Bolesť je len v tvojej hlave, tvrdí bežecký robot Kilian Jornet

 Je to taký chlapček, ale keď vidíte jeho časy, vyzerá ako mimozemšťan, pretože niečo také nie je snáď ani ľudské. Tak napríklad: jeden víkend behá po vrchu Grand Teton vo Wyomingu, čo je dĺžkou maratón s prevýšením vyše 1 600 metrov, v maratónskom čase 2:54, hneď nasledujúci víkend zabehne Pikes Peak Marathon v Colorade s prevýšením 2 340 metrov za 3:40.

 

Urobí rekord vo výbehu na africké Kilimandžáro (53 km a 5 802 nastúpaných metrov, za 7:14 je hore a zase dole), vybehne na Olymp, vytvorí ďalší svetový rekord tým, že kľukato prebehne španielske Pyreneje od Atlantiku k Stredozemnému moru, čo robí v prípade jeho trate 850 kilometrov, za 8 dní, 3 hodiny a 15 minút, obehne nevadské jazero Tahoe po trati dlhej 265 kilometrov za 38 hodín.

Kilian s tvárou chlapca dorastajúceho do puberty a drobným telom (171 centimetrov, 56 kilogramov), ktoré potvrdzuje pravidlo, že malí a šľachovití majú zvyčajne väčšiu výdrž a srdce ako prerastení makači.

Ale Kilian Jornet je výnimka aj vo svojej kategórii malých. Nasledujúci príbeh z detstva je asi najlepším okienkom do jeho duše. Je o tom, že keď tento bežec nie je v cieli, šliape stále ďalej, aj keby bol akokoľvek ďaleko.

Stále išiel a išiel

Stalo sa to v severozápadnom Španielsku niekde blízko pútnického miesta Santiago de Compostella. Osemročný Kilian tam vtedy týždeň jazdil na bicykli s matkou a sestrou po Galícii. Jeden deň došli k výhľadu na pobreží a matka, ktorá musela sprevádzať Kiliánovu mladšiu sestru, povedala, aby sa s nimi nezdržiaval a išiel stále po ceste až do kempu, ktorý spozná podľa zelenej brány. Bol to len kúsok.

Kilian išiel a stále nič. Minul pláže, prešiel pobrežnú rovinu a pred ním sa začali približovať hory. Stále šliapal. Stále. A potom sa začalo stmievať. Cesta bola stále strmšia. Nakoniec vyšiel až do horského sedla a začal už za tmy schádzať dole na druhú stranu. Bola mu zima, mal toho dosť, ale stále šliapal. Len ho znervózňovalo, že široko- ďaleko nevidí žiadne svetielko, nieto kemp. Tak ešte zrýchlil, aby ho už konečne našiel.

 Zrazu tmu predsa len preťalo svetlo. Predbehlo ho auto, z ktorého vystúpila matka a správca kempu, kde mali spať. Chyba bola v tom, že malý cyklista kemp čakal automaticky na pravej strane, lenže ten sa nachádzal vľavo. Táto epizóda nie je samozrejme o tom, že by Kilian nemal nič v hlave (naopak, študuje na univerzite vo francúzskom Perpignan), ale o tom, že vidí jediný smer: dopredu.

 Vzhľad stranou, svojimi výkonmi pôsobí ako naklonovaný atletický android. Cez leto behá ultrakrosové behy, v drvivej väčšine v horách, akonáhle sa ozve zima, stáva sa z neho skialpinista. V lete aj v zime zbiera vo svojich disciplínach svetové tituly a láme rekordy. Ale to stále ešte nie je všetko: patrí k svetovej špičke tiež v rýchlostnom lezení a duatlone.

Ale keď sa obzriete za Kilianovým životom, vlastne to má logiku.

Pošli všetko do čerta a vyraz v daždi

Horská chata v španielskych Pyrenejach pri hraniciach Andorry a Francúzska. Nadmorská výška vyše dvetisíc metrov, sneh. Skôr ako sa naučia chodiť, vie už Kilian, ktorý sa narodil v roku 1987, lyžovať. Celkovo sa o ňom dá povedať, že je dieťa hôr. Otec tam pracuje ako hájnik, rodina buď v zime lyžuje, alebo chodia na túry. Keď majú rodičia dovolenku, nejdú k moru, ale opäť do hôr: len prejdú v Pyrenejach na iné miesto.

Každý deň, keď Kilian a jeho mladšia sestra prídu zo školy, zahodia tašku do kúta a vyrážajú sa hrať do prírody s kamarátmi. Nikdy z nich nie sú ,,gaučové buchty“.

A ako by to nestačilo, berie ich matka každý deň pred spaním ešte na prechádzku do lesa. Chodia bez baterky a vnímajú hory.

 Ale život v horách nie je len detské bláznenie, ale tiež šport a výkon. Keď má Kilián tri roky, vylezie na prvé horské vrcholy. Svoju prvú štvortisícovku zdolá v šiestich rokoch, a ako píše vo svojej knihe Run or Die, v desiatich prechádza naprieč Pyrenejami za štyridsaťdva dní. Nie je to pod vedením rodičov. Sú síce s ním, ale on si - rovnako ako v akomkoľvek inom výšľape - musí sám vybrať trasu, aby porozumel, prečo chce ísť práve týmto smerom a nie opačným.

Toto všetko malo veľký význam. Život vo vysokohorskom prostredí z Kiliana urobil podobného atléta, ako sú bežci z východoafrických plošín. Ak aj dnes desať mesiacov v roku trávi v horách, zažíva vlastne permanentné vysokohorské sústredenie.

