Prvý ekiden sa konal pred 105 rokmi a išlo o oslavu 50. výročia vyhlásenia Tokia za hlavné mesto Japonska. Bežci vyštartovali 27. apríla 1917 z Kjóta, čiže predchádzajúceho hlavného mesta, a na trati ich čakalo 23 etáp, ktoré spolu merali 508 kilometrov. Zaujímavosťou je, že bežci si neodovzdávajú štafetové kolíky, ale farebné šerpy nazývané tasuki, ktoré majú počas behu na sebe. „V tokijskej štvrti Ueno sa na mieste, kde bol cieľ, nachádza malý pamätník,“ hovorí Brett Larner, autor stránky Japan Running News.
Iniciátorom prvého ekidenu bol novinár a básnik Zenmaro Toki z denníka Jomiuri Šimbun. Jeho cieľom bolo „šíriť povedomie o behu do ostatných častí Japonska“. Noviny, ktoré boli sponzorom pretekov, už na začiatku hlásali, že „tieto skvelé preteky symbolizujú pokrok nového Japonska a rozvoj športu“.
Samotný pojem ekiden nepochádza zo športu, ale je dedičstvom kuriérskej služby, ktorá existovala už od začiatku 17. storočia práve medzi Kjótom a Tokiom. Tak ako v Európe, aj tam existovala sieť zastávok, ktoré slúžili na občerstvenie alebo odovzdanie správy ďalšiemu poslovi, ktorý pokračoval v ceste. Ekiden je zloženinou znakov pre stanicu a prenos. Voľný preklad teda znamená doručovanie správ z jednej poštovej stanice do druhej.
Vrcholom je Hakone
Keďže premiérový ekiden sa vydaril, čoskoro vznikli ďalšie, mnohé s extrémnymi vzdialenosťami presahujúcimi tisíc kilometrov. V tomto priekopníckom období má svoje korene aj dnes najobľúbenejší ekiden Hakone. Beháva sa vždy 2. a 3. januára, čo sú v Japonsku voľné dni. Trať meria vyše 217 kilometrov. „Súťaží 21 vysokoškolských tímov pozostávajúcich z desiatich bežcov a šiestich náhradníkov. Všetko sú to muži. Priemerná sledovanosť priameho prenosu je 30 percent a približne 65 miliónov ľudí sleduje aspoň časť pretekov,“ dodáva ohromujúce čísla o obľube tejto udalosti Brett Larner.
Novinár a spisovateľ Adharanand Finn vo svojej knihe Cesta bežca píše, že o tieto preteky sa zaujímajú aj ľudia, ktorí inak beh vôbec nesledujú. Podľa neho je dosť možné, že ide o najsledovanejšie bežecké preteky na svete.
Z pohľadu Európana je nepochopiteľné, že športovou udalosťou roka môžu byť v nejakej krajine bežecké preteky univerzitných štafiet, a aj to len z regiónu Kantó v okolí Tokia. Aj keď zase treba spomenúť, že v tejto oblasti žije okolo 43 miliónov ľudí, takže to nie sú žiadne „dedinské“ preteky. Tajomstvo Hakone možno spočíva v jeho istej nepredvídateľnosti a dramatickosti. „Profesionálne firemné tímy sú príliš uhladené, príliš organizované, príliš strojové. Vždy bežia podľa určeného tempa, nie sú tam žiadne prekvapenia. V Hakone, kde sú všetci bežci študenti, sa môže stať čokoľvek,“ takto si vysvetľuje jeho obľubu tréner Kendži Takao, ktorého vo svojej knihe cituje Finn.
Prvý ekiden Hakone sa konal vo februári 1920 a jeho iniciátorom bol Šizó Kanaguri, účastník maratónu na olympijských hrách v roku 1912. „Práve on zohral veľkú úlohu pri šírení formátu ekidenu po Japonsku. Považoval ho za spôsob výchovy budúcich talentovaných maratóncov,“ vysvetľuje Brett Larner z Japan Running News.
Hneď prvý ročník ponúkol veľmi pôsobivé predstavenie. V knihe Maratónske Japonsko: vytrvalostné preteky a občianska kultúra ho opisuje Thomas Havens: „Po boku súťažiacich bežali hore kopcom aj skupiny troch až štyroch stredoškolákov. Členovia miestneho mládežníckeho združenia osvetľovali cestu fakľami a pravidelne strieľali zo štartovacích pištolí nabitých slepými nábojmi, aby odplašili diviaky z neďalekých lesov. Surreálnu podobu to nabralo, keď na polceste do kopca začalo snežiť.“ Na druhý deň ráno bolo na trati 15 centimetrov snehu, rozhodcom zamrzli autá a nemohli ísť za bežcami dolu kopcom.
