Kde čerpal presvedčenie, že takýto „americký“ formát štafetového behu si na Slovensku nájde svojich priaznivcov a zapustí mocné korene? „S podobnými akciami som sa stretával v USA, keď som tam pôsobil. Formát tohto štafetového behu ma oslovil, vyskúšal som si ho – a hľadal som na Slovensku spriaznené duše, ktoré by mi podobnú akciu pomohli urobiť. Našiel som ich vo firme Quinta Essentia Miloša Zagoršeka. On mi pri organizácii behu pomáhal naozaj od prvého nápadu. Išiel do toho so mnou naplno. Som rád, že som našiel zanieteného organizátora a propagátora zdravého behania. Bol jedným z tých, ktorí na Slovensku odštartovali bežecký boom. A zostal ním dodnes, hoci mnohí ľudia z jeho firmy už zmenili klubové farby, dodnes nám pomáhajú zabezpečovať naše bežecké podujatie. Zostali nám verní,“ pochvaľuje si Štefan Šogor osožnú spoluprácu.
O ZÁZEMIE SA STARAJÚ DESIATKY ĽUDÍ
Organizačný štáb tvorí okolo 130 pomocníkov. „Všetci presne vedia, čo majú na ktorom úseku trate robiť,“ pokračuje Štefan Šogor. Práve oni dvaja so Zagoršekom každý rok pred akciou aj niekoľkokrát dôkladne zmapujú celú trať, nanovo ju odmerajú a rozdelia jej úseky. Zároveň overia miesta odovzdávok, možnosti parkovania, objekty pre oddych a hygienu, preveria bezpečnosť celého úseku. A Štefan Šogor každý rok podstupuje nevyhnutnú tortúru okolo vybavovania všetkých možných povolení.
Keďže bežci Od Tatier k Dunaju prebehnú krížom cez päť krajov, papierovania je neúrekom. Od povolenia zo Správy Národného parku Nízke Tatry až po povolenie Divadla Aréna, že môžu využívať chodník okolo neho. O nevyhnutnej administratíve súvisiacej s týmto behom by sa dala napísať kniha...
Dať do pohybu masu ľudí po rôznych cestách-necestách je obrovská zodpovednosť. Preto Štefan Šogor každý rok tŕpne až do chvíle, kým všetci bežci nie sú bezpečne v cieli. Počas behu musí počítať so všetkým. Aj so zraneniami, zablúdením bežcov, búrkami a inými vrtochmi počasia. Zažil rok, keď s policajtmi, hasičmi, zdravotníkmi a záchranármi niekoľko hodín hľadali zablúdenú bežkyňu, ktorá omylom vybehla na diaľnicu. Nakoniec sa všetko dobre skončilo, lebo svoj omyl zistila, vrátila sa na pôvodnú trať a dokonca stihla včas odovzdať aj štafetu. „Dozvedeli sme sa to až vtedy, keď sme dorazili na miesto odovzdávky. Až vtedy sme si vydýchli úľavou, že sa jej nič nestalo. Bežať v noci po diaľnici je jednak zakázané a jednak životu nebezpečné,“ spomína Štefan Šogor na tieto krušné chvíle.
POTLESK, KTORÝ IM VLIAL NOVÉ SILY
„Mojím najväčším zážitkom za deväť rokov behu Od Tatier k Dunaju bol hneď prvý oficiálny ročník. Natrápili sme sa s ním, za pochodu sme odstraňovali prvé prekážky, s ktorými sme vôbec nerátali. Pomáhali sme si, povzbudzovali sme sa. Učili sme sa za pochodu, ako pripraviť takýto projekt. Veľmi náročné bolo rozdeliť 345-kilometrovú trať na 36 úsekov, ktoré mali viesť po cestách II. a III. triedy, resp. po lesných cestách. Nájsť miesta, kam možno prísť s autom, aby sa odovzdávka štafety uskutočnila pod naším pohľadom. Nájsť miesta na nocľah, stravovanie, parkovanie áut. Logisticky to bolo mimoriadne zložité,“ opisoval dianie na trati Štefan Šogor.
„Za všetku podstúpenú námahu sme sa dočkali neuveriteľnej odozvy. Keď sme dekorovali najlepších, všetci účastníci ceremoniálu sa postavili a začali nám tlieskať. Niečo perfektné! Ešte aj dnes mám z toho zimomriavky. Bolo to fantastické finále celej akcie. Dlhoroční bežeckí nadšenci, čo už mali ako športovci niečo za sebou, povedali, že také ovácie ešte po skončení pretekov nezažili. To bola ohromná vzpruha pre nás všetkých,“ zdôraznil Štefan Šogor. „Ten potlesk nás tak naštartoval, že sme po krátkom oddychu začali s kolegami chystať ďalší ročník. A tak to už ide desiaty rok. Vyrábame si stresy na pokračovanie a všetci sme veľmi šťastní, keď sa nikomu na trati nič nestane, keď všetci, aj s odreninami, škrabancami, pľuzgiermi, svalovicou a totálne vyčerpaní dobehnú do cieľa,“ tvrdí Šogor.
