Three, two, one, go! Aj muži si môžu v Edinburghu kúpiť sukne!

Prológ

Maratón, je pre mňa nielen športovým, ale aj spoločenským podujatím a preto sa na maratón snažím chodiť s dobrou partiou, s ktorou si rozumiem a na miesta, ktoré majú slávnu históriu, sú zaujímavé architektonicky, alebo majú peknú prírodu. Skrátka, mať čiarku je pre mňa to posledné, čo ma motivuje k účasti na behoch mierečných. Aj keď pravdou je, že práve mierečné dĺžky sa líšia od ostatných nielen historickým pozadím, ale tým, že si vyžadujú totálne nasadenie, fyzické aj morálne. Tento rok sme ako miesto konfrontácie s vlastným „ja“ zvolili Edinburgh, možno aj preto, lebo som tam bol už v minulosti a vedel som, že je to mimoriadne mesto zapísané v zozname UNESCO, po každej stránke unikátne a je hlavným mestom Škótska.

Predštartovný príbeh

Edinburgh, Waterloo Place, 25.5.2014, 9:10, a.m. O deviatej hodine GMT (u nás je o hodinu menej) sa štyria nádejní maratónci pobrali z nočného útočišťa „High Street Hostel“ (však o ňom ešte bude reč, zaslúži si to) na miesto štartu, ktoré sa nachádza neďaleko, pod Calton Hillom, tak asi 10 minút pohodlnej chôdze z našej ulice Blackfriars Street.

Waterloo Place. Pomerne úzke, ale dlhé priestranstvo, obklopené honosnými kamennými budovami; uprostred sa týči bronzová socha lorda Wellingtona. Sem smerujú davy behu chtivej (nielen) mládeže aby zaujali svoje miesta v príslušnom „pen-e“, čo je anglický názov pre to, čo Američania nazývajú „corrall“ a my Slováci vari najčastejšie „sektor“. Tak teda „pen“ nie je názov len pre pero, ale aj pre mnoho iných vecí, napríklad tak sa volá kotevný stĺp na lodi, alebo na brehu, ale aj miesto stretnutia, angličtina je skrátka jazyk s mnohými významami pre to isté slovo a jeho význam závisí od kontextu.

Tak teda poďme do „penu“, len na ulici Regent Road je ich sedem; ti Angličania a Škóti sú divní, každý ide do svoho „pen-u“, namiesto toho, aby sa tlačil kamsi inam, do iného ako svojho, ako to my z krajiny medzi Tatrami a Dunajom radi robíme. Ale skôr, ako tam pôjdeme, musíme si dať svoje veci do pristavených kamiónov, s odhrnutou plachtou na jednej strane. Pozeráme sa po svojich číslach; to moje 8213 je napísané hneď na prvom kamióne, ktorý je rozdelený na dve časti. V prvej časti je miesto pre batožinu štartovných čísel 8000 - 8500, v druhej 8500 - 9000, teda jeden kamión uskladní (a verím, že aj odvezie) naše batôžky do cieľa, ktorý je asi 13 kilometrov ďalej, v mestečku Musselborough.

Kamaráti zisťujú, že kamióny s ich číslami sú inde; oni totiž štartujú z London Road, ktorá je o kúsok ďalej a tam majú „svoje“ autá, lúčime sa a želáme si všetko dobré...

Času je stále dosť, nechcem sa ešte vyzliecť; teplo nie je a stále mrholí. Počkám do 9:30, odovzdám veci a pôjdem hľadať svoj „pen“.

