Behá celá rodina, rozhýbala ju mama Andrea, otec Jozef sa iba prizerá
„S nápadom štartovať na 3. ročníku Volkswagen Sloviaka Run and Fun som prišla ja,“ pridala sa do besedy na bratislavskom Hlavnom námestí Andrea Iglarčíková, Filipova mama.
„Keď som prestala fajčiť, začala som behať,“ priznala bez okolkov a pokračovala: „Povedala som si, že k jednej životnej zmene by patrila aj ďalšia. Tak som začala behať. Chcela som si tiež trochu vylepšiť aj postavu - a trochu zlepšiť kondíciu a výdrž.“ Andrea Iglarčíková tiež priznala, že postupne ju beh a behanie tak chytili, že začala na niekoľkých internetových stránkach o behoch sledovať ponuku podujatí, na ktoré by mohla chodiť.
„Vďaka informáciám z bežeckých portálov som vedela o každom behu v blízkom okolí. Tak sme na ne začali pravidelne chodiť. Pre beh som získala syna Filipa i tuto tohto môjho – synovca Richarda,“ zdôraznila sympatická bežkyňa zo Šenkvíc po dlhšom rozmýšľaní. Behajúca mama priznala, že narýchlo si nevedela spomenúť na termín pre švagrovho syna.
„Ty nevieš, čo som ti ja?“ neveriaco krútil hlavou Richard Iglarčík, tretí člen rodinnej štafety zo Šenkvíc, ktorého kríza trochu „prikvačila“ na novom kilometrovom okruhu v Sade Janka Kráľa.
„Prvý kilometer som odbehol bez väčších problémov, ale toho druhého kilometra som sa už nevedel dočkať... Tam som sa trochu trápil. Zdalo sa mi, že je to viac ako jeden kilometer,“ tvrdil na Hlavnom námestí už oddýchnutý druhý člen štafety Richard Iglarčík.
Hlava rodiny Jozef Iglarčík počúval náš rozhovor a zhovievavo sa usmieval. „Prepáčte, ale niekedy sa mi z tých ich rečí dvíha žalúdok... Že vraj športovci! Prídu sa sem prejsť rýchlejším krokom, trochu prevetrať tričká a trenírky – a už si hovoria športovci,“ evidentne krútil nosom nad témou našej besedy Jozef Iglarčík.
Jeho verejné znevažovanie výkonu manželky a ďalších dvoch členov rodiny nebolo na mieste, pretože Iglarčíkovci tým jeho „rýchlym presunom“ v štafete 3x4 km výsledným časom 59:14 min obsadili v konkurencii 87 štafiet pekné 10. miesto.
Ak by trať 3. ročníka Volkswagen Slovakia Run and Fun absolvovali iba rýchlym krokom, určite by nedosiahli čas, ktorý bol iba o 13:10 min horší ako vytvorila víťazná štafeta v modro-bielych dresoch Behame.sk Andrej Koleda, René Valent, Pavol Chomanič (46:04). Za čas, ktorý je 56 sekúnd pod hranicou jednej hodiny traja ľudia štafetovým spôsobom dvanásť kilometrov určite neprejdú ani známym indiánskym poklusom. Navyše, keď väčšinu fúka nepríjemný protivietor a mrholí drobný dážď.
„Ja som to za nich odbehal, keď oni ešte nevedeli, čo je beh. V mladosti som sa našportoval do sýtosti, teraz ma to už neláka. Nech len pekne, prepytujem, športujú oni, keď sa im chce... Mňa už na preteky ako bežca nedostanú. Ja ich budem na nich sprevádzať iba ako divák,“ tvrdil bývalý aktívny športovec, v súčasnosti pasívny divák.
„Aj názov štafety som vymyslela ja. Sú to vlastne iniciálky našich krstných mien," objasnila písmena A. F. R. v názve Hobby Štafety Run A. F. R. sympatická svetlovlasá žena v športovej čiapke.
„Už sme boli aj na ČSOB Bratislava Marathone, chodíme na nočné behy, bežala som ženský beh. Ideme všade v Bratislave a okolí, povedzme po Pezinok a Modru, kde sa behajú masové cestné behy. Chceme si vyskúšať akú máme kondíciu, čo sme získali tým, že už dlhšie pravidelne aspoň raz v týždni beháme,“ zdôraznila Andrea pri rozlúčke.