Ani tieto komplikácie organizátorom nezobrali chuť a Hakone existuje už viac ako storočie. Kvalita bežcov je obdivuhodná. Čerstvý traťový rekord z tohto roku je 10:43:42, čo je tempo 2:58/km, pričom najkratší úsek meria 20,8 kilometra a najdlhší 23,1 kilometra. A už aj z predchádzajúcich opisov je jasné, že sa nebeží po rovine.
Hostia zo zahraničia
Popularitu ekidenu sa snažili využiť aj svetoví atletickí funkcionári a v rokoch 1992 až 1998 sa každé dva roky konali majstrovstvá sveta v cestných štafetách (a ešte predtým v roku 1986 „nultý“ ročník v Hirošime), ktoré vychádzali z formátu ekidenu. Celková vzdialenosť bola rovnaká ako v maratóne. Na prvom šampionáte sa zúčastnila aj československá mužská reprezentácia v zostave s dvomi Slovákmi – Róbertom Štefkom a Mariánom Hunčíkom. Na portugalskom ostrove Madeira skončili na siedmom mieste z ôsmich tímov, keď predstihli práve bežcov z kolísky ekidenu o desať sekúnd.
Ekideny s medzinárodnou účasťou sa zvykli konať v Jokohame, kde od roku 1983 do roku 2009 súťažili ženské reprezentácie, a v Čibe, kde v rokoch 1988 až 2006 súperili muži a od roku 2007 do roku 2012 zmiešané tímy.
Práve v Čibe, kam viackrát zavítala aj česká reprezentácia, sa na ekidene zúčastnil aj Pavel Faschingbauer. V roku 2000 bežal na prvom úseku. „Vedeli sme, že ekiden tam má úplne inú hodnotu ako štafety tu. Pri trati bolo veľa divákov, čo býva aj na mestských maratónoch, takže to nebolo až také nezvyčajné. Skôr sa to nadšenie prejavovalo po pretekoch, keď fanúšikovia a deti chceli od nás podpisy. Deti nám dávali ako darčeky origami. Zo štadióna sme vychádzali špalierom ľudí, autobus takmer nedokázal prejsť. Taký zážitok som nikde inde nemal,“ spomína bývalý český reprezentant.
Podobné zážitky majú z japonských ekidenov aj ďalší zahraniční účastníci. Adharanand Finn vo svojej knihe cituje amerického bežca, ktorý mu po dobehu o divákoch povedal: „Išli sa zblázniť. Netuším, čo kričali, ale vyzerali nadšene.“ Aj samotného Finna ekiden nadchol, veď jeho kniha je najmä o snahe dostať sa do ekidenového tímu, a v rozhovore pre Behame.sk v roku 2019 povedal, že by si ho ešte rád zabehol v tíme, ktorý by mal šancu na víťazstvo: „Zážitok z toho, že sa snažíte nielen za seba, ale za celý tím, tomu dodáva úplne odlišný pocit. Je vzrušujúce ,makať‘ naplno ako súčasť tímu.“
V súčasnosti sa v Japonsku ekideny s výraznou medzinárodnou účasťou nekonajú. Štarty cudzincov sú tak skôr individuálnou záležitosťou. „Na októbrový ekiden do Izuma už dlho chodí tím bežcov z najprestížnejších amerických univerzít. Na väčšine veľkých ekidenov majú tímy dovolené mať jedného Afričana a to je všetko,“ objasňuje aktuálnu situáciu Brett Larner. On sám má s touto disciplínou bohaté skúsenosti. Prvý ekiden bežal v roku 1997 a odvtedy ich absolvoval približne stovku. „Spolu s mojím novozélandským kamarátom Jasonom Lawrencom sme boli prví Nejaponci, ktorí reprezentovali štvrť Šibuja na majstrovstvách Tokia v ekidene,“ dodáva.
Samotný pojem ekiden nepochádza zo športu, ale je dedičstvom kuriérskej služby, ktorá existovala už od začiatku 17. storočia práve medzi Kjótom a Tokiom. Tak ako v Európe, aj tam existovala sieť zastávok, ktoré slúžili na občerstvenie alebo odovzdanie správy ďalšiemu poslovi, ktorý pokračoval v ceste. Ekiden je zloženinou znakov pre stanicu a prenos. Voľný preklad teda znamená doručovanie správ z jednej poštovej stanice do druhej.