Postavil som sa k stene jednej z budov oproti „môjmu“ kamiónu a pozerám sa na hmýrenie davu. Prevládajú muži, ale aj dievčat je požehnane. Väčšinou sa tu „obriaďujú“ dvojice; mládenec sa mastí, prezlieka a dievčina okolo neho skáče, tu niečo podrží, schová do tašky, alebo podá, nakoniec sa vystískajú a div nie s plačom rozídu, dievčina nesie tašku s oblečením. Ale sú tu aj celé rodiny; otec s mamkou obskakujú syna alebo dcéru a všemožne mu pomáhajú. U nás to vidieť zriedka; my sme spravidla sami medzi sebou, každý sa mastí a oblieka ako vie. Je to samozrejme dané predovšetkým tým, že na veľkých maratónoch žiadne pohodlné šatne - ako napríklad plaváreň v Košiciach, alebo starý prístavný sklad v Bratislave – nie sú. V Londýne, New Yorku, alebo aj inde sa prezliekame vonku, pri aj po dobehu. Šatne pre desaťťisíce bežcov sa zriaďujú ťažko...

Je 9:30, začínam sa vyzliekať, lebo batôžky berú len do 9:35 a potom to zbalia a odídu. A myslia to vážne, netreba sa zahrávať s ohňom.

Sem – tam mi spadne na hlavu kvapka zo strechy, ale zdá sa, že už neprší. Trenírky sú jasné; ale čo hore? Aj tu fúka nepríjemný, studený vietor, čo potom možno očakávať popri mori, kade vedie väčšina trasy maratónu? Treba sa poistiť. Rozhodnuté. Tričko s krátkymi rukávmi, na to tielko a na ruky rukavice, to pomôže. Čiapku radšej nie, ani domáci si ju veľmi neberú.

A zvyšok do auta. Majú to šikovne zariadené. Asi meter pred kamiónom je kovový plot, za ktorým sa pohybujú dobrovoľníci, ktorí berú od nás batohy, už označené „tagom“ so štartovným číslom, ktoré nám vopred poslali, podávajú ich iným dobrovoľníkom na korbu auta, kde ich ukladajú do veľkých vakov po stovkách. A majú poriadok. Prečo to píšem ? Aby sa aj u nás niektorí poučili...

Orange pen

Môj „pen“ je oranžový a mal by byť úplne vpredu. Pomalou chôdzou sa posúvam hore miernym sklonom po Regent Road, spolu s mnohými ďalšími bežcami; mnohí majú elasťáky, a sú opásaní opaskami s početnými tubami gelu, ako petrohradskí námorníci (nábojovými pásmi) za onoho času. Ja viem, istota je istota, ale svedčí to o nedostatku skúseností s behom, najmä keď vieme, že gely sa na trati budú rozdávať. A zaujímavé je, že takto „vyzbrojení“ sú najmä polmaratónci. Konečne, vpredu sa objavujú vlajky oranžovej farby, kam smerujem. Žiadna tlačenica, v priestore môjho „pen-u“ je voľno. Jedinou záhadou je, podľa akých pravidiel nás zaraďovali do oných „pen-ov“. Najskôr podľa deklarovaného cieľového času. Lebo na London Road, z ktorého sa štartuje o 5 minút skôr ako z Regent Road sú zaradení Paľo, Peter aj Marcel, ktorí si deklarovali lepšie očakávané časy ako ja. Ja som si (pri mojej povestnej skromnosti) dal „expected time“ 3:50 a som teda zhruba v polovici poľa.

Obzerám sa. Nad nami sa týči Calton Hill, najlepšia výhliadková pozícia, sem sa musíme prísť (zajtra) pozrieť. Ale aj z cesty vidieť mnohovežatú líniu starého Edinburghu, mesta zapísaného na zozname UNESCO. Nevidieť ju celú, lebo čierne mraky sú tak nízko, že špičky veží sú ponorené v mrakoch. Ani asi 300 metrový vulkanický kopec Arthur Seat, týčiaci sa nad mestom je tiež zahalený v hustých, čiernych mrakoch; všetko je smutné a pochmúrne, je to deň na spanie a nie na prehliadku mesta. Alebo aj na behanie. Až na ten vietor...

