Medzi dvoma svetovými vojnami vyzerali niektoré bežecké olympijské súťaže ako otvorené majstrovstvá severnej Európy, pretože Fínom výborne sekundovali aj Švédi. Tí však neboli až takí dominantní ako ich východní susedia.
Keďže prevaha Fínov musela byť pre ich súperov skľučujúca, všetci sa snažili nájsť tajomstvo „lietajúcich Fínov“. Ako dokázala vtedy chudobná, prevažne vidiecka krajina vychovať mužov, ktorí stavali súperov do úlohy štatistov a prekonávali svetové rekordy ako na bežiacom páse?
Tajomstvo sisu
Za jeden zo základných stavebných kameňov fínskeho bežeckého zázraku sa označuje sisu. Presný preklad do iných jazykov je vraj nemožný, ale tento pojem zahrnuje zaťatosť, odhodlanie, odvahu, tvrdohlavosť, odolnosť.
Lasse Virén, štvornásobný olympijský víťaz zo 70. rokov minulého storočia a predstaviteľ druhej vlny lietajúcich Fínov, reportérovi časopisu Runner’s World charakterizoval sisu dvoma fínskymi slovami: „Perään antamaton!“, čo znamená neústupčivosť, nepoddajnosť, jednoducho, že sa človek nevzdá ani zoči-voči nepriaznivým okolnostiam.
Názornou ukážkou sisu v praxi bol Virénov výkon na olympijských hrách 1972 v Mníchove. Vo finále behu na 10 000 metrov na piatom kilometri zakopol. Väčšina bežcov by to v tej chvíli zabalila. Virén sa pozviechal a stačilo mu pol kola, aby sa dostal na druhé miesto. Preteky nakoniec vyhral – a prekonal sedem rokov starý svetový rekord Rona Clarka.
V klimatických podmienkach, v akých Fíni žijú – a v akých žili v prvej polovici 20. storočia – je sisu zrejme nevyhnutné nielen pre úspech v behu, ale aj pre prežitie. Podľa niektorých sa sisu dá budovať aj typicky fínskou činnosťou – návštevou sauny. Vydržať hodnú chvíľu v horúcej saune si tiež vyžaduje istú dávku zaťatosti.
Samotné sisu by však úspech na svetovej scéne nezaručilo. Už len to, že sa niekto stane vytrvalostným bežcom, nepriamo znamená, že v sebe má aspoň trocha sisu, a to ani nemusí byť Fín.
Hlad po úspechu
Časopis Competitor identifikoval ďalšie tri dôležité súčasti úspechu lietajúcich Fínov. Tou prvou, azda najviac kontroverznou, bolo, že Fínsko získalo nezávislosť od Ruska až v roku 1917 a športovci, hrdí vlastenci, sa snažili dokázať, že aj nový a malý štát dokáže rovnocenne súperiť s veľmocami.
Snaha presadiť sa na medzinárodnej scéne môže byť silnou motiváciou, ale keďže po prvej svetovej vojne vzniklo v Európe niekoľko nových štátov, len samotné odhodlanie zviditeľniť svoju vlasť ich úspech nevysvetľuje. Obzvlášť keď dvaja známi skvelí vytrvalci – Hannes Kolehmainen a Ville Ritola – žili a pracovali v Spojených štátoch.
Tam mali dosť starostí s tým, aby sa uživili, a na premýšľanie o tom, ako prinesú slávu svojej vzdialenej vlasti, asi nemali veľa času. Treba však spomenúť, že Fíni hrdo nosili obuv domácej značky Karhu.
Dnešní bežci, profesionálni aj rekreační, venujú veľkú pozornosť stravovaniu. Možno by teda mohli upriamiť pozornosť na to, čo konzumovali slávni Fíni. Špecifickým prípadom je Hannes Kolehmainen, ktorý bol vegetarián, čo bolo v tom čase pomerne nezvyčajné. Dôležitou zložkou jeho stravy tak boli celozrnný chlieb a mlieko.
Fínski vytrvalci z medzivojnového obdobia vyrastali prevažne na vidieku, takže ich jedlá boli pomerne jednoduché a vysoko kalorické. Nevedno, čo by na to povedali dnešní dietológovia, ale v severských podmienkach a pri ich životnom štýle to zjavne nebol žiadny problém.