Tratlonista Martin Skalnik je súťaživý typ, nadšením a elánom už nakazil aj kolegov v práci
Úplne iný typ bývalého vrcholového športovca je Martin Skalnik, ktorý v najlepšej fyzickej kondícii robil náročný triatlon, čiže trojkombináciu plávania, cyklistiky a behu.
„Keď prvý člen štafety dobehol na odovzdávku, naša partia bola na nejakom 20. mieste. Mne to nedalo, musel som ju dotiahnuť vyššie. Povahou som súťaživý typ. Rád si meriam sily s inými športovcami. Podarilo sa. Nakoniec sme skončili v prvej desiatke, na ôsmom mieste,“ zdôraznil Martin Skalnik, ťahúň hobby štafety so štartovným číslom 440, ktorá dosiahla výsledný čas 58:32 min.
„Posledných päť – desať rokov je okolo behu obrovský boom. Treba to využiť. Treba sa viesť na tejto módnej vlne, kým sa dá. Veď v tej módnej vlne je všetko! Oblečenie, obutie, doplnky, výživa. Všetko, čo súvisí s behom. Treba to živiť, ako sa to len dá. Tak ako to robí napríklad stránka Behame.sk. Som jej pravidelným návštevníkom. Hľadám si tam rady do života od Viktora Bielika, čítam Miloša Škorpila a ďalšie podnetné veci. Je to bombová pomoc pre všetkých. A nie iba pre tých, čo už pravidelne behajú, ale aj pre tých, čo ešte len chcú začať behať,“ nezaprel Martin Skalnik v sebe fundovaného odborníka a propagátora zdravého pohybu.
„Ohromná vďaka organizátorom, ktorí už roky pravidelne robia pre Bratislavu a široké okolie minimálne päť – sedem behov. Je to veľmi záslužná robota,“ pripomenul športovec, ktorý elánom a nadšením nakazil už aj kolegov v práci.
„Ako často beháme? Ako to povedať, aby sme sa nerobili lepšími... Tak raz za mesiac, raz za dva týždne. Ako nám pracovné povinnosti dovolia,“ reagoval Martin Skalnik na otázku o intenzite pravidelného bežeckého tréningu členov štafety č. 440.
„Pokojne napíšte, že behá stále. Beh ho už tak zamestnáva, že potom už nemá čas ani na iné veci,“ pridala sa Martinova manželka, ktorá bola súčasťou debatného krúžku. „Ešte sa posťažuj, že si neplním manželské povinnosti, a potom to už bude úplne perfektné,“ reagoval so širokým úsmevom iniciátor účasti tejto štafety na 3. ročníku Volkswagen Slovakia Run and Fun a pokračoval: „Samozrejme, že si robím vtipy. Manželka veľmi dobre vie, ako to myslím. To je v poriadku,“ uviedol na právu mieru doteraz povedané vysoký holohlavý muž v bielom bežeckom drese, z ktorého pri rozprávaní sršala energia na všetky strany.
„Som rád, že ľudí behanie tak ohromne chytilo. Je to fantázia, čo sa u nás okolo behania robí. Treba to podporovať. Treba to ešte viac propagovať. Nech sa na ten bežecký trend nabalia aj sponzori, bohaté firmy, nadnárodné spoločnosti. Ak budú podporovať behy rôzneho druhu, bude to pre nás všetkých iba dobré. Úžitok z toho budeme mať všetci. My sme väčšia partia, ktorá chodí pravidelne behať. Boli sme na ČSOB Maratóne, absolvovali sme Beh Pezinkom, Zimné desiatky, Mariánsky štvanec, Okolo Kuchajdy. Na Železnej studienke. Kde sa dá, tam ideme. Vyhľadávame najmä behy v Bratislave a blízkom okolí. Povedzme, tak po čiaru Pezinok a Modra. Našťastie tých behov je dosť veľa, každý týždeň sa niečo v Bratislave a blízkom okolí deje. Vždy sa môžeme ísť niekde prebehnúť,“ neskrýval svoje nadšenie Martin Skalník.