Som v „orange pen“, miesta je tu dosť; štartuje sa letmo, netreba sa tlačiť. Nikoho tu nepoznám, tak obzerám susedov a susedky. Mnohí sú ťažkoodenci, zrejme menej skúsení borci. Hlásateľ vyzýva bežcov, aby sa dostavili do svojich „penov“. Na rozdiel od americkej angličtiny, tentoraz rozumiem skoro všetko, je to vďaka výslovnosti, ktorá je pre nás zrozumiteľnejšia.

Konečne sa blíži štart: spoločné počítanie od „ten“ až po three, two, one...

Go!

Pomaly, voľne sme vyklusali. Nikto sa netlačil, miesta je tu dosť. Prvé kilometre sú príjemné, beží sa dolu miernym kopcom, na začiatku maratónu to mám rád, netreba sa vyklusávať, beží sa ľahko. Všímam si okolie; trať je na začiatku hodne kľukatá, bežíme okolo Holyroode Palace, čo je škótske sídlo kráľovnej. Z paláca vidieť len steny, ukryté medzi stromami, ale hneď vedľa cesty je čudesný domček, vraj kúpeľňa Mary, Queen of Scots, ktorá je tu (v Śkótsku) mimoriadne uctievaná. Kúpeľňa bola situovaná v parku, mimo paláca, lebo kúpanie bolo považované za nezdravé a nemravné, takže s tým nikto nechodil na bubon. Ani pani kráľovná.

Podľa času, by sme mali byť okolo kilometra; krútim krkom, žiadna tabuľka, nič. Bude to v míľach? Uvidíme. Zatiaľ nič. Ba predsa! Na stĺpe je žltá tabuľka s nápisom 2 Mile, pozerám na hodinky: 16:24. Dobré, je to niečo nad 5 minút na kilometer, viem, že tempo je v poriadku. Bežím svižne, ale moji spolubežci ma skôr predbiehajú. Ich vec. Moja vec je – nezblbnúť a bežať si svoje.

Vpredu je občerstvovačka: len voda v malých trojdecových fľaškách. Dám si glg. Nebude tu 5-ka? Nikde nič. Vietor silnie, blížime sa k moru, k zálivu Firth of Forth. Ďalšia tabuľka: 4 Mile, pohľad na hodinky 36:10. Stále dobré. Po chvíli pribiehame na nábrežie a na obzore sa objaví sivozelené, rozbúrené more.

Preč od mora

More a ľadovo studený vietor dujúci od neho sa do nás oprel a schladil moje ambície. Mám na sebe dve vrstvy (tričko, tielko) ale je mi hrozne zima. Bežíme po korune hrádze honosne nazvanej Portobello Promenade a vietor si nás vychutnáva. Fúka spredu zľava, takže schovať sa nie je možné za nikoho, všetci sa tlačia doprava, preč, preč od búrlivého, hrozného mora.

Žiadne ďalšie označenie vzdialenosti od štartu nevidím, prebiehame však cez nejaké merné miesto, zapíska to, čipy máme prilepené na číslach. Je to „10“ ? Alebo niečo iné? Označenie nikde. Blížime sa k mestečku; to by mal byť Musselbourgh, tu kdesi by mal byť aj ciel. Vidieť dostihovú dráhu, takže tu kdesi by to malo byť, samozrejme až sa sem navrátime.

Je mi hrozná zima. Nie som síce unavený, ale kladiem si otázku: je mi toto treba? Veď to vyzerá minimálne ne PN a ťažké prechladnutie, bez toho sa to neobíde (ale obišlo, dnes je už piatok a nič ma nebolí, to znamená, že sme dobre natrénovaní na tie zimiská škótske).

Okolo dostihovej dráhy je zelený plot, tam si odskočím, aj keď nám hrozili, že kto bude „oné“ mimo prenosných WC bude diskvalifikovaný. Vari nebudem. Keď sa vraciam medzi poriadnych ľudí, počujem človečinu – slovenčinu; to ma dobieha Marcel Burkert a pýta sa, či môže ísť so mnou. Jasné, nerád behám sám, potešil som sa (Marcel odštartoval o 5 minút skôr ako ja). A kde je Peter a Paľo, pýtam sa. Jáj, tí sú aspoň dva kilometre vpredu. Sú dobrí, myslím si.