Podmienkou tohto nevšedného bežeckého víkendu podľa jeho zakladateľa je, že pretekári by mali prísť do Bratislavy totálne vyšťavení, rozbití, unavení. „Kto hľadá na pretekoch niečo iné, nech si vyberie iné preteky, nie naše,“ vysvetľuje.
STRHNUTÉ VEDENIE PRI ŠALI PREVERILO VŠETKÝCH
„Kedy som sa pri behu Od Tatier k Dunaju najviac zapotil? V roku 2019, keď žeriav na železničnom priecestí pri Šali strhol elektrické troleje. Pol dňa som hľadal po okolitých poliach cestu, kadiaľ by bežci mohli bežať. Nenašiel som ju. To zablokované priecestie sa nedalo obísť žiadnou náhradnou trasou. Už reálne hrozilo, že ročník skončí v Šali, že ďalej nebudeme môcť bežať. No nevzdali sme to. Celé popoludnie sme telefonovali na všetky možné adresy a inštitúcie, ktoré by nám mohli pomôcť. Dokonca sme chceli prebiehať cez budovu železničnej stanice v Šali. Nedovolili nám to kvôli riziku úrazu. Nakoniec sme až neskoro večer získali povolenie od polície, že špeciálna motorizovaná hliadka, ktorá účastníkov nášho behu tradične sprevádzala od štartu až do cieľa, dohliadne na to, aby sa počas rekonštrukcie zhodeného elektrického vedenia nič zlé nestalo. Cez totálne zablokovaný prejazd púšťali iba našich bežcov. Nikoho druhého. Ale poviem vám, boli to nervy, až kým všetci nemali tento úsek šťastne za sebou,“ opísal Štefan Šogor krušné chvíle z augusta 2019.
SKORO VŽDY JE VYPREDANÉ
Konkrétny počet účastníkov na jednotlivých ročníkoch Štefan Šogor nikdy nepočítal. „Nemal som na to jednoducho čas. Iné čísla sú nahlásené štafety a iné zasa počet tímov, ktoré reálne preteky absolvovali. Plný stav pre toto podujatie je 220 štafiet. Teší nás, že s výnimkou dvoch covidových ročníkov sme boli totálne vypredaní. Nedalo sa nič pridať, lebo by sme to logisticky nezvládli. Jednoducho, náš beh si našiel v slovenskej bežeckej komunite svojich priaznivcov, čo nás veľmi teší a zároveň aj motivuje, aby sme v našom úsilí pokračovali,“ hrdo konštatoval iniciátor tohto štafetového behu. Tento rok je zaregistrovaných 229 štafiet. „Koľko sa ich reálne postaví na štart, budeme vedieť až v sobotu 13. augusta,“ dodáva Štefan Šogor.
Určovať, ktorý ročník bol najvydarenejší, si netrúfa. Za najdôležitejšie považuje, že zatiaľ sa na podujatí nestal žiadny vážny úraz. „Podvrtnuté členky a rozbité kolená nepočítam. Ani pľuzgiere na nohách. To všetko patrí k tomu. Práve preto je náš beh unikátny a neopakovateľný. Každý rok sa koná v inom počasí a v inej atmosfére. Každý ročník je iný,“ zdôraznil Šogor.
NEZASTAVILA ICH ANI PANDÉMIA
„Z doterajších ročníkov ma najviac teší, že sme ich mohli zorganizovať a absolvovať bez vynútenej prestávky. Minulý rok napríklad absentovali sólobežci, tento rok sa prihlásili traja. Uvidíme, koľkí sa postavia na štart. Počas covidových rokov sa nám na poslednú chvíľu odhlásilo štyridsať družstiev! Ľudia sa báli. Nenašli v sebe elán a istotu, aby prišli bežať. Darmo sme ich ubezpečovali, že robíme všetko pre to, aby sme dodržali predpísané pravidlá. Sme pravdepodobne jediný veľký beh na Slovensku, ktorý sa bežal aj v predchádzajúcich dvoch covidových rokoch. Samozrejme, že v obmedzenej podobe a za prísnych bezpečnostných a epidemiologických opatrení, ale bol. A som veľmi rád, že tento rok sa pravdepodobne opäť vrátime do normálnych podmienok. Mojím najväčším želaním je, aby všetci, ktorí sa v sobotu 13. augusta sa vydajú z Jasnej v ústrety 345-kilometrovej trati, šťastne dobehli až na dunajské nábrežie. Aby jubilejný 10. ročník Od Tatier k Dunaju opäť nemal žiadnu chybu,“ uzatvára Štefan Šogor.
Bežecké družstvo na tomto čoraz populárnejšom podujatí môže tvoriť deväť až dvanásť členov (platí to pre kategórie ALL, ŽENY, MIX), resp. v kategórii ULTRA iba šesť. Každý člen štafety beží úsek dlhý 7 – 12 km, kým ho nevystrieda iný bežec. Pri plnom počte dvanástich bežcov každý člen štafety odbehne tri úseky. Za tie roky sa našli aj zanietení ultramaratónci, ktorí 345 km z Jasnej do Bratislavy zvládli ako sólo bežci! K dispozícii mali iba podporný tím, ktorý im zabezpečoval nevyhnutný servis.
