Cookies

Na naších stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Behame.sk.
Bližie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.
Súhlasím
Načítavam...
Beháme.sk
Zvoľte veľkosť písma:
AaAaAaAaAa
Beháme.sk

Česká legenda, čo udivila svet

Česká legenda, čo udivila svet
Desivé päťdesiate roky. Najslávnejší týždeň (20. – 27. júla 1952) v histórii československého športu sa takmer nekonal. Hrozilo, že na helsinskú olympiádu neodletí legenda – Emil Zátopek. Obhajca londýnskeho zlata na 10 000 m sa totiž zastal talentovaného bežca Stanislava Jungwirtha, neskoršieho svetového rekordéra na 1 500 m, ktorý ,,nemal kádrové predpoklady na reprezentáciu socialistickej vlasti“.
Skrivodlivosť Emilom priam lomcovala. Vybral sa za námestníkom ministra obrany a zaručil sa za mladšieho kolegu. ,,Ak nedostane šancu, nepoletím na olympiádu ani ja,“ vyhlásil rezolútne. Keď rozdeľovali letenky, Zátopka zaradili do prvého lietadla. Nepočul však meno Jungwirth. A tak navrhol, že si s ním letenku vymení a sám poletí až druhým lietadlom. Lenže nepreverený atlét nefiguroval ani v jednom zozname... Zátopek odmietol odletieť. Dvaja dôstojníci odviezli zaťatého šampióna priamo na ministerstvo obrany. ,,Keď som sa posadil do tatrovky, prehnali sa mi hlavou tie najhoršie myšlienky.“
Rozuzlenie ho však prekvapilo: na ministerstve mu odovzdali pas i letenku preňho aj pre Jungwirtha. Bez Emila by to jednoducho nebolo šlo. Ani politicky... A po tejto nechutnej predohre prišiel Zátopkov bežecký koncert. V prvý deň olympiády (20. júla) vyhral hravo s náskokom 15,8 s beh na 10 000 metrov. Na poslednom kilometri sa odpútal od najväčšieho súpera Alaina Mimouna, ktorý o Emilovi neskôr vyhlásil: ,,Bol mi ako brat.“ V Olympijskej dedine v Otaniemi ho búrlivo vítali. Iba vedenie československej výpravy sa tvárilo odmerane. ,,Na hodnotení som počul čudnú formuláciu: získali sme síce zlato, ale musíme vziať na vedomie, že Zátopek má už dlhší čas veľké nedostatky vo vystupovaní,“ vyslovil sa svojho času pre český denník Sport.

Pred trestom ho zachránili výsledky.  V štvrtý deň olympiády vyhral 5 000 m s odretými ušami, keď posledné kolo bežal za 58,1 a posledných 200 metrov šprintoval za 28,3. Obhajca Belgičan Gaston Reiff sa po nevydarenom pokuse o trhák vysilený vzdal. V poslednom okruhu ostalo v hre ešte päť kandidátov. Po zvonení sa pokúsil o únik Zátopek, ale pohorel. Až vo finiši, takmer v beznádejnej situácii sa znovu chytil. Angličan Chataway spadol, Nemec Schade nevydržal a Mimoun sa po druhý raz vyviezol za Zátopkom k striebru. Emil toto zlato označil za najcennejšie. ,,Prekonal som súperov, ktorí mali byť odo mňa podstatne rychlejší. Hrozilo mi, že skončím bez medaily. Navyše pol okruhu pred cieľom som zistil, že už ledva prepletám nohami...“

Po druhom zlate vtipkoval, že päťku bežal preto, aby si nejakou aktivitou vyplnil čas medzi desiatkou a maratónom. Škoda, že ho nevidela manželka Dana (mimochodom sa narodili v rovnaký deň i rok, ona bola o šesť hodín mladšia). Chystala sa na svoj oštep, začínajúci sa dvadsať minút po Emilovom dobehu. Stretli sa až v šatni. Ťopkovo (ako ho nežne volala) víťazstvo ju nesmierne povzbudilo, že hneď prvým hodom zlepšila olympijský rekord 50,47 m a vyhrala. Nevídané, neslýchané: obaja manželia s olympijským zlatom – v rovnaký deň a v priebehu jednej hodiny! ,,A to ešte nie je všetko: v rovnaký deň sme sa na rodili, v rovnaký deň získali olympijské zlato a v rovnaký deň sme sa aj vzali,“ s humorom dodával Emil. Spoločný život si naplánovali pred londýnskou olympiádou, v zlatníctve na Piccadilly Circus si počas hier kúpili svadobné prstene a v októbri sa vzali.

