Ozveny maratónskeho víkendu

Príchod jari do Bratislavy sa prejavuje rôzne. Ráno už nie je taká „kosa“, vtáčiky veselo spievajú, trávniky sa začínajú zelenieť, alergici pozorne sledujú peľové spravodajstvo a geometrickým radom sa zväčšuje počet behajúcich, či inak športujúcich obyvateľov. A so začiatkom jari je už niekoľko rokov spojené aj konanie Bratislavského maratónu.

Pri ročníku 2012 možno spomenúť niektoré špecifiká. Bežalo sa v nedeľu, ktorá mala 24 hodín. Neľakajte sa, aj tu v Prešporku máme 24-hodinové dni, ale minulé ročníky boli zvláštne tým, že sa počas nedeľnej – predmaratónskej noci menil čas na letný a teda deň bol kratší. A to sa mnohým bežcom postaralo o nezabudnuteľné zážitky. Rovnako netradičný bol aj dátum – 1. apríl. Keďže organizátori žiadny prvoaprílový žartík pre bežcov nepripravili (napr. poprehadzovanie kilometrových tabúľ na trati ...), činiť sa muselo počasie. A nesklamalo. Ráno bola zima ako na začiatku marca, potom slniečko trocha „podkúrilo“, ale nechýbali ani snehové vločky a samozrejme vietor.

Na svetový deň vtákov,
v Blave beží masa Slovákov...

10-ta hodina bola Hodinou H, kedy sa vyše 4 tisíckam pretekárov začali „bežecké vianoce“. Prvé metre trate viedli po Vajanského nábreží, pretekárov v rozlete brzdil protivietor. Nasledoval výbeh na most s „ufom na stožiari“ a pokračovalo sa rovno za nosom na koniec najväčšieho slovenského sídliska. Výstižný názov pre väčšiu časť trate (pol)maratónu je „Tour de Petržalka“, beží sa po dlhých rovinkách na Panónskej. Je to síce monotónne a náročné na psychiku, na druhej strane sa dobre ide konštantné tempo. Vietor bol skôr do chrbta, takže pohoda.

Pri odbočovaní na Dolnozemskú mnohí pretekári nostalgicky pozreli smerom vpravo - kadiaľ viedla trasa v nedávnych ročníkoch. Trikrát som tadiaľ bežal tretí úsek štafety, takže tieto miesta mi prirástli k srdcu a čističková „vôňa“ mi tento rok vyslovene chýbala. Na Dolnozemskej začala ťažšia časť trasy. Vietor sa začal priamejšie pozerať do tvárí bežcov i bežkýň, čo mnohým výrazne pristrihlo krídla v lete za superčasom. Súčasne na tento úsek trate poslala svoj pozdrav aj Perinbaba, našťastie veľmi platonický. Ale fotky afrických víťazov na zasneženej bielej ceste či hrádzi by určite mali veľký mediálny úspech (Kokosi na snehu II?).

Po zbehnutí z hrádze sa pokračuje „územím nikoho“ (či územím nepostavenej hokejovej arény?) na privádzač Mosta Apollo. Vyzerá to tu dosť strašidelne aj cez deň, po tme to bude určite desivejšie. Tadiaľto by mal jednoznačne viesť nočný beh. Výbeh na najmladší most je troška do kopca, ktorý sa v protivetre zdal strmší ako je v skutočnosti. V klesaní z mosta bolo treba trocha vydýchať, lebo nasledujúca rovinka okolo nového divadla bola opäť v protivetre. To už do cieľa „polmaratóncom“ ostával iba okruh Starým mestom. Štúrova ulica a výbeh hore Námestím SNP, kopček je to nepatrný, ale na 18. kilometri cítiť každý „hrb“. Mnohí bežci síce na toto riešenie šomrali, ale však nebláznite, lebo keď sa „všemohúci“ (organizátor) naštve, tak sa finále pobeží cez hrad alebo na Kamzík. Hurá dole Michalskou, dve zákruty, krátka rovinka na Hviezdoslavovom námestí, ľavá, pravá, opäť ľavá, po chvíli sa pretekári otáčajú okolo Rolandovej fontány na Hlavnom námestí. Trať je zakrútená ako okruh v Monaku a vyžaduje meniť rytmus. Myslím si, že spomínané „kľučkovanie“ v Starom meste jednoznačne má byť súčasťou (pol)maratónu, inak by potom bolo výstižnejšie pomenovanie petržalský. No a „radní páni“ sa môžu pochváliť, že niekoľko tisíc ľudí navštívilo historické centrum aj inokedy ako na Silvestra alebo počas korunovačných slávností či Night Runu. Finále obstarali Štúrova a Pribinova ulica.

Prekonanie vlaňajšieho účastníckeho rekordu len potvrdilo rastúcu obľubu behu v „hlavnej slovenskej dedine“ a jej šírom okolí. Ľudia sa pomaly začínajú vracať k svojím koreňom. Veď pračlovek nabehal stovky kilometrov pri získavaní potravy (alebo aby sa ňou nestal), súčastníci si behom upevňujú zdravie, zlepšujú náladu, alebo nadväzujú nové kontakty.