Pozitívny. Behám prevažne pocitovo, niekedy podľa hodiniek. Väčšinou striedam rýchlu chôdzu s behom. Snažím sa variovať, podľa toho, čo ma ešte v ten deň čaká, nemôžem si vždy toho veľa naložiť. Žiaľ, teraz nemám dosť času, aby som mohla behať pravidelne. Buď nemám kedy, alebo si musím šetriť energiu, aby som všetko zvládla, takže behám sporadickejšie a skôr cvičím.
Prežívate pracovne hektické obdobie?
Teraz sa to nazbieralo. Mám roztočené tri seriály a v dvoch z nich hrám hlavnú rolu a z toho jeden natáčam v Česku, k tomu predstavenia v SND, takže hľadám nejaké voľné okienka na šport. Počítam však, že po pár mesiacoch sa vrátim do normálu a budem môcť behávať častejšie, lebo je to pre mňa dôležité.
Čo pre vás znamená beh?
Je to pre mňa relax. Mám prácu, po ktorej bývam aj psychicky vyčerpaná. Pri behu mám pocit, že robím niečo pre seba a endorfíny sú veľmi príjemné. Keď behám, tak väčšinou s úsmevom na perách. Čiže beh je pre mňa niečo, čo nerobím len pre svoje telo, ale aj pre dušu. Keď som mala lepšiu kondíciu, striedala som vytrvalostný beh s intervalovým tréningom, so šprintom do kopca. Ale teda pri šprinte mi už do úsmevu nie je. (Smiech)
Máte obľúbené miesta, kam si rada vybehnete?
Chodím do prírody, často so psami, alebo so psom. V peknej prírode si najlepšie vyvetrám hlavu a keď sa pri tom vybehá aj pes, je to perfektné.
Akí psíci vám robia pri behu spoločnosť?
Máme dvoch veľkých švajčiarskych salašníckych psov, fenka Ginger má šesť rokov, pes Dante rok. S ním sa ešte nedá veľa behať, lebo sa mu ešte vyvíjajú kĺby. S Ginger behávam viac, je už dospelá a pokiaľ nie je horúce leto, zvládne dosť.
So psom by ste mohli ísť aj na súťaž, majú s bežcami špeciálnu kategóriu.
To zasa nie, nemám takú výkonnosť. A úprimne, nemám veľmi chuť športovať medzi ľuďmi, uprednostňujem viac súkromia. Nechodím ani do fitka, lebo sa hanbím, keď na mňa pozerajú a fitko máme doma.
Trávite v ňom veľa času?
Viac ho využíva môj muž Jaro, keďže je tanečník a každodenný šport a pohyb je jeho životný štýl. Ja cvičím krátko, skôr s vlastným telom a s jednoručkami a okrem toho bicyklujem na stacionárnom bicykli.
Spoznávajú vás pri behu iní bežci?
Závisí od toho, akú mám v tvári červeň (smiech). Behávam väčšinou na miestach, kde nestretávam veľa ľudí. Občas sa stane, že okolo mňa niekto prebehne, ale každý sa stará o seba a nerieši iných.
Veľa bežcov behá so slúchadlami, počúvajú hudbu, podcasty. Patríte k nim?
Pri behu vonku som skôr odporca slúchadiel, potrebujem vnímať, čo sa okolo mňa deje. Nemyslím si, že je bezpečné, keď človek pri behu nič nepočuje okolo seba. Je dobré, mať prehľad. A pri behu si chcem práve oddýchnuť od bežných hlukov a vychutnávať si zvuky prírody...
Tento rozhovor si dočítate v aktuálnom
vydaní magazínu BEHAME.sk, ktorý
nájdete v každej dobrej PNSke.
