Napriek dojmu, že ide o hračku pre deti, často ju pri tréningu používajú aj profesionálni pretekári. Je však vybavená dvoma svetelnými zdrojmi. Jeden lúč znázorňuje výstrel, druhý trvalo svietiaci prezentuje pohyby so zbraňou pri mierení. Ďalšie zjednodušenia spočívali v tom, že sme strieľali iba na vzdialenosť 8 metrov. Terče boli rovnaké pre streľbu v ľahu i v stoji a mali priemer asi 3 cm. Pre úplnosť uvádzam, že pretekári strieľajú na 50 m vzdialené terče priemeru 4,5 cm v ľahu a 11,5 cm v stoji.
Na športovom štadióne ma spolu s desiatkou ďalších nádejných biatlonistov privítal inštruktor Reini Kaurzinek, v minulosti úspešný rakúsky bežec na lyžiach a biatlonista. Po krátkom úvode, kde stručne predstavil biatlon ako športovú disciplínu a čo to povedal o používaných zbraniach, sme prešli na praktický tréning.
Podobne ako na ozajstných biatlonových pretekoch aj tu sme začali streľbou v ľahu. Reini nám postupne vysvetlil, aká je správna poloha tela, ako treba držať zbraň. Tu zisťujem svoj prvý hendikep spočívajúci v tom, že nedokážem zažmúriť ľavé oko. Takže hoci som pravák, musím strieľať ako ľavák, čo znamená, že pušku podopieram pravou rukou a spúšť stláčam ľavým ukazovákom. Na moje prekvapenie po prvých skúšobných ranách zisťujem, že táto nútená zmena mi nerobí žiadne problémy. Možno je to aj tým, že „flintu“ som naposledy držal v rukách dávno - pradávno v minulom tisícročí. Biatlon je však kombinácia behu a streľby, preto sa v nasledujúcom teoretickom bloku dozvedáme, ako skĺbiť triafanie terčíkov s „lapaním dychu“ po behu.
Veľmi netrpezlivo čakám na štart svojho prvého „biatlonu“. Vyrážam na asi 150 metrové bežecké kolo, ktoré dávam svižnejším tempom. Posledných pár metrov však prechádzam do rýchlej chôdze a zhlboka dýcham. Beriem do rúk pušku a zaujímam polohu ležmo. Reini ma upozorňuje na správnu polohu „podpernej“ ruky, ktorá má byť v lakti ohnutá do pravého uhla. Pretekárom v tom pomáha malý remienok. Vytočenie nôh v členkoch neriešim, veď na nohách nemám lyže, ktoré sa počas streľby pri zimnom biatlone nesmú odopnúť. Správnu polohu už mám, zbraň nabitá, môžem ísť na vec. Nádych, „hrubé zamierenie“ počas výdychu, hlboký nádych, trojštvrtinový výdych, zadržanie dychu presné namierenie, výstrel. V priebehu nasledujúceho naplnenia a vyprázdnenia pľúc pomocou tlačidla „nabíjam“ pušku a hrubo zacieľujem na ďalší terčík. Opäť hlboký nádych, čiastočný výdych, zadržanie dychu, presné zamierenie, výstrel. Pri štvrtom terčíku strieľam až na druhý nádych, ale triafam. S bilanciou štyroch trafených terčíkov som spokojný. Síce na jeden výstrel robím na dve nadýchnutia, čo je dvojnásobok voči účastníkom svetového pohára, ale to ma vôbec netrápi. Asi ani v behu by som na nich nemal.
„Ležku“ máme zvládnutú, hor sa „stojku“. Inštruktor Reini nám predvádza správnu pózu biatlonistu strieľajúceho v stoji. Základom je trup natočený v smere streľby, pričom nohy sú rozkročené na šírku ramien. Celé telo musí byť v jednej línii, aby hmotnosť tela pôsobila na kosti a svaly neboli zbytočne zaťažované. Dôležité je aj mierne vytočenie panvy, ktorá predstavuje oporu pre ruku podopierajúcu pušku. Druhá ruka slúžiaca na opretie pažby musí byť zohnutá v lakti a zaujíma takmer vodorovnú polohu. V porovnaní so streľbou v ľahu sa mieri sa oveľa ťažšie, lebo puška sa môže pohybovať nielen do strán, ale aj hore – dole. „Na sucho“ skúšame dve 5-ranové série, ale výsledky sú horšie ako pri „ležke“.
Utešujem sa, že to platí aj pre profesionálnych pretekárov. Pred bežeckými kolami si opakujeme ako skĺbiť dýchanie s mierením a streľbou. „Stojka“ je však tvrdší oriešok, k správnej póze mi dosť chýba, najmä lakeť ľavej ruky ťažko odoláva gravitácii. Počty trafených terčíkov radšej nebudem spomínať. „Neunera“ som našťastie nedal. Fanúšikovia biatlonu vedia, že sa takto už niekoľko sezón slangovo nazýva nulová úspešnosť streľby v rámci jednej položky. Meno tejto úplnej streleckej katastrofe dala fenomenálna nemecká biatlonistka Magdalena Neunerová, ktorá občas zažiarila aj nečakanými streleckými výbuchmi.
Na záver biatlonového „rýchlokurzu geniality“ sa uskutočnili malé preteky. Reini sa ujal funkcie rozhodcu a rozdelil nás do dvoch 5-členných družstiev. Išlo o preteky zmiešaných štafiet, pretože v každej bolo zastúpené aj nežné pohlavie. Na rozdiel od ozajstných pretekov nás čakala iba jedna streľba v ľahu, nepresné zásahy neboli pokutované trestným kolom a ani čas nebol rozhodujúci. Víťazov určil väčší počet zasiahnutých terčíkov.
Pri bežeckých štafetách najčastejšie zdolávam prvý úsek, tu mi však pripadla pozícia finišmana. Po očku sledujem strelecké výkony spolubojovníkov i súperov, každý sa maximálne snaží a súboj je vyrovnaný. Až teraz zisťujem, že ide o medzinárodný súboj, lebo „moje“ družstvo tvoria pretekári zo Slovenska a Nemecka, súperi pochádzajú zo Švajčiarska a Nemecka. Do boja vyrážam v duchu hesla „účel svätí prostriedky“. Beh veľmi nenapaľujem. Pri streľbe sa snažím všetko robiť v pohode, veď nehorí. Celkom sa mi darí zladiť dýchanie so streľbou, ale najmä „svetelné strely“ zasahujú terčíky, čo nadšene aplaudujú spolubojovníci. Na jednotlivé výstrely potrebujem asi 5 sekúnd, čo je v porovnaní so svetovými pretekármi celá večnosť, ale tým sa vôbec nezaťažujem. Svoje družstvo som našťastie nepotopil a o jeden zásah sme zdolali súperov.
Tých 90 minút, počas ktorých som nazrel pod pokrievku biatlonového hrnca, rozhodne stálo za to. Spojenie dvoch úplne odlišných športových disciplín vyžaduje komplexnejší prístup, pretože o úspechu nerozhodujú len rýchle nohy, ale dôležité sú aj pevné ruky, presné oči a „čistá hlava“. A už vôbec to nie je také jednoduché, ako sa zdá pri sledovaní pretekárov bojujúcich o svetový pohár. Pomaly už rozmýšľam, že by som v zime vyskúšal ozajstný biatlon – na lyžiach a s malorážkou. Ale v Soči to nebude...
