Tentokrát šek vo výške 20 000 € poputuje Únii nevidiacich a slabozrakých Slovenska. Tá ich plánuje využiť na podporu celoslovenskej informačnej kampane Búrame bariéry. „V ÚNSS sa plánujeme zamerať na šírenie povedomia o tom, čo znamená prístupnosť z hľadiska ľudí so zrakovým postihnutím. Naším zámerom je vysvetliť verejnosti, že prístupnosť a dostupnosť nie sú synonymá, že pre nevidiacich a slabozrakých nie sú bariérou len schody či nerovný povrch chodníkov, ale aj nedostatok kontrastov a vodiacich línií, a že internetová stránka, ktorej programátori nepamätali na používateľov s obmedzením zraku, nám ani zďaleka neposkytne toľko informácií, koľko z nej získa vidiaci,“ vysvetľuje Ján Podolinský, predseda Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska. Okrem laickej verejnosti bude kampaň cieliť aj priamo na skupinu slabozrakých a nevidiacich prostredníctvom workshopov a konferencie.
Pre bežcov so zrakovým znevýhodnením je neoceniteľnou pomocou navigátor. Jeho úlohou je viesť a upozorňovať ich na všetko, čo by mohlo byť prekážkou. Dôležitou informáciou je napríklad počet bežcov na trati alebo povrch terénu. Okrem slov im v komunikácii pomáha napríklad aj šnúrka, ktorou sú spojení. „Bežec so zrakovým postihnutím, nevidiaci, to má, jednoducho, vždy náročnejšie. Či už na tréningoch alebo na pretekoch. Práve tam je to obzvlášť zložité, pretože so spolubežcom (navigátorom) bežíme vedľa seba. V situáciách, keď sme rýchlejší a pred nami sa objaví pomalšia skupina bežcov, ich musíme vždy slovne upozorniť,“ hovorí nevidiaci bežec Pavol Kéri, ktorý má odbehnuté stovky kilometrov.
Podľa Pavla Kériho by bežcom pomohli organizácie, ktoré by zrakovo znevýhodnených športovcov združovali a pomohli im prepájať sa s trénermi či vodičmi. „Medzi výzvy, ktorým čelia nevidiaci, patria hlavne nedostatok vodičov, „parťákov“, ale aj trénerov, ktorí by s nevidiacim športovali. Z vlastnej skúsenosti viem, že zohnať vodiča je veľmi ťažké: musí byť oveľa lepší bežec ako ja a skúsený natoľko, aby ma na dlhšej trati vedel podržať fyzicky aj psychicky,“ vysvetľuje dôvod, prečo mnoho slabozrakých či nevidiacich bežcov so športom končí. Aktuálne si podľa neho väčšina ľudí hľadá vodičov prostredníctvom sociálnych sietí alebo známych. „Samozrejme, niektoré aktivity, ako napríklad návšteva fitnescentra, sa dajú zvládnuť aj bez vodiča, stále však potrebujeme čiastočnú asistenciu iných ľudí,“ dodáva Kéri.
Ján Podolinský zdôrazňuje, že vo všeobecnosti existuje na Slovensku len málo športovísk, ktoré sú prispôsobené ľuďom so znevýhodnením, a možno aj preto je málo hendikepovaných, ktorí sa športu venujú. „Najväčšou pomocou pre nás bude, ak sa zvýši povedomie o tom, že ľudia so zrakovým postihnutím sú presne takí istí ako ľudia bez postihnutia. Takisto musíme chodiť do školy, radi čítame, chodíme do divadla, behávame, plávame, varíme, pečieme, háčkujeme, sme domácimi majstrami, pracujeme. Spoločnosť by nemala len tolerovať, že
niektorí ľudia majú zdravotné postihnutie, mala by akceptovať, že svet je rôznorodý a ľudia nie sú jeden ako druhý. Keď sa podarí dostať pod kožu tento postoj, ostatné príde samo,“ uzatvára.
niektorí ľudia majú zdravotné postihnutie, mala by akceptovať, že svet je rôznorodý a ľudia nie sú jeden ako druhý. Keď sa podarí dostať pod kožu tento postoj, ostatné príde samo,“ uzatvára.
Podporu ľuďom so zrakovým znevýhodnením môže vyjadriť každý, a to uviazaním si modrej šnúrky na teniske. Tá symbolizuje spojenie nevidiaceho športovca s navigátorom a pomáha mu prekonávať prekážky.
