Šili jsme pytle, tloukli štěrk
a tepali jsme cín
a krákali jsme chorály
a šlapali jsme mlýn,
jenomže na dně srdcí všech
strach ležel jako stín
Mlyn, o ktorom v Balade o žalári v Readingu písal írsky spisovateľ Oscar Wilde, bolo zariadenie určené na nútené práce pre väzňov, ktoré pripomínalo mlynské koleso.
Väzni ho roztáčali šliapaním na dosky, ktoré pripomínali lopatky mlyna. Dnešný bežecký pás pripomína viac názvom v angličtine (treadmill) než svojou konštrukciou, aj keď obidve zariadenia sú založené na roztáčaní kolesa pohybom nôh.
S konceptom šliapacieho kolesa prišiel stavebný inžinier William Cubitt v roku 1817. Myšlienka sa zrodila, keď vo väzení v Bury St. Edmunds videl povaľujúcich sa väzňov, čo bolo podľa neho „demoralizujúce mrhanie silou a časom“.
Podľa publikácie z roku 1862 o londýnskych väzeniach a výjavoch z väzenského života ho miestny sudca požiadal, aby našiel spôsob, ako týchto ľudí zamestnať.
Britský spisovateľ Vybarra Cregan-Reid, ktorý ponurým dejinám bežeckého pásu venoval celú jednu kapitolu v knihe Footnotes, napísal, že Cubitt mal vymyslieť niečo, čo by nebralo prácu slobodným ľuďom, ale zároveň by to nikto dobrovoľne nerobil.
Cubitt vymyslel šliapací kruh, ktorý pozostával z 24 schodov vzdialených od seba osem palcov (približne dvadsať centimetrov). Odvtedy si väzni trest nielen odsedeli, ale aj odšliapali.
Inšpiráciou pre takúto konštrukciu preňho mohlo byť, že pochádzal z rodiny staviteľov mlynov. Takéto zariadenia si postupne nainštalovali viac ako štyri desiatky britských väzníc a čoskoro sa Cubittov vynález dostal aj do Spojených štátov. Tam sa však až tak neuchytil. Väzni, ktorých mohlo šliapať naraz až štyridsať, nastúpali denne v priemere 7200 stôp, čiže 2200 metrov. To už je celkom slušné prevýšenie aj na horský beh.
Zničujúci nástroj
Začiatky používania šliapacieho kruhu (neskôr sa zaužíval názov šliapací mlyn, čiže rovnaký, ako dnes angličtina používa pre bežecký pás – treadmill) boli drsné.
Väzenské úrady netušili, aké namáhavé bude šliapanie na kruhu, a tak každému väzňovi určili dennú kvótu dvanásťtisíc stôp (3660 metrov). Podľa novinového článku z roku 1838 vo väzení vo Warwicku dokonca 17-tisíc stôp za desať hodín. Odhaduje sa, že trestanci pri tom spálili okolo dvetisíc kalórií denne.
Ako sa ukázalo, toto bolo v dôsledku biednej stravy priveľa aj na najzdatnejších väzňov. Neskôr väzenskí dozorcovia trocha dostali rozum a kvótu výrazne znížili na 1200 stôp denne, čiže desatinu tej pôvodnej.
Autori spomenutej knihy o väzeniach mali na šliapací mlyn veľmi triezvy pohľad: „Tento vynález zaviedli vo väčšine väzení pred viac ako štyridsiatimi rokmi, ale až na málo výnimiek sa dodnes nikdy nepoužil na žiadny užitočný účel. Väzni označujú túto činnosť ako ,mletie vzduchu‘ a to je vskutku jediná hodnota, ktorá sa mu dá pripísať – jediným cieľom... je roztáčať veľkú vrtuľu, ktorá keď sa krúti, naráža na vzduch, čo pridáva na náročnosti práce zvyšovaním odporu.“
Niektoré väzenské šliapacie mlyny sa však predsa len používali na mletie obilia či kukurice alebo na pohon vodných púmp. Priemyselná revolúcia však znamenala rozmach strojov a úmorná práca väzňov bola v porovnaní s nimi neefektívna. A tak väčšinou naozaj už len mleli vzduch.
