Cookies

Na naších stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Behame.sk.
Bližie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.
Súhlasím
Načítavam...
Beháme.sk
Zvoľte veľkosť písma:
AaAaAaAaAa
Beháme.sk

Čo si predstavíte, keď počujete slovo maratón?

Čo si predstavíte, keď počujete slovo maratón?
Čo si predstavíte, keď počujete toto slovo? Väčšina ľudí pri vyslovení slova maratón pátra v pamäti a predstavuje si veľkú vzdialenosť. Tí znalejší si spomenú, že je to najdlhšia bežecká vzdialenosť, na ktorej sa preteká napríklad na olympijských hrách a tí zainteresovaní odpovedia, že meria 42,195 km. Ale kde a ako sa k tejto vzdialenosti dospelo, a že má konkrétne historický podklad, prečo je zrovna táto vzdialenosť 42,195 a nie rovných 42 či 50 km, nad tým už nepremýšľajú ani tí, ktorí ho bežne behajú.

Ako to všetko začalo

Niekedy na konci leta v roku 490 p. n. l. začala perzská armáda ťaženie proti Grékom. Len pre predstavu, bojovú silu Peržanov tvorilo 600 veľkých lodí, 60 tisíc pešiakov a jazdcov. Táto obrovská armáda, ktorej velili Datis a Artefernis, pristála pri brehoch ostrova Evia a začala nerovný boj s tamojším obyvateľstvom. Čoskoro sa zmocnila časti gréckeho územia a tiahla proti Aténam.

Pamätná bitka, v ktorej Aténčania prekvapili Peržanov skvelou vojenskou stratégiou, sa odohrala pri osade Maratón. Miltiades, ktorý Aténčanom velil, sformoval svoje šíky a ihneď sa vydal po 1600 metrov dlhej maratónskej pláni proti votrelcom. Vydal rozkaz, aby sa proti Peržanom rozbehli. Peržanov, hoci mali niekoľkonásobnú presilu, to vyviedlo natoľko z miery, že boli nakoniec radi, keď sa zachránili bezhlavým útekom.

Miltiades v snahe odovzdať do Atén správu čo najrýchlejšie do nich vyslal vytrvalostného bežca, o ktorého meno sa dodnes vedú spory. Legenda hovorí, že vyslaný bežec utekal do Atén zo všetkých síl, a keď tam dobehol, tak zvolal: "Zvíťazili sme," padol a zomrel vyčerpaním. To všetko sa stalo 12. septembra 49 p. n. l. a vzdialenosť, ktorú odbehol, merala okolo 40 km.


Maratón a olympijské hry

Pierre de Coubertin veľmi chcel, aby už na prvých novodobých olympijských hrách v roku 1896 v Aténach bol maratón ich súčasťou. Uvedomoval si, že takto dlhý pretek bude po organizačnej stránke predstavovať dosť úskalia. Napriek tomu sa však nevzdal a do náplne hier sa ho snažil presadiť. Gréci nechceli nechať nič na náhodu a tak urobili niekoľko skúšobných behov. Prvý z nich sa konal vo februári 1896 na trase z Atén do Marathonu, a jeho víťaz Grigorija dosiahol čas 3:45:00. Všetci pretekári absolvovali pretek bez ujmy na zdraví, a tak bolo rozhodnuté, že maratón bude do programu olympiády zaradený.


Prvý olympijský maratón


Piatok 10. apríla 1896 sa pri moste blízko osady Marathon zhromaždilo 17 pretekárov z 5 krajín, aby sa stali aktérmi prvého oficiálneho maratónu v dejinách športu. Deň predtým boli všetci prihlásení bežci prevezení sedliackymi povozmi na miesto štartu, kde prenocovali. Večer pred pretekmi im usporiadatelia oznámili predpoveď počasia. Horúco! Táto správa prinútila niektorých pretekárov k okamžitému návratu späť do Atén. Trať merala 40 km a okrem dĺžky museli pretekári bojovať aj s veľkým teplom. Povzbudiť ich však prišlo cez 10-tisíc divákov. Všetky dediny, ktorými trať viedla, boli doslova na nohách a nekonali sa dokonca ani bohoslužby! Maratón bol poslednou olympijskou disciplínou a Gréci ešte stále nemali žiadneho víťaza. O to viac upierali svoje nádeje k maratóncom, tým skôr, že na štarte boli len štyria cudzinci, inak 11 Grékov.