Pred maratónom sa Zátopek nadľahčene kasal: ,,Musím ho vyhrať. Rodinné skóre je tesné – 2:1. Potrebujem si zvýšiť prestíž...“ Ako vyzeral jeho ôsmy deň na olympiáde? Noc pred maratónom nezažmúril oka. Čo urobí s jeho telom prvý maratón v živote? Aké tempo zvoliť? Ako sa občerstvovať? Ako takticky bežať? Nebál sa vzdialenosti, veď v tréningu si nakladal aj tridsaťkilometrové dávky. Viacerí vôbec nedúfali, že maratón pobeží a jeho tri prihlášky na najdlhšie behy považovali iba za púhe taktizovanie. Skúsil to podľa svojej zásady: každý beh považoval za zážitok. Všetky štarty – či už na olympiády alebo na púťových pretekoch – bral smrteľne vážne a ,,pádil jsem jako najatej“.
Až v novinách sa dozvedel, že najväčším favoritom maratónu je Jim Peters. Šesť týždňov pred olympiádou utvoril maratónsky rekord 2:20:42,2 h. Zistil si jeho štartové číslo 187 a tesne pred pretekmi ho vyhľadal.

,,Ty si Peters?“ ,,Áno.“

,,Ja som Zátopek. Som rád, že ťa poznávam.“

Pred štartom sa ani nerozcvičil. Šetril si sily a každý jeho pohyb bol nanajvýš ekonomický. Britský favorit udal ostré tempo a do 15. kilometra ho mal Zátopek so Švédom Gustavom Janssonom na dohľad. Pomaly sa však k nemu približovali, a keď dosiahli jeho úroveň, Emil sa prihovoril:

,,Tempo je dostatočné?“
,,Príliš pomalé.“
,,Povedal si: pomalé? Si si istý?“
,,Áno.“
,,Nikdy som maratón nebežal. Nuž pridáme...“

Po chvíli do toho Zátopek dupol a v pätách mu bol už iba Švéd. Občerstviť sa? Môže si vôbec dovoliť taký luxus? Držal sa svojskej zásady. ,,Občerstvovacie stanice sú nebezpečné. Aj keď ústa vyprahnú, musíš odvrátiť hlavu, lebo už len pohľad na osviežujúci nápoj alebo na plátok citróna zmäkčuje a oslabuje telo a ono potom odmieta ďalšie trápenie. A maratón je o obrovskom trápení.“ Napokon prijal kompromis: keď zbadal, že Švéd sa posilnil mesiačikom citróna, povedal si: Ak mu to pomôže, ja si dám dva. Na obrátke ponúkol súperovi, aby chvíľu pracoval na špici, lenže tomu sa do protivetra príliš nechcelo rozrážať vzduch. Po občerstvovacej stanici na 24. km striasol zo svojho tieňa aj Švéda. Bežal sám. Favorita Petersa chytili na 32. km kŕče a vzdal sa.

Emil si podchvíľou krátil čas krátkymi poznámkami s divákmi, policajtmi a cyklistami. Vyhral s nevídaným dvaapolminútovým náskokom. Tesne pred cieľom sa usmieval, čo si diváci vysvetľovali ako sviežosť a napokon, čo bolo na maratónca nezvyčajné, lebo cieľ pretínali zväčša grogy, pridal aj čestné kolo. Jamajskí štvrtkári zo štafety si ho vyhodili na plecia a uctili si ho ako skutočného hrdinu. Sám vedel, že sa nachádza takmer na fyzickom dne a čosi brblal o sklenom pohľade. Mal toho plné zuby. ,,Týždeň po maratóne som nevládal ani chodiť, tak ma vylágroval. Taký vyčerpaný som nebol nikdy. Dva týždne som mal čierne prsty podliate krvou a z oboch palcov mi zliezli nechty.“

Vyhrať na jednej olympiáde tri najdlhšie behy a všetky v olympijských rekordoch, to okrem neho nedokázal nik. A sotva ho už niekto napodobní.

Až neskôr sa dozvedel, že na ministerstve sa medzitým proti nemu spriadali úklady. ,,Moje potrestanie už pripravili na podpis. Na stole generála Kratochvíla ležalo vedľa návrhu trestu Rudé právo. Na titulnej strane písali o tretej zlatej štábneho kapitána Emila Zátopka. Generál asi športu veľmi nerozumel, a tak sa pre istotu opýtal sekretárky, či existujú v armáde dvaja takí kapitáni s rovnakým priezviskom. Keď mu potvrdila, že ide o jedného človeka, o ktorom tak pekne píšu v novinách, spis roztrhal a aféra spľasla.“

Dobrým priateľom po Helsinkách rozdával autogramy s vtipnou karikatúrou. Na nej muž uteká pred oštepom, ktorý po ňom hodila žena. A pridal aj svoju vtipnú verziu: vraj v Helsinkách preto bežal tak rýchlo, aby ho manželka nezasiahla oštepom. Olympijský maratón si zopakoval aj v Melbourne 1956. Prehnal to však s prípravou a dostal pruh.