„Tiež behám pravidelne. Ak sa to dá tak povedať. Raz za mesiac. Robím to pre lepšiu kondíciu, pre lepší pocit. Pri dobrom behu sa perfektne vyčistí hlava. Prídete na iné myšlienky. Beh vám pomôže odbúrať stres. Naučil som sa behať, čo je v dnešnej uponáhľanej dobe iba dobré. Žijeme veľmi hektické časy, treba sa trochu od toho všetkého odreagovať. Beh je na tento účel optimálne riešenie,“ tvrdil Marek Hlinka, ktorý štafetu č. 440 rozbiehal. Finiš však chlapi z tejto partie zverili dáme. Tou bola Michaela Novotná.
Pre niektorých bolo najťažším sústom štafetového behu náročné večerné sústredenie pred súťažou
„Či som mal krízu? Samozrejme. Od štartu až dovtedy, kým sa mi neprestala točiť hlava... Keď sa tak dobre prebehnete po dunajskej hrádzi, keď vás dobre prefúka nepríjemný vietor a schladí studený dáždik, okamžite sa vám rozjasní v hlave! Aj keby ste nechceli,“ vysvetľoval v cieli člen štafety č. 466 Pavol Matolek. Tesne pred rozhovorom s nami sa spolu s kolegami Alicou Viedlerovou, Tomášom Manákom a Sandrou Krajčiovou odfotili na pamiatku. Aby mali dôkaz, že po večernom sústredení naozaj bežali štafetu.
„My pravidelne pred takýmto veľkým behom kujeme plány, ako ich odbehnúť. Pri tej bojovej porade sem – tam niečo aj popijeme – a potom sa liečime práve tým behom. Beh je ideálne riešenie na vyčistenie hlavy. Od všetkého. Od stresu, od pracovných a rodinných problémov... Aj od nežiadúcich zbytkov toho náročného predsúťažného večerného sústredenia, ktorý zvykneme absolvovať,“ vysvetľoval Pavol Matolek a kolegovia okolo neho súhlasne prikyvovali. Sem – tam ho v niečom aj opravili a doplnili.
„Ale čo by ste neurobili pre partiu dobrých kolegov, kamarátov. Treba sa prísť zabaviť. Treba niečo pre seba i pre svoju partiu urobiť. Bežalo sa mi dobre. Ale až v tej druhej polovici trate, keď som chytil správne tempo. Keď ma začali poslúchať nohy i pľúca. O hlave som už hovoril... Najhoršie to však bolo na Moste SNP. Vybehnúť naň mi dalo zabrať. A tak isto ten protivietor, ktorý ma čakal pri Moste Lafranconi. Ale už som v cieli, už je dobre. Ideme si niekde sadnúť, aby sme sa mohli podeliť o zážitky z týchto pretekov. Potrebujeme trochu dobiť baterky,“ tvrdil so širokým úsmevom hovorca štafety, ktorá svoju účasť zobrala naozaj oddychovo a zábavne.
„Beh nás baví. Pravidelne chodíme na Devín – Bratislava, bežali sme aj preteky Rača – Kamzík, Zimné desiatky. Naša štvorica rada športuje. Pred týždňom sme boli pod Kamzíkom na Spartan Race. Boli sme si vyskúšať, čo dokážeme, čo znesieme. Je to všetko o dobrej partii, o zábave, o stretnutí s ľuďmi, ktorí športujú tak, ako aj my, ktorí sú tá istá krvná skupina. A tiež o fantastickej atmosfére, ktorá na takýchto akciách panuje,“ dodal člen štafety s číslom 466, ktorá časom 1:08:36 h obsadila 46. miesto.
Ženskú trojicu s číslom 317 spojila do štafety bývalá horská cyklistka
Fotku na pamiatku si v sobotu na Hlavnom námestí urobilo veľmi veľa aktívnych účastníkov 3. ročníka štafetového behu Volkswagen Slovakia Run and Fun. Všetci využili nápad jedného zo sponzorov tohto podujatia s názvom „Odfoť sa s vlastným menom.
Vďaka tomuto projektu si každý prihlásený bežec našiel na veľkej bielej plachte menoslov svojho kolektívu, a mohol sa pri ňom odfotografovať. Nápad sa stretol s veľmi dobrou odozvou, čoho dôkazom bolo, že stojan s unikátnou trojrozmernou štartovnou listinou bol stále obsadený.