Oscar Wilde, ktorého citátom sa tento článok začína, šliapal na mlyne šesť hodín denne. Počas prvého roku vo väzení vo Wandsworthe (do Readingu ho premiestnili až neskôr), kde sa ocitol za vtedy trestnú homosexualitu, skolaboval a strávil dva mesiace vo väzenskej nemocnici. Podľa svedectva väzenského kaplána, ktorého cituje Cregan-Reid, nútená práca na šliapacom mlyne viedla u Wilda najprv k depresii, potom k závislosti od masturbovania a nakoniec k takmer smrtiacemu vyčerpaniu. Wilda prepustili z väzenia v roku 1897, o rok neskôr nový zákon o väzeniach nútené práce zakázal, aj keď samotné šliapacie mlyny sa používali až do roku 1902. Zlomený a vyčerpaný Wilde zomrel v roku 1900.
Wildov prípad nebol ani zďaleka ojedinelý. Vo väzení v Gloucesteri v novembri 1894 skolaboval a zomrel na šliapacom mlyne 45-ročný väzeň odsúdený za krádež na dva týždne väzenia a ťažkých prác. Ani tých štrnásť dní však neprežil.
Dnes sa nám zdá až neuveriteľné, že nútené práce boli svojho času považované za humánny a efektívny spôsob trestu. Dobová tlač písala o tom, že mlyny výrazne zlepšili disciplínu vo väzniciach a čo bolo z pohľadu spoločnosti azda najdôležitejšie – každý, kto prácu na šliapacom mlyne zakúsil, si podľa viktoriánskych moralizátorov dvakrát rozmyslel, či ešte niekedy spácha nejaký zločin. Ako napísal väzenský dozorca James Hardie, bola to „monotónna rovnomernosť, nie náročnosť, ktorá zlomila ducha tvrdohlavých väzňov“. V istom americkom väzení si zase pochvaľovali, že väzni počas šliapania sotva prehovorili, a aj keď mali chvíľu oddychu, nemali síl, aby sa zhovárali.
Nie všetci trestanci však prijímali svoj údel so sklonenou hlavou. Napríklad vo väzení v Readingu v roku 1823 všetkých 32 väzňov, ktorí v tom čase šliapali mlyn, odmietlo pokračovať v práci, ak nedostanú viac jedla a topánky s koženou podrážkou. Jediné, čo dostali, bolo obuškami po chrbte, a museli pokračovať v nezmyselnom šliapaní.
Medicínske intermezzo
Po zákaze používania šliapacích mlynov vo väzeniach upadlo toto zariadenie do zabudnutia. Nie však celkom. Príležitosťou na jeho oživenie sa mohol stať rozmach moderného športu.
Už v roku 1911 si chlapík menom Claude Lauraine Hagen podal žiadosť o patent na „tréningový stroj“, ktorý obsahoval pás ako dnešné bežecké pásy. Jeho zariadenie malo byť skladacie, a teda prenosné, čo by bola nesporná výhoda. Patent síce o dva roky neskôr dostal, ale neexistuje záznam, či bežecký pás niekedy aj zostrojil.
Približne pred storočím sa začali objavovať rôzne zariadenia, ktoré už nápadne pripomínali dnešné trenažéry, ale ich jediným pohonom boli nohy (nie nevyhnutne ľudské, existovali aj pásy pre psy). Ani tie však ešte dieru do sveta neurobili.
Konceptu sa však chytili lekári, konkrétne americký kardiológ Robert Bruce, ktorý koncom štyridsiatych rokov k pásu pridal motorček a nové zariadenie využíval na testovanie fungovania srdca pri fyzickej záťaži.
Začal jednoduchým testom, pri ktorom pacient pripojený na EKG kráčal na páse desať minút. Neskôr svoju metódu rozvinul a vďaka prispôsobovaniu rýchlosti a sklonu dokázal sledovať zmeny v srdcovom rytme.
V roku 1963 publikoval štúdiu o metóde odhaľujúcej srdcové problémy, ktorá je dnes známa ako Brucov protokol. Najväčším prínosom jeho testu je, že dokáže odhaliť príznaky angíny pektoris (opakovanej bolesti za hrudnou kosťou) alebo predchádzajúci výskyt infarktu.
Bežecké pásy v šesťdesiatych rokoch využíval aj Kenneth Cooper (áno, ten, čo vymyslel Cooperov test, čiže nenávidenú dvanásťminútovku).
