Keď ženy súťažili (aj) o spodničky

Napriek tomu ešte na úsvite moderného veku existovali dokonca aj špeciálne bežecké podujatia pre ženy. Na Britských ostrovoch si prinajmenšom od prvej polovice 17. storočia behávali takzvané smock race. Smock je v súčasnosti označenie pracovného plášťa, ale v tom čase išlo v podstate o spodnú časť oblečenia. A práve tieto „spodničky“ boli cenou pre víťazky pretekov, ktoré podľa nich získali svoje pomenovanie.

Ako pripomína britský historik (a predtým skvelý šprintér, dvojnásobný olympijský medailista) Peter Radford, víťazky sa v tejto „trofeji“ nikdy nemohli verejne ukázať a všetky tie stuhy, mašle a ozdoby nikto okrem nich nevidel. Verejnosť ich videla, len keď boli vyvesené, alebo sa niesli v čase pretekov, čo bolo celkom bežné, ako to dokumentujú viaceré dobové zobrazenia. Nešlo vôbec o lacný tovar, keďže väčšinou boli z kvalitného holandského ľanu. Niekedy k spodničkám pribudli aj ďalšie ceny ako zástery, pančuchy či iné kusy odevu a niekde aj finančné odmeny.
Prvé zaznamenané „spodničkové preteky“ sa konali v roku 1639, ale je takmer isté, že tento zvyk existoval už dávno predtým. Najväčšej obľube sa tešili v anglickom grófstve Kent, kde sa ich ročne konali asi dve desiatky. Peter Radford však objavil zmienky o nich v 35 anglických grófstvach. Behávali sa aj v Škótsku, Walese a Írsku, ale nie v takom rozsahu. Niekedy išlo o samostatné podujatie, inokedy boli súčasťou rôznych osláv, festivalov či jarmokov.

Emancipácia aj verejné pobúrenie

Na rozdiel od kontinentu, kde sa za hradbami miest často konali preteky prostitútok, v Anglicku súťažili síce ženy z nižších priečok spoločenského rebríčka, ale inak v očiach verejnosti cnostné. Účastníčky sa často označovali za panny alebo dievčatá s nepoškvrneným charakterom. Do bežeckých pretekov sa zapájali aj černošské či rómske dievčatá, čiže aj etnická skladba štartového poľa bývala pestrá.

Mužské publikum však neraz očakávalo, že uvidí viac, než je na ulici bežné. Prispievali k tomu aj inzeráty, ktoré lákali divákov na to, že dámy pobežia „len v spodkoch“ alebo že „naplno ukážu svoje vnady“. Správa z roku 1725 zase hovorí o tom, že sa zišiel veľký počet príslušníkov nižšej šľachty v očakávaní súboja dvoch nahých žien. Toto však nakoniec nebolo umožnené (netušíme, kto tak rozhodol) a dámy museli bežať v spodkoch a vestách, ale bez pančúch a bosé. Takýchto informácií o rôznych stupňoch obnaženia našli historici v archívoch viacero.

Nemožno sa teda čudovať, že určité verejné pobúrenie tieto podujatia spôsobovali, najmä medzi duchovenstvom. Istý kňaz ich označil za kopu hnoja a špiny, ktorá láka davy „zaháľačov, lumpov, bohorúhačov, násilníkov a ožranov“. A iný duchovný označil bežecké preteky žien za nehanebné predstavenie.

Okrem materiálno-finančnej motivácie možno existoval pre bežkyne aj spoločenský dôvod, prečo sa na bežeckých pretekoch zúčastňovať. Časopis Sporting Magazine ho v roku 1797 zhrnul do jednej vety: „Dievčatá, ktoré sa chcú stať manželkami, nemôžu urobiť nič lepšie, než bežať o spodničku, lebo im to dá značnú príležitosť ukázať svoju silu a pružnosť.“ Inými slovami, mohli sa ukázať pred potenciálnymi manželmi. Zaujímavosťou je, že myšlienku, že podobné podujatia sú pre mladých mužov aj dievčatá príležitosťou zaujať opačné pohlavie, predniesol v roku 1695 biskup White Kennet.

Dodnes sa historici sporia, či „spodničkové preteky“ boli prejavom ženskej emancipácie, ktoré im umožnili jednak športovať a okrem toho aj finančne pomôcť vlastnej rodine, alebo ich skutočným zámerom bolo poskytnúť mužom pohľad na sporo odeté ženy ako sexuálne objekty. Pripusťme, že v rôznych obdobiach a na rôznych miestach to mohlo byť všade inak, prípadne obidva tieto aspekty existovali popri sebe a každý si z nich vybral, čo sa mu hodilo.

Skutočné športové výkony

Zhoda nepanuje ani v tom, či pri týchto behoch išlo viac o samopašnú zábavu alebo o skutočné športové výkony. Peter Radford sa prikláňa k druhej možnosti. Ilustruje to predovšetkým na špecifickom formáte, ktorý sa vyvinul od roku 1730. Išlo o akýsi bežecký turnaj, keď na víťazstvo bolo potrebné vyhrať dva behy. Ak prvé dva behy vyhrala tá istá bežkyňa, trofej bola jej. Ak nie, nasledovali rozhodujúce tretie preteky medzi víťazkami prvých dvoch.

