Chcel som si skrátiť slovenskú zimu a zároveň ísť trénovať do vysokej nadmorskej výšky 1500 až 2500 m, ako sa odporúča pre zvýšenie počtu červených krviniek, a zároveň, aby neprevážili negatívne faktory na telo a výkon. Takisto som chcel, aby toto miesto nemalo veľký časový posun v porovnaní so Slovenskom. Tieto podmienky spĺňal ostrov Tenerife na ´Kanároch´ a aj kenský Iten.
Napokon ste sa rozhodli pre Keňu: kto vám odporučil konkrétne Iten?
Iten u mňa vyhral preto, lebo tam chodí na sústredenie veľa bežcov. Zároveň odtiaľto pochádza mnoho špičkových domácich vytrvalcov, vždy sa dá s niekým behať. Navyše, ubytovanie, ktoré som si vyhliadol, je ideálne na prípravu vytrvalcov. Bývam vo vysokohorskom tréningovom centre Lornah Kiplagatovej, ktoré disponuje tartanovým oválom, profesionálne vybavenou posilňovňou, možnosťou masáží priamo v centre a aj strava je viac-menej stavaná pre bežcov. Všetko je to v nadmorskej výške takmer 2400 metrov. V Itene, kam som prišiel 10. marca, sa budem pripravovať tri týždne – do 31. marca.
S akými sparingpartnermi v Itene beháte? Koľko v priemere denne – a na akom povrchu – nabeháte?
V Itene momentálne trénuje aj skupina českých vytrvalcov okolo Patrika Vebra a Jiřího Homoláča. V tréningovom stredisku je ubytovaných i viacero bežcov z rôznych častí Európy, USA aj Kanady. Často trénujem i so spolubývajúcim, Španielom Davidom Rosellom. Zatiaľ, v období aklimatizácie, behám prevažne na štrkových cestách v okolí, ale aj na asfalte. Denne mi to vychádza približne 25 kilometrov rozdelených na dva tréningy. Prípravu na ovále štadióna mám v pláne neskôr.
Čo vás najviac v Keni prekvapilo – z pohľadu atletiky a takisto aj z pohľadu bežného života?
Nuž, je toho dosť veľa. Napríklad to, čo robím aj ja doma – ranný beh za svitania. Ten je pre miestnych vytrvalcov úplne prirodzený. Často sa stáva, že sa počas behu ku mne pridajú miestne deti a pobehnú so mnou niekoľko stoviek metrov. Zaujalo ma, že hlavná cesta je lemovaná drobnými obchodíkmi podobnými ako u nás na tržnici. Reálne autobusové spojenia neexistujú. Premávajú tu len tzv. matatu, čiže mikrobusy do mesta Eldoret. Mikrobus si musíte stopnúť, a keď chcete vystúpiť, poklepaním na strechu dáte šoférovi najavo, kde presne vám má zastaviť…
Aký je váš predbežný súťažný plán po návrate z tréningového kempu v Keni?
V Itene momentálne trénuje aj skupina českých vytrvalcov okolo Patrika Vebra a Jiřího Homoláča. V tréningovom stredisku je ubytovaných i viacero bežcov z rôznych častí Európy, USA aj Kanady. Často trénujem i so spolubývajúcim, Španielom Davidom Rosellom. Zatiaľ, v období aklimatizácie, behám prevažne na štrkových cestách v okolí, ale aj na asfalte. Denne mi to vychádza približne 25 kilometrov rozdelených na dva tréningy. Prípravu na ovále štadióna mám v pláne neskôr.
Čo vás najviac v Keni prekvapilo – z pohľadu atletiky a takisto aj z pohľadu bežného života?
Nuž, je toho dosť veľa. Napríklad to, čo robím aj ja doma – ranný beh za svitania. Ten je pre miestnych vytrvalcov úplne prirodzený. Často sa stáva, že sa počas behu ku mne pridajú miestne deti a pobehnú so mnou niekoľko stoviek metrov. Zaujalo ma, že hlavná cesta je lemovaná drobnými obchodíkmi podobnými ako u nás na tržnici. Reálne autobusové spojenia neexistujú. Premávajú tu len tzv. matatu, čiže mikrobusy do mesta Eldoret. Mikrobus si musíte stopnúť, a keď chcete vystúpiť, poklepaním na strechu dáte šoférovi najavo, kde presne vám má zastaviť…
Už týždeň po príchode plánujem bežať 7. apríla polmaratón v Berlíne, a potom 27. apríla by som chcel štartovať na spoločnom česko-slovenskom šampionáte v behu na 10 000 m v Holešove. Májový kalendár si nechávam ešte otvorený, no zrejme pobežím takisto ako vlani 5000 m na Vytrvaleckej noci v Banskej Bystrici.
Čo je váš primárny cieľ v bežeckom roku 2024?
Nuž, rád by som sa výkonnostne posunul dopredu vo všetkých disciplínach od 5 km po polmaratón. Veľmi by ma potešilo, keby som sa kvalifikoval na júnové majstrovstvá Európy v Ríme.