Vrcholom je Hakone
Keďže premiérový ekiden sa vydaril, čoskoro vznikli ďalšie, mnohé s extrémnymi vzdialenosťami presahujúcimi tisíc kilometrov. V tomto priekopníckom období má svoje korene aj dnes najobľúbenejší ekiden Hakone. Beháva sa vždy 2. a 3. januára, čo sú v Japonsku voľné dni. Trať meria vyše 217 kilometrov. „Súťaží 21 vysokoškolských tímov pozostávajúcich z desiatich bežcov a šiestich náhradníkov. Všetko sú to muži. Priemerná sledovanosť priameho prenosu je 30 percent a približne 65 miliónov ľudí sleduje aspoň časť pretekov,“ dodáva ohromujúce čísla o obľube tejto udalosti Brett Larner.
Novinár a spisovateľ Adharanand Finn vo svojej knihe Cesta bežca píše, že o tieto preteky sa zaujímajú aj ľudia, ktorí inak beh vôbec nesledujú. Podľa neho je dosť možné, že ide o najsledovanejšie bežecké preteky na svete.
Z pohľadu Európana je nepochopiteľné, že športovou udalosťou roka môžu byť v nejakej krajine bežecké preteky univerzitných štafiet, a aj to len z regiónu Kantó v okolí Tokia. Aj keď zase treba spomenúť, že v tejto oblasti žije okolo 43 miliónov ľudí, takže to nie sú žiadne „dedinské“ preteky. Tajomstvo Hakone možno spočíva v jeho istej nepredvídateľnosti a dramatickosti. „Profesionálne firemné tímy sú príliš uhladené, príliš organizované, príliš strojové. Vždy bežia podľa určeného tempa, nie sú tam žiadne prekvapenia. V Hakone, kde sú všetci bežci študenti, sa môže stať čokoľvek,“ takto si vysvetľuje jeho obľubu tréner Kendži Takao, ktorého vo svojej knihe cituje Finn.
Prvý ekiden Hakone sa konal vo februári 1920 a jeho iniciátorom bol Šizó Kanaguri, účastník maratónu na olympijských hrách v roku 1912. „Práve on zohral veľkú úlohu pri šírení formátu ekidenu po Japonsku. Považoval ho za spôsob výchovy budúcich talentovaných maratóncov,“ vysvetľuje Brett Larner z Japan Running News.
Hneď prvý ročník ponúkol veľmi pôsobivé predstavenie. V knihe Maratónske Japonsko: vytrvalostné preteky a občianska kultúra ho opisuje Thomas Havens: „Po boku súťažiacich bežali hore kopcom aj skupiny troch až štyroch stredoškolákov. Členovia miestneho mládežníckeho združenia osvetľovali cestu fakľami a pravidelne strieľali zo štartovacích pištolí nabitých slepými nábojmi, aby odplašili diviaky z neďalekých lesov. Surreálnu podobu to nabralo, keď na polceste do kopca začalo snežiť.“ Na druhý deň ráno bolo na trati 15 centimetrov snehu, rozhodcom zamrzli autá a nemohli ísť za bežcami dolu kopcom.
Ani tieto komplikácie organizátorom nezobrali chuť a Hakone existuje už viac ako storočie. Kvalita bežcov je obdivuhodná. Čerstvý traťový rekord z tohto roku je 10:43:42, čo je tempo 2:58/km, pričom najkratší úsek meria 20,8 kilometra a najdlhší 23,1 kilometra. A už aj z predchádzajúcich opisov je jasné, že sa nebeží po rovine.
Hostia zo zahraničia
Popularitu ekidenu sa snažili využiť aj svetoví atletickí funkcionári a v rokoch 1992 až 1998 sa každé dva roky konali majstrovstvá sveta v cestných štafetách (a ešte predtým v roku 1986 „nultý“ ročník v Hirošime), ktoré vychádzali z formátu ekidenu. Celková vzdialenosť bola rovnaká ako v maratóne. Na prvom šampionáte sa zúčastnila aj československá mužská reprezentácia v zostave s dvomi Slovákmi – Róbertom Štefkom a Mariánom Hunčíkom. Na portugalskom ostrove Madeira skončili na siedmom mieste z ôsmich tímov, keď predstihli práve bežcov z kolísky ekidenu o desať sekúnd.