Ale k tomu musí tiež makať. Jeho tréningové objemy sú úctyhodné. Na lyžiach ročne prekoná prevýšenie 260 tisíc metrov a pri behaní a na bicykli len o niečo menej. A pretože má natrénované, má kľudový tep len 34 tepov za minútu a v hodnotách cez 180 tepov sa vydrží pohybovať niekoľko hodín.

 Toto zvládne len človek, ktorý to viac miluje, ako že by to pre neho bol len šport, alebo dokonca spôsob obživy.

 Toto sú úryvky z Manifestu Skyrunnera (do slovenčiny by sa to najlepšie preložilo asi ako Manifest horského bežca), ktorý si kedysi napísal a pripichol na dvere: " Koľkokrát si plakal od zlosti a bolesti? Koľkokrát si prišiel o pamäť, o hlas, o schopnosť úsudku, pretože si bol totálne zničený? A koľkokrát si si v tej chvíli povedal: Skús to znova! Ešte pár hodín! Ešte jeden kopec! Bolesť neexistuje, je len v tvojej hlave. Rozkáž jej, vymaž ju, znič ju a choď ďalej!

Šport je sebecký a športovec musí byť sebec, aby bol schopný bojovať a trpieť, aby miloval osamelosť a peklo. Aby sa zastavoval, kašlal, mrzol, necítil nohy, dvíhal sa mu žalúdok, zvracal, bolela ho hlava, bol otrasený, krv mu tiekla dole po tele. Máš niečo lepšie, čo by si mi ponúkol?

Tajomstvo nie je v nohách. Je v tom nájsť dosť odvahy, vôľa ísť von a behať, keď prší, fúka vietor, sneží. Keď blesky praskajú do stromov. Keď ťa snehové prívaly alebo dážď s ľadom bijú do nôh a tela takou silou, až sa ti chce plakať. Aby si mohol pokračovať, musíš si utrieť slzy z tváre, aby si videl kamene, prekážky, oblohu. Pošli všetko do čerta a vyraz v daždi, kým tvoje nohy nekrvácajú po pádoch a zase nevstávajú, aby bežali ďalej.

Šortky premočené snehom, ktorý je hnaný vetrom, ktorý ťa bije do tváre, mráz, pri ktorom mrzne tvoj pot. Bež a vnímaj, ako sa sila tvojich nôh a váha tvojho tela koncentrujú do chodidiel tam hneď za prsty a spájajú sa v moc, schopnú lámať kamene, ničiť planéty a hýbať svetadiely.

Behá ako na kľúčik

Zdá sa, že Kilian má dve tváre. Keď sa nepreteká, je to milý, skôr uzavretý chlapec, ktorý sa s potešením pozerá na horské scenérie, občerstvuje sa horskými rastlinkami, napije sa vody z potôčika a hovorí, že za úspech považuje hlavne to, keď má z niečoho radosť. Ale keď ide o víťazstvo, je ako zabijak. "Mám jedinú taktiku - byť stále na prvej pozícii. Keď som druhý, mojou jedinou stratégiou je dostať sa pred toho, kto je predo mnou."

Je cieľavedomý a systematický. O svojich cieľoch len divo nefantazíruje, ihneď začne vymýšľať plán, ako ich splniť. Aj keď pôsobí ako rojko, je veľmi pragmatický: "Byť frustrovaný alebo rozčúlený kvôli nejakému problému je strata času. Jediné, k čomu ma to prinúti, je zastaviť sa a problém vyriešiť. Všetko ostatné je strata životnej energie."

A keď beží, je ako stroj. Ľudia, ktorí sa pohybujú okolo neho, hovoria, že potrebuje veľmi málo vody a pri behu takmer neje. "Vyzerá to, ako by čerpal silu z hôr," povedal ktosi z jeho tímu.

Ale je to samozrejme len zveličenie, pretože ani on, hoci sa v horách pohybuje ako kamzík a behá, ako by bol na kľúčik, nie je superman. Keď sa ho spýtali, ako sa cíti po odbehnutí sto päťdesiatich kilometrov, odpovedal: "Zle! Bolia ma nohy a chodidlá. Tiež mám rozhodený biorytmus. Potrebujem dva dni spánku a jedla, aby som sa dal dokopy."

Ročne nabehá sedem tisíc kilometrov po svojich a šesť tisíc kilometrov na lyžiach. A zájde tak na päť šesť večierkov. Pije tam pivo.

Keď sa ho v škole spýtali, čím chce v živote byť, povedal, že chce byť šťastný. Keď mu odpovedali, že neporozumel otázke, oponoval, že oni neporozumeli životu.

Tým by sme mohli skončiť. Ale nedá mi to a dodám ešte pár čísel.

Pri spomenutom osemdňovom behu cez Pyreneje, kedy odbehol 850 kilometrov, prekonal nasčítané prevýšenie 42 tisíc metrov. Kalifornský Western States Endurance Run, čo je 100 míľ, urobil za 15:34 hod. V júli vytvoril rekord v behu z Chamonix na vrchol Mont Blancu a späť, keď to ako prvý človek stihol pod päť hodín (o tri minúty).

A tento rok vytvoril nový rekord aj na Matterhorne, kde sa stal prvým bežcom, ktorý to dokázal pod tri hodiny (o osem minút). Aby poznal dobre cestu po trase, vybehol predtým tréningovo na vrchol pätnásťkrát.

Zaujímavé články nájdete aj na Rungo.cz.