Behal menej a konečne vyhral Spartathlon

Tri týždne po víťaznom Spartathlone ste absolvovali majstrovstvá sveta v behu na 24 hodín vo francúzskom Albi. Ako sa vám podarilo za ten čas zregenerovať a pripraviť sa?

Pre mňa bol zásadný Spartathlon, 24-hodinovku som bol ochotný oželieť, ak by sa mi na Spartathlone niečo stalo. Po Spartathlone som sa cítil pomerne dobre – samozrejme, bol som unavený, ale nemal som žiadne zranenie, natiahnuté svaly alebo poškodené šľachy –, tak som si povedal, že päť-šesť dní nebudem behať, len chodiť, naťahovať sa a uvoľňovať, potom druhý týždeň už niečo nabehám, tretí týždeň vyladím a potom sú preteky. Priebežne som to však zmenil, lebo keď som začal behať, cítil som sa dobre a usúdil som, že je nezmysel počas tretieho týždňa znovu vylaďovať, keď nemám z čoho ladiť, lebo som netrénoval. Takže som postupne zvyšoval objem a trochu aj zrýchľoval, ale nie veľmi. Skôr som sa chcel na 24-hodinovku rozbehať.
Ako sa vám potom bežalo vo Francúzsku? Viem, že tam bolo dosť teplo.

Bolo teplo, ale nie extrémne. Celkom príjemné počasie. Ale večer som si dal čiapku, pretože mi už bola zima. Pri pretekoch však nie vždy vnímate aktuálne počasie. S chlapcami na občerstvovačke som sa dohodol, že keď bude zima, dajú mi vedieť a ja sa oblečiem teplejšie, lebo sám už to nerozoznám. Preteky boli super, možno aj preto, že som od nich nič neočakával a štartoval s úplne čistou hlavou.

Nakoniec z toho bolo siedme miesto medzi mužmi a prvé medzi päťdesiatnikmi, takže ste spokojný?

Jednoznačne. Od začiatku sa mi bežalo dobre a na štadióne som videl priebežné poradie a vývoj na prvých miestach. Napríklad Mišo Šuľa do toho na začiatku „dupal“ a pozoroval som, ako bojuje o prvé miesta. A mne sa páčilo, ako som sa posúval niekde zo 40. - 45. miesta. Bola to pre mňa celkom výzva, kam až sa dokážem prebojovať.
Tie dve podujatia sú dosť odlišné svojím charakterom. Spartathlon sa beží z Atén do Sparty, sú tam aj kopce, beží sa po cestách aj v teréne, kým na 24-hodinovke sa neustále behá po tom istom okruhu. Je pre vás veľký rozdiel bežať z bodu A do bodu B alebo na okruhu?
Jednoznačne lepšie sa mi beží z bodu A do bodu B, a keď je pevne daná vzdialenosť. Aj tento rok, aj v prípade viacerých predchádzajúcich Spartathlonov, keby som si ich predĺžil, už vtedy by som si utvoril osobný rekord na 24 hodín. Pritom 24-hodinovky sa behajú viac-menej na rovine, kým Spartathlon má prevýšenie okolo troch kilometrov. Napriek tomu som na 24-hodinovke nikdy také výkony nezabehol, aj keď som si myslel, že som perfektne pripravený. Jednoznačne som si z toho vydedukoval, že je pre mňa psychicky náročné neustále „točiť“ ten istý okruh, keď je cieľ určený časom, nie vzdialenosťou. Tento rok to možno tak dobre vyšlo, lebo som preteky nevnímal ako časový úsek, ale povedal som si, že by som mohol zabehnúť vzdialenosť Spartathlonu. A keď sa mi to podarilo, chcel som odbehnúť ešte o kúsok ďalej. Vedel som, že je tam ešte méta českého rekordu, tak som si povedal, že aj tam by som mohol dobehnúť. (Radek Brunner nakoniec vylepšil český rekord na 271,182 km, mimochodom, slovenský rekord Ľubomíra Hrma z roku 2001 má hodnotu 270,337 km, pozn. red.)

Vráťme sa k Spartathlonu. V minulosti ste tam už boli na stupňoch víťazov, ale až na desiaty pokus sa vám podarilo vyhrať. Čo ste urobili inak, alebo čo sa udialo inak, že to tentoraz vyšlo?

Sám presne neviem. Bola to súhra rôznych dielikov, ktoré sa tento rok poskladali inak ako v minulosti. Keď som už mal nejaké výsledky v ultrabehoch, neustále som sa zlepšoval. Potom som usúdil, že neviem, kam sa s prípravou posunúť. Začal som sledovať, ako to robia ostatní, čítal som knihy o tréningu a posledné tri roky som časť roka vždy spolupracoval s nejakým trénerom, takže som behal úplne inak, než pretým.