Najprv na nich testoval vojenských pilotov a kandidátov na lety do vesmíru, ale neskôr aj bežných pacientov. Tento krok sa sprvu nestretol s pozitívnou odozvou jeho lekárskych kolegov. Viacerí si mysleli, že zaťažovať srdcia zdravých ľudí je bezohľadné.
„Mysleli si, že ľudí na bežiacich pásoch zabijeme, ale namiesto toho sa bežiaci pás stal spôsobom určovania, či je niekto chorý alebo ochorie,“ glosoval s odstupom desaťročí Cooper.
Strojár preniesol beh do obývačky
Cooper v roku 1968 napísal populárnu knihu Aerobik, ktorá inšpirovala istého Williama Stauba zabehnúť míľu pod osem minút. To bola hranica, ktorú Cooper označil za prah dobrej kondície. Staub behával rád, ale v nehostinnom podnebí New Jersey hľadal spôsob, ako sa venovať svojmu hobby, aj keď je vonku tak, že by tam ani psa nevyhnal.
Riešením sa ukázal byť bežecký pás, ktorý by sa na rozdiel od veľkých zariadení používaných Brucom a Cooperom pohodlne zmestil do bytu. A okrem toho by bol cenovo dostupný.
Strojár vyrábajúci dýzy do lietadiel sa pustil do práce a výsledkom bol pomerne jednoduchý model s dvoma hladkými valcami spojenými širokým pásom.
Celý tento mechanizmus poháňal motor, ktorý mal len dve funkcie – vypnúť a zapnúť. Samozrejme, na komerčný úspech by to nestačilo, a tak Staub pokračoval vo vývoji a dopracoval sa k výrobku so 40 oceľovými valcami a dvoma tlačidlami. Jedným sa nastavovala rýchlosť a druhým sa zariadenie automaticky vyplo po odbehnutí určeného času.
Bežecký pás nazval PaceMaster 600 a jeho cenu určil na 399 dolárov. „Odstránil tým množstvo výhovoriek, prečo ľudia nešportujú. Už sa nemusia starať o počasie alebo bezpečnosť,“ povedal o Staubovom počine Kenneth Cooper.
Kým v polovici osemdesiatych rokov predávala Staubova firma okolo dvetisíc bežeckých trenažérov ročne, v deväťdesiatych rokoch stúpol ich počet na 35-tisíc. A, samozrejme, nebola jediná. V roku 2017 dosiahli tržby z predaja bežeckých pásov len v Spojených štátoch jednu miliardu dolárov.
Podľa štatistík za rok 2019 na nich behávalo takmer 57 miliónov Američanov, pričom viac ako polovica ich používa aspoň raz týždenne, a keď na jar 2020 vypukla pandémia COVID-19, americkí predajcovia hlásili zvýšenie dopytu o viac ako päťdesiat percent.
Špičkové moderné bežecké pásy sú futuristické stroje, ktoré vám umožnia virtuálne bežať prakticky kdekoľvek na svete vrátane tratí najslávnejších maratónov alebo vymyslených svetov pripomínajúcich počítačovú hru, automaticky upravujú rýchlosť v závislosti od pohybu bežca alebo majú v sebe nahrané tréningové jednotky. Čo by na to povedal nešťastník Oscar Wilde?
Citát z Balady o žalári v Readingu je z českého prekladu Františka Vrbu, ktorý v roku 2011 vydalo brnianske nakladateľstvo Doplněk.
Ako sa správne volá
Zariadenie, o ktorom píšeme, sa stalo aj predmetom otázky pre jazykovú poradňu Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra. Podľa jazykovedcov sú správne pomenovania bežiaci pás a bežecký pás, ale neodporúčajú používať spojenie behací pás. Pomenovanie bežiaci pás sa síce používa najmä ako technický termín pre „zariadenie na plynulú dopravu, dopravný pás“, ale možno ho použiť aj na označenie prístroja slúžiaceho na behanie v interiéri, lebo „pás vykonáva rovnaký pohyb ako dopravníkový pás, teda pomenovanie je motivované činnosťou, ktorú vykonáva“. Jazykovedci dodávajú, že označenie sa dá spresniť prídavným menom tréningový, čiže tréningový bežiaci pás.