Konečne zabiehame trošku medzi domy, aspoň pár stoviek metrov od mora a je to už oveľa príjemnejšie, proste tak, akurát.

Krútim hlavou na všetky strany a snažím sa nájsť nejaké označenie, kde vlastne sme. Nikde nič a už by sme mali byť okolo 15. kilometra, lenže v tomto protivetre to môže byť aj ináč. Neviem. Kilometre, alebo míle síce nevidím, ale vidím, že zloženie našej „task force“ sa veľmi nemení, stále sa drží pohromade skoro rovnaká skupina, ktorá zdieľa podobné tempo. Jasné, že si všímam viac devy ako mládencov, veď oprieť zrak o mne podobného guráže nepridá, ale „lepá“ deva, to je iná káva. Všimol som si blonďavú, na krátko ostrihanú (asi) tridsiatničku, ktorá spolu s menej výraznou kamarátkou bola už niekoľko kilometrov približne v našej pozícii; raz vpredu, potom vzadu, ale stále tu, neďaleko. Marcel, tieto dievčatá idú našim tempom, skúsme to s nimi, nemusíme kontrolovať tempo. Marcel totiž beží nad očakávanie dobre, nielenže nezaostáva za starším, ale občas je aj vpredu. Po niekoľkých kilometroch spoločného behu som sa odhodlal na ofenzívnu akciu.

Anna

Hi, you are pacing us fine, prihováram sa blondíne, oblečenej v tmavom. (Teda dobré tempo máte). Yes? I am glad, ona na to. My name is Viliam, predstavujem sa. Anna, vraví. Anna? This is really not frequently used in our country. Odkiaľ ste? Zo Slovenska. A vy? Sme zo Švédska. Dozvedeli sme sa, že je to jej druhý maratón, prvý išla za 3:30. Je to skvelé, chválim ju. Tam vpredu sa objavujú svetlá, asi sa už prví vracajú, poznamenáva Marcel. Pozerám na hodinky: 1:49 a čosi, kdesi tu by mal byť polmaratón, ale nevidieť nikde nič...

Už ho vidíme, je to čierny chlapec a beží sám, za ním nevidieť nikoho, až s odstupom niekoľkých stoviek metrov sa objavuje druhý (tiež čierny) a to my už v mestečku Prestonpans odbočujeme na inú trasu.

Stále bežíme medzi domami, po High Street, ako je to napísané na tabuľkách, už tak nefúka a na pitie je stále len voda. Mne to nevadí, ale kamaáti sa sťažujú, keby aspoň niečo na zjedenie bolo. Nebojte sa, neskôr má byť (je už po polmaratóne?) aj energetický gel. Naozaj, rozdávajú ich. Je sladký, tekutý, vytlačím ho do úst a zapijem. Pomôže? Znova vybiehame na hlavnú cestu, ktorú znova zdieľame s protibežcami, ktorých v opačnom smere a v opačnej polovici cesty pribúda. Tak, to budú borci okolo troch hodín. Kde tie časy sú...

Sledujem pole bežcov pred sebou, a mám z toho divný pocit, mám dojem, ako keby som bol na nejakom „rakovinárskom“ zraze. Vari každý tretí (tretia) má na tričku nejaký proti chorobný nápis. Najviac je to Macmilan foundation, je to hlavný partner maratónu, nejaká protirakovinová nadácia. Z tričiek na nás pozerá samý Alzheimer, Blood cancer, Breast cancer, Scotish cancer trust.... Táto záplava nápisov mi berie chuť do života, akosi mi to na maratóne nesedí, je so stiesňujúce.