Zozačiatku bežali všetci pretekári pohromade. Na 10. km boli v čele Austrálčan Flack, Američan Blak a Francúz Lermusiaux. Blak čoskoro vzdal a na tretie miesto sa dostal Grék Vasilakos, sledovaný Maďarom Kellnerom. V tú chvíľu sa zo zadných pozícií začal posúvať dopredu Grék Spyridon Louis. Keď sa takmer dotiahol na vedúceho bežca, prechádzal práve krízou, trpel veľkým smädom a tak sa zastavil v najbližšej krčme a dal si pohár vína. Tým, čo na neho nechápavo pozerali, oznámil: "Nebojte sa, čoskoro vás dobehnem!" Kým však k tomu došlo, dostal sa do čela Lermusiaux. To ale nemal robiť, lebo najskôr ho na trati napadol divák, ktorému sa nepáčilo, že v čele nebeží Grék, potom ho postihli kŕče a na 32. km vzdal. O niečo neskôr vzdal aj Blak. Na čele ostal Austrálčan Flack, ktorého na 37. km dostihol Louis. Austrálčan to vzdal. Kuriozitou bolo aj to, že časomerači, ktorí bežca sprevádzali na koňoch, sa vďaka tomu, že kone nevydržali (museli ich striedať), dostávajú do cieľa až tesne pred Louisom.

Než sa tak stalo, zaznela ešte z predmestia Rhizaris delová rana. Námorník určený ku vztýčeniu vlajky ani nečakal, až Louis prebehne cieľom, a grécku vlajku vztýčil. Celý okruh na štadióne s ním prebehli aj obaja grécki princovia. Konečný čas 2:58:50, bol vynikajúci, aj pre mnoho maratóncov dneška usilujúcich sa o hranicu 3 hodín. Kuriozitou bolo, že nikto nedokázal s istotou povedať, či tento čas skutočne platí a tak niektoré pramene uvádzajú aj iné časy.


Od kedy maratón meria 42,195 km

Londýn sa 24. júna 1908 stal miestom a dátumom, kedy sa prvýkrát bežal maratón v dnes už klasickej dĺžke 42,195 km. Tento pretek má však aj svojho veľkého smutného hrdinu, ktorým sa stal Talian Pietri. Do cieľa pretekov zostávalo približne 14 km, keď sa Talian dotiahol na doteraz vedúceho Juhoafričana Hefferona. Taliana však v tú chvíľu postihla značná kríza a tak začal krok za krokom strácať. Za chvíľu mal Hefferon náskok 4 minúty. Všetko sa zdalo byť jasné, akýsi divák dokonca dekoroval Juhoafričana vlastnoručne vyrobeným vencom. K všeobecnému prekvapeniu sa ale Pietri vzchopil a na 37. km u Wormwoodského parku Hefferona vo veľkom tempe predbehol a za veľkého povzbudzovania divákov čoskoro získal štyristometrový náskok.

Toto zrýchlenie sa stalo Talianovi osudným. Do cieľa mu zostávalo presne 354 m, na ktoré však potreboval plných 9:46,4 minúty. Najskôr si pomýlil smer, potom sa štyrikrát zrútil na dráhu štadióne, ale zakaždým s nadľudským úsilím vstal. Keď upadol piatykrát, ostávalo mu do cieľa iba 10 m. Nemal už silu vstať, preto si kľakol na kolená a po štyroch sa snažil dosiahnuť cieľ! To sa už na štadióne objavil Američan Hayes, ktorý medzitým predbehol Hefferona.

Angličania nemohli zniesť, že by Američania získali aj túto zlatú medailu a to bolo pohnútkou, ktorá viedla dvoch mužov, ktorí chytili vysileného Pietriho a doslova ho dovliekli do cieľa. Američania potom podali protest pre poskytnutie cudzej pomoci, a tak bol víťazom vyhlásený Hayes. Pravdou je, že na Hayesa histórie zabudla, ale Pietriho tragédiu pozná celý svet.

Ale prečo sa bežalo 42,195 m? Hlavným dôvodom a vlastne jediným bolo to, že pôvodný štart bol posunutý pred východnú terasu Windsorského zámku v Buckinghamu, aby ho mohli sledovať aj kráľovnine deti.


10.3.2015 / Ostatné / Autor: Miloš Škorpil