„Nás dala dokopy Lucia Dedinská. Sme kamarátky. Prišli sme si zabehať,“ vysvetľovala Petra Piačková, finišmanka štafety s číslom 317, ktorá časom 1:04:19 h obsadila v súťaži ženských trojíc 9. miesto. Na víťaznú štafetu s tradičným názvom „Rýchložienky“ v zostave Renáta Klčová, Jana Menkyová, Eva Tulejová ( 50:16 min ) mali časové manko štrnásť minút.
„Som bývalá horská cyklistka, v súčasnosti trénujem deti. Na takéto bežecké podujatia pravidelne chodím. Štyri kilometre mi nerobí problémy, lebo v rámci ČSOB Marathonu som už bežala aj súťaž štafiet, mám za sebou aj niekoľko Zimných desiatok a na konte mám už aj polmaratón. Takže beh je popri cyklistike moje veľké hobby,“ reagovala Lucia Dedinská na otázku, čo ju priviedlo na štart 3. ročníka tejto štafetovej súťaže. „Veľmi sa mi páči atmosféra tohto behu. Som rada, že som tu. Stretla som tu svoje kamarátky. Pribudli mi krásne zážitky. Práve pre tieto veci na bežecké podujatia v Bratislave chodím,.“ zdôraznila drobná dievčina v cyklistickom bielo-ružovom drese. „Každý štvrtok máme bežecký tréning. Udržiavame sa v kondícii a pomáha nám to aj pri formovaní postavy. Beh je veľmi dobrý prostriedok na to, ako sa udržať v dobrej fyzickej i psychickej pohode,“ doplnila svoje rozprávanie Lucia Dedinská a kolegyne zo štafety 317 s ňou s úsmevom súhlasili. Na prvý pohľad bolo vidieť, kto je v tejto trojici lídrom tímu, kto určuje jeho taktiku.
Primátor Milan Ftáčnik chválil organizátorov za štafety v historickom centre Bratislavy
Po dvoch pokračovaniach sa centrum štafetového behu Volkswagen Run und Fun prenieslo zo známej dunajskej promenády priamo do srdca hlavného mesta Slovenska. V sobotu od rána sa všetko podstatné totiž odohrávalo na Hlavnom námestí v epicentre historického jadra Starého Mesta.
Prenesenie štartu a cieľa od Dunaja na Hlavné námestie si pravidelní účastníci tejto akcie veľmi pochvaľovali. Našli sa síce aj takí, ktorým chýbala tradičná dlhá cieľová rovinka z dunajského nábrežia, po ktorej by mohli pri bleskoch fotoaparátov ukážkovo šprintovať, ale títo vyznávači dlhých cieľových roviniek boli skôr výnimkou ako pravidlom. S nápadom preniesť centrum štafetového behu do historických uličiek Bratislavy prišiel prvý muž tunajšej radnice Milan Ftáčnik.
„Som rád, že organizátori tohto podujatia situovali štafetový beh do centra mesta. Verím, že účastníci tento nápad ocenia, že sa im behanie v meste bude viac páčiť. Bežať po úzkych uličkách historického jadra nášho mesta sa predsa nedá každý deň,“ povedal tesne pred štartom 3. ročníka Milan Ftačnik, ktorý štafetu s obyčajným názvom „Štafeta č. 350“ rozbiehal. Svoj prvý osemkilometrový úsek zabehol na hranici 40 minút, čím položil základ pre to, aby trojlístok Milan Ftáčnik, Nikoleta Benyo a Simona Gonova skončil časom 2:02:16 h na 65. mieste. Na víťaznú štafetu BMSC mali v cieli manko 39 minút a 17 sekúnd.
„S časom, ktorý som na tejto novej trati dosiahol, som spokojný. Mohlo to byť aj lepšie, ale vzhľadom na počasie, ktoré tu dnes máme, si nemôžem sťažovať,“ tvrdil v cieli.
Ako prvý muž bratislavskej radnice viackrát prízvukoval, na takýchto podujatiach sa mu najviac páči ich atmosféra – a tiež rastúci počet aktívnych bežcov. Ako šéf magistrátu hlavného mesta SR je rád, že aj takéto masové športové podujatia vysielajú do sveta signál, že Bratislava je pre bežcov veľmi dobrou lokalitou, že mesto na Dunaji je mestom, v ktorom ľudia radi a veľa behajú.