Charakterové vlastnosti (dnes by sme to nazvali mentálna príprava) a stravovanie sú nepochybne dôležité pre športový úspech, ale najpodstatnejšou zložkou zostáva predsa len tréning. V tom boli Fíni skutočnými inovátormi.
Rýchlosť, tempo, príroda
Kolehmainenovou najväčšou zásluhou je možno to, že uviedol Paava Nurmiho do sveta rýchlostného, intervalového tréningu. Niektoré zdroje hovoria, že Kolehmainen behával aj fartlek, aj keď zvyčajne sa zavedenie tejto tréningovej metódy pripisuje Švédom. Nurmiho intervalový tréning pozostával z opakovaní. Začínal krátkymi šprintmi (80-120 metrov) a po nich prešiel na intervaly s dĺžkou 400-600 metrov.
Nurmiho asi najviac preslávilo, že behával so stopkami v rukách, aby si kontroloval rovnaké, doslova strojové tempo. Hovorí sa o ňom, že pred pretekmi zvykol ohlásiť, aký čas zabehne, a potom lakonicky dodať: „Ak bude niekto rýchlejší, vyhrá.“ To sa príliš často nestávalo, keďže v zbierke mal deväť zlatých olympijských medailí.
Pozoruhodnou súčasťou tréningu Fínov bola chôdza. Ale nie taká obyčajná. Podľa Tima Noakesa v zimnom období zaraďovali tento spôsob tréningu dva až trikrát týždenne. Jednotlivé chodecké tréningy mali až 60 kilometrov a športovci často niesli ťažké batohy, aby posilnili chrbát a nohy. Thor Gotaas, autor knihy Dejiny behania, dodáva, že veľký význam mala aj regenerácia vo forme sauny a masáží.
Fíni len málokedy behávali na tvrdom povrchu. Ešte aj Kolehmainen, keď žil v Amerike, chodil trénovať do parku. Bežeckým domovom Fínov je jednoznačne les. Lasse Virén takto zdôvodnil, prečo najradšej trénoval práve tam: „Ticho prírody vytvára mentálnu silu. Keď bežíte v lese, musíte meniť rytmus, aby ste sa vyhli koreňom, tak ako musíte byť neustále v strehu počas súťaže. Vrstva humusu, ktorá sa rokmi vytvorila, dáva prírodnému povrchu pružnosť a počas mojej aktívnej kariéry som nikdy nemal zranenie nohy.“
Koniec a druhá vlna
Zlatá éra fínskeho behu sa zavŕšila v Berlíne 1936 troma zlatými medailami. Ktovie, koľko by ich Fíni pridali, ak by sa tie najbližšie, plánované na rok 1940, uskutočnili. Obzvlášť, keďže sa mali konať v Helsinkách. Lenže vojna všetky plány zmarila a po nej sa fínski vytrvalci postupne vytrácali. Keď olympijské hry v roku 1952 predsa len zavítali do Fínska, v bežeckých disciplínach nezískali domáci ani jednu medailu. Najväčšou hviezdou vytrvalostných súťaží bol vtedy už Emil Zátopek.
Vojna nepochybne mala veľký vplyv na beh vo Fínsku. Nielenže im neumožnila medzinárodnú konfrontáciu, ale tisíce mladých, schopných mužov zahynuli alebo utrpeli vážne zranenia v zimnej vojne proti Sovietskemu zväzu. Kontinuita sa narušila a na nového Nurmiho, Kolehmainena a Ritolu museli Fíni čakať až do 70. rokov. Dočkali sa ich v podobe Lasseho Viréna, Pekku Vasalu a Tapia Kantanena.
Zásluhu na tom mal aj muž z opačného konca sveta – novozélandský tréner Arthur Lydiard. Na severe Európy pôsobil síce len 19 mesiacov, ale dosť na to, aby dokázal inšpirovať novú generáciu trénerov a bežcov.