Tri behy v priebehu jedného popoludnia nie sú žiadna maličkosť. Treba si uvedomiť, že prestávka medzi nimi bola len asi hodinová. A vzdialenosti? Zvyčajne od jednej do štyroch míľ (cca 1,6 – 6,4 km), ale existuje aj záznam o behu dlhom osem a pol míle, čo je 13,7 kilometra. „Bola by to veľká atletická výzva pre kohokoľvek v ktoromkoľvek historickom období, pretože toto neboli behy – boli to preteky... a dvoje alebo troje pretekov, každé na osem a pol míle a len s hodinovým odstupom, to by bola náročná úloha pre kohokoľvek,“ uzatvára Radford. Tento model bol zaujímavý pre bežkyne, lebo vedeli, že pobežia minimálne dvakrát, ako aj pre publikum, ktoré malo zabezpečenú zábavu na niekoľko hodín.

To, že ženské preteky neboli len ľahkým prebehnutím sa po lúke či parku, naznačuje aj postreh francúzskeho cestovateľa a umeleckého kritika Jeana-Bernarda Le Blanca: „Zvyčajne sú to silné, robustné vidiecke dievčatá, ktoré bežia prekvapivo rýchlo.“
Kritickejší názor na bežecké preteky o spodničky má americká spisovateľka Stacy Cacciatoreová, ktorá vo svojej dizertačnej práci píše, že tieto podujatia podsúvali myšlienku, že je v poriadku, ak žena behá s cieľom prilákať alebo udržať si manžela. „Zdalo sa, že spodničkové preteky boli vytvorené s ohľadom na mužov a zobrazovali ženy ako sexuálne objekty mužských pohľadov,“ dodáva. K tomuto záveru dospela na základe zachovaných textov a obrázkov, ktoré naznačujú alebo priamo zobrazujú (aspoň čiastočnú) nahotu a neviazané správanie účastníčok či publika. Zároveň však priznáva, že takéto zobrazovanie nereprezentuje všetky spodničkové preteky.

Zaujali aj básnikov

V dobovej tlači nebolo zmienok o ženských behoch priveľa, skôr sa objavovali v pozvánkach či inzerátoch a v denníkových zápisoch rôznych vtedajších osobností. Nevyhli sa ani záujmu umelcov. Zachovalo sa niekoľko malieb, kresieb a rytín s výjavmi zo spodničkových pretekov. Írsky básnik a kňaz James Ward o nich začiatkom 18. storočia napísal pomerne rozsiahlu báseň The Smock Race at Finglas o pretekoch v obci neďaleko Dublinu.
Začína sa opisom prostredia a potom rozhodca oznámi, aké ceny čakajú na najlepšie bežkyne: prvá získa čipkovanú spodničku, druhá šatku a tretia rukavice. Potom autor predstavuje jednotlivé účastníčky, ružovolícu Oonah, „pýchu susedného mlynu“; vysokú Noru s „údmi vytvarovanými na rýchlosť“ a mladú a krásnu O Shevan (Siobhán). Nasleduje opis priebehu pretekov aj s dramatickou zápletkou, keď sa dovtedy vedúcej Nore rozviazala šnúra na sukni, a kým si ju plačúc upravovala, obidve súperky ju predstihli. Jednu ešte stihla predbehnúť, ale do cieľa ako prvá pribehla Oonah.

Nasledoval aplauz publika a v ňom sa nik netešil viac než istý Felim, podľa autora najšvárnejší šuhaj, aký kedy kŕmil kŕdle (zrejme husí alebo kačíc) na miestnych pláňach. Nuž a Felim už dávno obdivoval ľahkonohú bežkyňu, ale teraz o to viac, že videl „dovtedy ukryté tisíce pôvabov“, čiže odhalené nohy aj hruď. No a po tých stále skrytých túžil ešte viac. A aj sa ich dočkal, lebo „Oonah do rána rozkoš manželskú zakúsila, spodničku ako panna vyhrala a ako nevesta nosila“.

Aj druhá zachovaná báseň o ženských bežeckých pretekoch, ktorej autorom je satirik Peter Pindar, vlastným menom John Wolcot, ukazuje, čo bolo hlavným záujmom mužskej časti publika: Pred rokmi videl som preteky ženské, cenou spodnička, myslím, že holandská: o vzácnu cenu po lúke zelenej hnalo sa desať dám, temer všetky obnažené.

Tak ako nepoznáme presné korene ženských pretekov o spodničky, zahmlený je aj ich zánik kedysi v prvej tretine 19. storočia. Podľa autora knihy Dejiny behania Thora Gotaasa súvisel so slabnúcou tradíciou jarmokov a trhov, ako aj s celkovými spoločenskými zmenami v čase ranej industrializácie a následného viktoriánskeho obdobia, ktoré sa na ženy pozeralo ako na „slabé tvory neschopné výraznejšieho fyzického výkonu“. S týmto predsudkom museli ženské bežkyne bojovať ešte dlhé desaťročia.