Sorry, vraví Anna a vracia sa ku kamarátke, ktorá zdá sa nestačí Anninmu tempu. Až do cieľa som Annu nevidel. Po chvíľke sa odporúčal Marcel “Ahoj, ja spomaľujem.“ Ahoj a drž sa. A som zase sám, snažím sa na obzore nájsť obrátku, ale v diaľke, kam moje oko dovidí vidím len farebné bodky bežcov. Po dlhom úsilí konečne

Obrátka

Nemalo to konca kraja sa k nej dostať. Niekoľko krát som si myslel, že toto je ona, ale vždy to bol len zhluk ľudí okolo vody, alebo dav divákov z mestečka Longniddry, ale hnali nás ďalej. Kde to sme? Žiadna tabuľka s (aspoň) míľami. Vbehli sme do veľkého parku, uprostred ktorého trónil honosný palác Gostard House a okolo neho hospodárske budovy. Cesta (asfaltová) sa zmenila na makadamovú, prebehli sme nejaký merací bod (koľko kilometrov to môže byť?) a vrátili sa na asfaltovú cestu.

Už je teplo

Vietor nám fúka tentoraz do chrbta, slnko páli spredu a začínam sa potiť. No čo už nedá sa nič robiť, treba vydržať. Toto je predsa Škótsko. Vpredu sa žltí tabuľka s nápisom 19. Mile.

Konečne nejaká informácia! Rýchlo si to v hlave prepočítavam: Ešte ma čaká 7,2 míle, to je skoro 11,5 kilometra. Pozriem sa na moje stopky: čas 2:43:15, aby to bolo pod štyri, mám na to hodinu a štvrť. To by som mohol urobiť. Lenže...je teplo, potím sa a cítim, ako slabnem a spomaľujem. Už sa len sem – tam pozriem do protismeru, kde ešte bežia husté zástupy bežcov a bežkýň, tí majú na mňa stratu aspoň 4 míle, uzatváram sa do seba, je to tak vždy, keď ide do tuhého. Vlastne až teraz sa začína maratón, doteraz to bola len príprava na tento záverečný úsek. Kto to prepálil, alebo sa nepripravil, má smolu. Teraz nám to pán „Maratón“ zráta.

Na obzore, na rozhraní mora a pevniny hypnotizujem dva mohutné komíny teplárne v mestečku Prestonpans a od tých komínov je to len niečo cez dve míle (do cieľa). Len keby nebolo tak teplo! Zdá sa, že najvyšší vypočul naše lamentácie; v priebehu minúty sa zamračilo a začalo doslova liať.

Ožil som

Studený dážď vykonal (aspoň so mňou) doslova zázrak: ožil som. Bol to priam učebnicový príklad vplyvu zmeny teploty na organizmus a jeho výkon. Bolo to ako dobre pripravený experiment. Intenzívny, studený dážď ma začal zalievať asi 4 kilometre pred predpokladaným cieľom a v priebehu niekoľkých minút sa mi vrátili sily; priam som cítil, ako „silniem“ a zrýchľujem. Posledné tri kilometre boli určite (aj keď to nemám zmerané) najrýchlejším úsekom tohto maratónu, bežal som to priam „desiatkárskym“ tempom. Už v uliciach Musselborough som zbadal pred sebou známu postavu, to musí byť Peter. Bol. Dobehol som ho a navrhujem, aby sme do cieľa dobehli spolu. Nedbám, hovorí. Spomalil som. Vieš čo, choď si svoje, navrhuje Peter. Nebolo mi to treba hovoriť dvakrát, to spomalenie mi nevyhovovalo. Tak Ahoj!

Bežecký koridor sa zúžil, obliehajú ho zmoknutí domáci diváci a ženú nás vpred. Predbieham jedného za druhým, fakt mi to ide. Vpredu vidím šedivú hlavu borca, približne v mojom veku, ktorého som si všimol už v oranžovom koridore; mal na sebe vetrovku z Bostonu, teda je to iste dobrý borec, keď sa tam dostal. Toho skúsim predbehnúť, vravím si. Už vidím zákrutu, kde sa odbočuje vľavo, do cieľa. Záverečný, asi 100 metrový úsek sa beží po roštoch, uložených na tráve, tam toho môjho potenciálneho súpera predbieham.

