH. Prefontaine bol olympijským vydedencom, v Mníchove 1972 predsa súťažili najväčšie hviezdy bežeckého sveta.

V Amerike bol síce známy, no stále len 21-ročný chlapec. To, čo pred domácim publikom stačí, na svetovom fóre nemusí. Aj preto v športe vznikol pojem - taktika.

Nič pre Prefontaina. Hayward Field či Olympijský štadión s desaťtisícmi na tribúnach, všetko jedno.

V druhej polovici pretekov na 5000 metrov vybehol dopredu a nechal sa bežeckými hviezdami ako Lasse Virrén či Ian Stewart naháňať ako zajac chrtom.

Bežal, akoby mal zomrieť hneď za cieľovou páskou. „Ľudia na tribúnach kričia ‘Poď, Pre’,” hovoril vzrušene komentátor. Pre bola slávna Prefontainova prezývka.

Aj s odstupom 48 rokov človeku naskakujú zimomriavky a rozbúcha sa mu srdce, keď sleduje štyroch bojovníkov o prvenstvo, ako sa v posledných troch kolách predbiehajú. Prefontaine stratí prvenstvo a zdá sa, že zapadne, napokon však o zopár sekúnd vyšprintuje, aby si opäť ukoristil miesto na čele.

V poslednom kole to už pripomínalo skôr ring než trať. Kto z koho. Kto bude mať viac síl? Prefontaine dúfal, že svetové hviezdy vyšťaví rýchlym tempom hneď od začiatku a ktovie, čo sa potom môže stať v závere.

Zámer mu nevyšiel. Virrén predbehol Tunisana Gammoudiho v poslednej zákrute ako víchor a v jeho ceste za zlatom ho už nik nemohol dostihnúť. Tretí Prefontaine sa pozeral na Tunisana pred sebou, túžil v sebe ešte nájsť silu, aby mu urobil to isté, čo Virrén.

Namiesto toho Brit Stewart takto prechytračil Prefontaina. Predbehol ho na posledných metroch a totálne vyčerpaný Prefontaine už len doskackal do cieľa. „Stewart ukradol bronzovú medailu Prefontainovi, ktorý v posledných metroch takmer skolaboval,” kričal komentátor.

Medailu napokon nezískal, no obrovské uznanie áno. Aj vďaka nemu a jeho sympatickej taktike tuhne krv v žilách pri sledovaní pretekov na 5000 metrov aj po takmer pol storočí.

„Išiel tam bez skúseností a tak strašne mladý. A jeho beh ma neuveriteľne zaujal. Mne trvalo tri olympiády, kým som získal taký prístup, aký on mal už na prvej,” spomínal Bill Dellinger v dokumente o Prefontainovi s názvom Fire on the Track. Dellinger je účastníkom troch olympijských hier a na Oregonskej univerzite bol asistentom Billa Bowermana.

„Prefontaine vtedy bežal pravdepodobne lepšie. V ten deň si zaslúžil medailu viac, ako ja,” spomínal Ian Stewart.
Dlhšie mŕtvy než živý

V roku 1975 sa skupina fínskych bežcov zastavila počas svojho amerického turné aj na pretekoch s americkými univerzitnými atlétmi na Hayward Field v Eugene. Beh na päťtisíc metrov vyhral Prefontaine. Po pretekoch sa konala spoločná párty. Prefontaine z nej odišiel krátko po polnoci. Na ceste domov dostal so svojim kabrioletom šmyk, prešiel do protismeru a narazil do betónovej steny.

O niekoľko momentov neskôr bol Steve Prefontaine mŕtvy.

Mal 24 rokov.

V čase smrti bol držiteľom všetkých siedmich amerických rekordov od dvetisíc až po desaťtisíc metrov a pripravoval sa na svoju druhú olympiádu - v Montreale 1976.

Natočili o ňom dva holywoodske filmy, dva dokumenty, stal sa jedným z najanalyzovanejších atlétov v histórii USA.

„To, že zomrel taký mladý, zanechalo v nás všetkých nepríjemný pocit, že nestihol naplno využiť svoj talent a potenciál,” vyhlásil v jednom z dokumentov David Bedford, niekdajší rekordér v behu na 10-tisíc metrov.

Pre bol spolu s Frankom Shorterom, Jimom Ryunom či Billom Rodgersom jedným z tých, ktorí v 70. rokoch v USA spopularizovali beh. Bol však známy po celom svete.

Má sochu v Beavertone, v centrále Nike, ďalšiu v Portlande a obrovský pomník vo svojom rodnom meste Coos Bay, kde je aj pochovaný. Jeho trofeje sú súčasťou stálej expozície v galérii Prefontaine v umeleckom múzeu Coos Art Museum.

Na náhrobnom kameni označenom prezývkou Pre je jeho podobizeň s dlhými vlasmi a hustými fúzami. Nápis hovorí: „Náš milovaný brat a syn, ktorý sa pretekal so životom, teraz odpočíva v pokoji.”
Tento týždeň / Ostatné / Autor: Zoran Boškovič /  Foto: news.nike.com