Renesancia fínskeho vytrvalostného behu mala však aj temnejšiu stránku – krvný doping. Ten síce v tom čase nebol zakázaný, ale etický prístup k súťaženiu to tiež nebol. Kaarlo Maaninka, dvojnásobný medailista z olympijských hier 1980 v Moskve, sa k nemu priznal. Virén vždy popieral, že by sa k tejto praktike uchýlil. Namiesto toho hovoril o tréningu vo vysokých nadmorských výškach v Keni a Kolumbii a pití sobieho mlieka.
Dnes už fínski vytrvalostní bežci nepatria ani k európskej elite, ak uznáme, že na Afričanov momentálne bežci zo starého kontinentu nemajú. Viacerí, vrátane Viréna, to pripisujú zmene životného štýlu. Fínsko sa stalo bohatou krajinou, mládež má oveľa viac možnosti, ako tráviť voľný čas – a oveľa pohodlnejšie. Ide o klasické zdôvodnenie, ktoré neplatí len pre Fínsko, ale dá sa aplikovať na viacero európskych štátov – aj Slovensko.
Napriek tomu beh vo Fínsku zostáva obľúbený. Počet aktívnych bežcov rastie, a to aj medzi deťmi. Je dokonca najobľúbenejšou športovou aktivitou fínskych dievčat. Vývoj je presne opačný ako v prípade bežeckého lyžovania, kde počet aktívnych lyžiarov klesá.
Kvantita
nie vždy zaručuje aj kvalitu, ale v krajine tisícich jazier
vyrastá talent, ktorý možno Fínom pripomenie zašlú slávu. Volá
sa Alisa Vainová, má 18 rokov a v septembri minulého
roku prvý raz bežala maratón. Časom 2:33:24 (slovenský rekord
Ľudmily Melicherovej je 2:33:19) by sa kvalifikovala na olympijské
hry v Riu. Má to však jeden háčik – je príliš mladá.
V maratóne môžu totiž štartovať len bežkyne narodené
najneskôr v roku 1996. Vainiová ale do Ria možno predsa len
pocestuje – v behu na 10 000 metrov takéto obmedzenie nie je.
Najslávnejší lietajúci Fíni
Paavo Nurmi – na olympijských hrách získal celkovo deväť zlatých a tri strieborné medaily. V Paríži v roku 1924 sa stal prvým športovcom, ktorý na jedných hrách vyhral päť súťaží. Účasť na olympijských hrách v roku 1932 mu znemožnilo obvinenie z profesionalizmu. Pri otvorení olympijských hier v Helsinkách 1952 zapálil olympijský oheň na ploche štadióna. Prekonal 22 svetových rekordov.
Hannes Kolehmainen – prvý z lietajúcich Fínov. Tri zlaté olympijské medaily získal už v roku 1912, keď ešte Fínsko nebolo samostatným štátom. V roku 1920 vyhral maratón. Žil v Spojených štátoch amerických, kde pracoval ako murár. V Helsinkách 1952 prebral štafetu s olympijským ohňom od Nurmiho a zapálil ho na veži olympijského štadióna.
Ville Ritola – k behu sa dostal v USA vďaka Kolehmainenovi. V Paríži 1924 získal štyri zlaté a dve strieborné medaily. O štyri roky neskôr v Amsterdame jedno zlato a jedno striebro. V USA pracoval pôvodne ako tesár, po skončení kariéry na stavbách. Ako dôchodca sa vrátil do Fínska.
Volmari Iso-Hollo – dvojnásobný olympijský víťaz v behu na 3000 metrov cez prekážky. Kuriozitou je, že v roku 1932 museli bežci pre chybu organizátorov absolvovať o jedno kolo viac. Olympijské medaily (striebro a bronz) získal aj v behu na 10 000 metrov.
Lasse Virén – najúspešnejší bežec druhej vlny lietajúcich Fínov. Dvakrát (1972 a 1976) dokázal na olympijských hrách vyhrať kombináciu 5000 a 10 000 metrov. V Montreale 1976 bežal aj maratón, v ktorom skončil piaty. Z Moskvy 1980 sa vrátil bez medaily. V roku 1999 ho zvolili do fínskeho parlamentu, kde s prestávkou pôsobil do roku 2011.