,,Najmä tréningy s Danou na chrbte mi dosť ublížili.“ Neskôr mu australskí organizátori poslali diplom – za šieste miesto v chôdzi na 50 km... ,,Pravda, veľmi rýchlo som nebežal, ale mrzelo ma, že to považovali za chôdzu.“ Štatistici vypátrali, že za osemnásť rokov nabehal vyše 100 000 km. Keď opustil dráhu, patrilo mu päť svetových rekordov. Na 10 000 m bol sedem rokov (1948 – 1954) najlepším bežcom planéty, vyhral 38 pretekov v jednom slede, na 5 000 m nepoznal prehru takmer štyri roky (od mája 1948 do júna 1952).

Rodáka z mesta českých tatroviek, atléta, ktorý počas behu fučal, sipel a hlavu mal akoby položenú na jednom vyzdvihnutom pleci, poznal svet ako Česku lokomotívu. Ba raz o ňom napísali, že je bežiaca elektráreň.

Boží človek.

Tréningový nezmar, hltal nevídané dávky v každom počasí aj v bagančiach, s plynovou maskou alebo ťahal za sebou automobilovú pneumatiku. Neraz za ním prichádzali a hovorili mu, že pohľad na jeho štýl je strašný, že beží, akoby mlel z posledného. Stelesnená agónia. ,,Nemal som asi dosť talentu, aby som dokázal v rovnakom čase bežať aj usmievať sa, ale vôbec ma nezaujímalo, ako vyzerám. Behanie nie je, našťastie, krasokorčuľovanie.“

Ako prívrženec Pražskej jari podpísal manifest Dvetisíc slov a po okupácii obletela svet slávna snímka Zátopka v uniforme ako prehovára ruských tankistov, aby sa vrátili domov. V roku 1970 ho prepustili z armády, vylúčili z komunistickej strany a zbavili všetkých titulov. Normalizačné čistky ho zvalcovali, odstránili ho ako pomocného robotníka. Zátopkovci padli do kliatby...

Aj keď doma nemohol byť prorokom, svet si ho vážil. Najmä keď jednu zo svojich zlatých venoval austrálskemu vytrvalcovi Ronovi Clarkovi, ktorý jeden čas držal svetové rekordy od 2 000 do 20 000 m, lenže smola sa mu lepila na olympiádach – ani jedno zlato.

Známy diskobolos Imrich Bugár, rodák z Ohrád neďaleko Dunajskej Stredy, si takto krásne na Emila zaspomínal: ,,V roku 1979 sme išli na medzištátny zápas do Fínska. Emil sa celú cestu staral o veselú náladu. Na stanici sme čakali na vlak štyri hodiny a on celý čas rozprával ruské vtipy. Na štadióne bolo 15 000 divákov, a keď tam prišiel, všetci burácali a tlieskali. Bol pre nich bohom.“

,,Zátopek bol žijúcou legendou pre všetky generácie. A legendy nikdy nezomierajú. Bol som počas olympiády v Helsinkách na štadióne, keď vyhral maratón. Všetkých 60 000 divákov vstalo a skandovalo – Zátopek, Zátopek, Zátopek! V tej chvíli som pochopil, čo je to olympijský duch."

Juan Antonio Samaranch, bývalý predseda Medzinárodného olympijského výboru

EMIL ZÁTOPEK

•Atletika (vytrvalecké behy)
•Československo/Česko
•Narodil sa 19. septembra 1922 v Kopřivnici
•Zomrel 21. novembra 2000 v Prahe
•Štvornásobný olympijský víťaz, bilancia z OH 4 – 1 – 0 (1948: zlato
na 10 000 m, striebro na 5 000 m, 1952: zlato na 5 000, 10 000 m
a v maratóne)
•Trojnásobný majster Európy, bilancia z ME 3 – 1 – 0 (1950: zlato na 5000 a 10 000 m, 1954: zlato na 10 000 m, striebro na
5 000 m)
•Osemnásťnásobný svetový rekordér od 5 000 do 30 000 m
•Trojnásobne najlepší športovec sveta (1949, 1951 a 1952)
•Prvý na svete zabehol 10 000 m pod 29 minút (jún 1954 Brusel)
•Časopis Track and Field News (USA) ho označil za tretieho najlepšieho
atléta storočia (za Owensom a Nurmim)

22.11.2020 / Ostatné / Autor: Anton Zerer / Z knihy Hry a sny /  Foto: SITA/AP