Cieľ

Dobieham v čase 3:45:45, som s ním naozaj spokojný, aspoň o 5 minút lepší záver vďaka dažďu. Medaila, balíček s tričkom a občerstvením a poďme k batožine. Ale prekvapenia sa nekončia: za cieľom stojí Anna, dobehla predo mnou. Vzájomne si blahoželáme. Určite nečakala na mňa, ale pravdepodobne na svoju blonďavú kamarátku, ktorej to až tak dobre nešlo. Lúčime sa. Ale nebolo to naše posledné stretnutie. Keď som si vybral svoj batôžtek asi o pol kilometra ďalej a otočil som sa, koho nevidím- Anna. Tak, toto je zrejme osud, vravím jej a určite sa nevidíme naposledy. Smiala sa, teba určite kdesi stretnem...

Ako dopadli ostatní?

Nie zle. Peter neurobil chybu a dobehol v čase 3:52:46, Marcel (podľa môjho názoru tiež dobre) za 4:11:20, no a Paľo mohol dopadnúť lepšie ako dobehnúť v čase 4:15, keby si bol lepšie rozdelil sily a mal pomalší začiatok. Hore uvedené výsledky som získal priamo od maratóncov, pretože organizátori sa rozhodli výsledkovú listinu neuverejniť, vraj je to dôverný údaj. Tomuto naozaj nerozumiem: preteky sú je verejné, každý si môže pozrieť ako kto a kedy dobehol, ale výsledky sú dôverné. S takou nehoráznosťou som sa ešte nestretol. Až po niekoľkých dňoch (zrejme na nátlak samotných bežcov) rozhodli, že kto dá súhlas, toho výsledky budú publikovať, čiže celkom určite výsledková listina nebude kompletná. Čo k tomu dodať?

Slová na záver

Teda, aký je to maratón, ten Edinburghský? Až na prvé 4 míle sa beží popri mori, scenéria je pekná, ale všetko závisí od počasia. Tohtoročné počasie bolo veľmi premenlivé. Citujem z novín The Scotsman (26.5.2014): „Bol to deň keď sa na trase (maratónu) vyskytli všetky štyri ročné obdobia, od slniečka až po lejak, zmeny prebiehali v okamihu“. Medzi 23 000 bežcami bolo veľa maratóncov, dobehlo ich viac ako 8200. Maratón býva už niekoľko rokov vypredaný, ale nie je problémom sa naň dostať, ak sa prihlásite v predstihu. Ryanair lieta do Edinburghu priamo z Bratislavy.

Atraktívny je samotný Edinburgh, jeho návšteva je skvelým zážitkom. A aj muži si tam môžu kúpiť sukne!

Možno váš ďalší maratón

Na druhý deň po maratóne, sme sa vybrali na obhliadku mesta; samozrejme, začali sme vyhliadkovým bodom Calton Hillom. Na samom vrchole pahorku sme si všimli dve dámy, ktorých chôdza bola taká biedna, že som sa ich opýtal, či včera bežali maratón. Samozrejme, odvetí jedna z nich. Aj vy? Pravdaže. A už bola ruka v rukáve, ako vidieť z fotografie. Obe sú z Londýna. Keď sme sa posťažovali, aké ťažké je dostať sa na Londýnsky maratón, začudovali sa. Príďte na Richmond Park Marathon, je to v máji, týždeň pred Edinburghom, beží tam len niekoľko stoviek bežcov. A je to pekný maratón? Nádherný. Beží sa v parku v juhozápadnej časti Londýna Richmond, sú to tri kolá v nádhernom parku, so skvelým výhľadom na Londýn. Je krajší ako ten veľký londýnsky maratón, dodávajú dievčatá. Pozrel som si to na internete a vskutku: vyzerá to dobre. Pre záujemcov pridávam webstránku, kde nájdu všetko potrebné: http://richmondparkmarathon.co.uk.