Ekideny s medzinárodnou účasťou sa zvykli konať v Jokohame, kde od roku 1983 do roku 2009 súťažili ženské reprezentácie, a v Čibe, kde v rokoch 1988 až 2006 súperili muži a od roku 2007 do roku 2012 zmiešané tímy.
Práve v Čibe, kam viackrát zavítala aj česká reprezentácia, sa na ekidene zúčastnil aj Pavel Faschingbauer. V roku 2000 bežal na prvom úseku. „Vedeli sme, že ekiden tam má úplne inú hodnotu ako štafety tu. Pri trati bolo veľa divákov, čo býva aj na mestských maratónoch, takže to nebolo až také nezvyčajné. Skôr sa to nadšenie prejavovalo po pretekoch, keď fanúšikovia a deti chceli od nás podpisy. Deti nám dávali ako darčeky origami. Zo štadióna sme vychádzali špalierom ľudí, autobus takmer nedokázal prejsť. Taký zážitok som nikde inde nemal,“ spomína bývalý český reprezentant.
Podobné zážitky majú z japonských ekidenov aj ďalší zahraniční účastníci. Adharanand Finn vo svojej knihe cituje amerického bežca, ktorý mu po dobehu o divákoch povedal: „Išli sa zblázniť. Netuším, čo kričali, ale vyzerali nadšene.“ Aj samotného Finna ekiden nadchol, veď jeho kniha je najmä o snahe dostať sa do ekidenového tímu, a v rozhovore pre Behame.sk v roku 2019 povedal, že by si ho ešte rád zabehol v tíme, ktorý by mal šancu na víťazstvo: „Zážitok z toho, že sa snažíte nielen za seba, ale za celý tím, tomu dodáva úplne odlišný pocit. Je vzrušujúce ,makať‘ naplno ako súčasť tímu.“
V súčasnosti sa v Japonsku ekideny s výraznou medzinárodnou účasťou nekonajú. Štarty cudzincov sú tak skôr individuálnou záležitosťou. „Na októbrový ekiden do Izuma už dlho chodí tím bežcov z najprestížnejších amerických univerzít. Na väčšine veľkých ekidenov majú tímy dovolené mať jedného Afričana a to je všetko,“ objasňuje aktuálnu situáciu Brett Larner. On sám má s touto disciplínou bohaté skúsenosti. Prvý ekiden bežal v roku 1997 a odvtedy ich absolvoval približne stovku. „Spolu s mojím novozélandským kamarátom Jasonom Lawrencom sme boli prví Nejaponci, ktorí reprezentovali štvrť Šibuja na majstrovstvách Tokia v ekidene,“ dodáva.
Požehnanie aj prekliatie
Ekiden je v Japonsku takým silným fenoménom, že podľa Adharananda Finna je požehnaním a zároveň aj prekliatím japonského vytrvalostného behu. „Ekiden odvádza pozornosť, ale je tiež hnacím kolesom japonského vrcholového behu,“ píše v závere svojej knihy. Bez ekidenu by Japonsko isto nemalo takú širokú špičku, ale možno by malo úspešnejších jednotlivcov. Pre kultúru založenú na kolektivizme je však ekiden prirodzeným vyjadrením jej hodnôt. Po traume druhej svetovej vojny sa tiež stal tmelom spoločnosti, ktorý mal posilniť jej morálku a spoločenského ducha.
Podľa Bretta Larnera sa v posledných rokoch objavilo niekoľko bežcov, ktorí sa pokúsili o sólovú kariéru mimo systému firemných ekidenových tímov, ale je ich menšina a na samotný systém to nemá žiadny výrazný vplyv. Dôkazom je aj to, že ekiden je dnes populárnejší než kedykoľvek predtým.
Finnov japonský tréner v príhovore k svojim zverencom vyjadril filozofiu ekidenu veľmi presne: „Ekiden je viac ako preteky. Je o tom, že ľudia sa dajú dokopy a pracujú na spoločnom cieli. Nikto nevytŕča, nikto nejde svojou cestou.“
Keďže najprestížnejšie ekideny sú súťažou univerzít, vytvárajú na bežcov tlak, aby dosiahli vrchol v relatívne mladom veku. Japonské hviezdy tak často zhoria skôr, ako stihnú skutočne zažiariť. „Bežci od mladého veku veľmi tvrdo trénujú a vyrovnávajú sa s veľkým tlakom – to môže spôsobiť fyzické aj duševné problémy,“ tvrdí Finn.
