Načítavam...
Beháme.sk
Zvoľte veľkosť písma:
AaAaAaAaAa
Beháme.sk

Ženský beh vo Viedni očami Slovenky: Desať kilometrov šťastia

Ženský beh vo Viedni očami Slovenky: Desať kilometrov šťastia
Na úvod krátko o mne a behu. Tak naozaj som s ním začala v apríli 2013. Lebo som chcela schudnúť. Začínala som na 30 minútach a 3 kilometroch. Ani vtedy, ani teraz som nebehala viac ako 3x za týždeň, dakedy sa nepodarilo ani raz.

Po vyše roku som na jeden „šup“ dala 13 km, niečo schudla, niečo nabrala... Vyskytli sa prvé boliestky, no nikdy to nevyústilo do bodu „kašlem na to“. Naopak, 25. mája som prvé výročie v bežeckých teniskách oslávila účasťou na Rakúskom behu žien.

Prečo zrovna Viedeň? Prečo som radšej dala takmer 40 eur „cudzím“, a nevyskúšala si to napríklad v Bratislave? Kde by nehrozilo, že vás udupe masa 31-tisíc žien?! Dôvody, s ktorými som odosielala prihlášku aj peniažky (pekný víkend s kamoškami vo Viedni, bežecký okruh v Prátri či značkové tričko v cene), platili po príchod na miesto činu. Odvtedy to bola jedna neskutočná zmes emócií, ktoré si za 40 ani mnohonásobne viac eur nikdy nekúpite.

Do viedenského Prátru sme prišli v sobotu, deň pred pretekmi. Ja a moje kamarátky – obrovská opora. Odporúčal tak organizátor kvôli vyzdvihnutiu štartového balíčka, čiže množstva sponzorských darčekov vrátane originálneho bežeckého trička. Nič v zlom, ale na Slovensku čistá utópia.

Niečo si nevedela? Nebola si si istá? Vždy tam bol niekto, kto ti ochotne a s úsmevom poradil. A keď začal na teba hovoriť po nemecky a ty si len na neho bezradne mrkala očami, automaticky preladil do angličtiny. S úsmevom. V jednom stane boli dokonca Slovenky.

V nedeľu sa začínalo 5-kilometrovou traťou. Spomedzi troch disciplín (ešte 10 km a 5 km Nordic Walking) sa práve na tejto zúčastnilo najviac bežkýň, ohromná masa žien! Človek by si myslel, že si budú skákať po hlavách, polovicu trate odkráčajú, prinajhoršom dravejšie typy tie submisívnejšie ušliapu. Nič z toho!

Organizátori rozdelili na základe časov bežkyne do blokov, ktoré postupne púšťali na trať. Zakaždým, keď jedna skupina vybehla, sa dlhokánskym slížom čakajúcich žien rozliala vlna nadšených výkrikov a potlesku. Až kým nevybehla posledná runda. Neuveriteľná priazeň, podpora cudzích hrdiel a rúk...

Tá atmosféra vás strhla a vy ste sa v nej čvachtali až po krk! A potom prišla moja disciplína – 10 km. Nervy pracovali, no prítomnosť kamošiek, ktoré mi narýchlo podávali vodu, vreckovky a hádzali po mne úsmevy s tým, že to dám, spravili veľa. S nemeckým pokynom moderátorky „start“ som si do uší dala slúchadlá a spustila playlist svojich bežeckých „evergreenov“. Prvých pár krokov, kým sa moja skupinka rozbehla, boli zároveň aj posledné. Na trati nás boli tisícky, no miesta na beh často viac ako v lete na petržalskej hrádzi. Chcela som predbehnúť, predbehla som, chcela som sa uhnúť, stále bolo kam. Všetko zorganizované, vymyslené do detailu, do poslednej bodky.

Aj s hasičským autom a jeho sprchou aj s tromi občerstvovacími stanicami. No ani ružička po dobehnutí do cieľa či medaila pre každú účastníčku sa nevyrovnali tým pocitom, ktoré ma zaliali, sem-tam prefackali, zastihli nepripravenú a o to intenzívnejšie teraz vo mne rezonujú aj pár dní po pretekoch.

Ťažko to opísať, no keď okolo vás stovky žien s úsmevom vybehnú na trať, z playlistu sadne hneď prvá pesnička, moderátorka vás vyprevadí so srdečným „viel spass“ (veľa šťastia) a spolu s vaším štartom ohlušia Práter decibely svižnej hudbičky zmiešané s potleskom ľudí, to vás proste musí poznačiť!

Nezvyknem zbytočne plytvať superlatívami a keď už nejaké použijem, trikrát si to premyslím. Odkedy som však doma, iné slovíčka ako „super, geniálne, dokonalé, úžasné, neskutočné“ v súvislosti s Rakúskym behom žien ani nespomeniem. Kto nezažije, nepochopí a o veľa príde...

Práter, ĎAKUJEM!


27.5.2014 / Cestné behy / Autor: Majka Vojtkova