Albrecht Reimold: „Povzbudzovanie cudzích ľudí vám dodá silu a elán“
Aktívnym bežcom bol aj Albrecht Reimold, predseda predstavenstva firmy Volkswagen, hlavného partnera tohto populárneho štafetového behu na území Bratislavy. Aj on srdečne privítal nápad bežať preteky štafiet úzkymi uličkami bratislavského centra.
Tesne pred štartom neskrýval radosť z toho, že okolo neho sú ľudia, ktorí boli aj napriek zlému počasiu odhodlaní urobiť pre svoj športový cieľ všetko, čo bolo v ich silách.
„Bude pre vás potešením a veľkým zážitkom bežať ulicami, na ktorých vás budú povzbudzovať nie iba vaši kolegovia a kamaráti, ale aj cudzí ľudia. Potlesk a podpora od nich vám bude vlievať sily a energiu do nôh najmä vtedy, keď už nebudete vládať. Viem, o čom hovorím, pretože sám som podobné preteky v centre mesta absolvoval. A som rád, že ich zasa môžem bežať. Finišmanom našej štafety bude Jozef Šimončič, vedúci jedného z našich významných a kľúčových projektov. Takže naša štafeta bude v dobrých rukách. Jemu sme zverili posledný úsek štafety,“ prihovoril sa Albrecht Reimold ku kolegom – bežcom z malého pódia vedľa štartu tesne pred tým ako členovia bubenickej šou tesne pred 15.00 h rytmickým bubnovaním začali odpočítavať poslednú minútu do štartu hlavnej „kráľovskej“ disciplíny 3. ročníka Volkswagen Slovakia Run and Fun. Trojica v službách hlavného partnera podujatia na čele so šéfom jeho predstavenstva obsadila časom 1:59:16 h v konkurencii 179 trojčlenných štafiet konečné 48. miesto.
Niekto musí byť aj posledný, všetci predsa nemôžeme zvíťaziť
„Tento tu to všetko spáchal! On je príčinou toho, že dnes tu beháme,“ zapichol finišman poslednej štafety QBSW, ktorá sa príznačne volala „Nepoddajní vytrvalci“ Lukáš Kolembus prst do vzduchu a ukázal na Petra Pavláka, druhého člena spomínanej štafety.
„Čo sa hneváš, veď si išiel nádherne. Niekto musí byť aj posledný, nemôžeme predsa všetci zvíťaziť. Niekto musí naplniť aj slávne Coubertinovo heslo. Veď ho určite poznáš. Veru, nie je dôležité zvíťaziť, ale zúčastniť sa,“ utešovali v cieli svojho kolegu so štartovných číslom 173 C na hrudi ďalší členovia bežeckej komunity z firmy QBSW.
„Ale aby ste si nemysleli, že my v tomto behu zametáme iba chvost. Na dnešných pretekoch sme mali tri štafety. Najlepšia trojica z nás sa dostala možno až do prvej dvadsiatky, možno aj desiatky,“ upozorňoval na športové majstrovstvo zástupcov spomenutej firmy Lukáš Felis, ktorý spomínanú úspešnú štafetu rozbiehal.
Spolu s kolegami Petrom Gabrhelom a Borisom Kotmannom na trati zabojovali a časom 1:47:08 obsadili 17. priečku. Od víťaznej trojice Boris Csiba, Imrich Magyar a Gabriel Švajda ich delilo 24 minút a deväť sekúnd.
„Ten transparent sme mu urobili naozaj na poslednú chvíľu. Bol to taký okamžitý nápad. Vedeli sme, že musíme niečo urobiť, že ho musíme nejako povzbudiť, tak sme mu namaľovali transparent s odkazom, aby rýchlo bežal,“ smiali sa Lukáš Felis a Peter Gabrhel.
„Nie, nebežal s ním celých osem kilometrov. Dali sme mu ho až v centre mesta. Nech vie, že sme v duchu s ním. Nech už tú našu štafetu konečne úspešne donesie až do cieľa,“ svorne tvrdili chlapi okolo spoteného a poriadne zadýchaného Lukáša Kolembusa.
„Beháme pravidelne. Raz za dva týždne... Ale povieme pravdu, raz za mesiac sa nám podarí dať dokopy a odbehnúť nejaké kilometre. Ale aj to je predsa pravidelné, nie? Nemusíme behať každý deň, na to nemáme čas. Ale sem – tam sa spolu prevetráme. Niektorí sú v behu lepší, tých dávame do našej najlepšej štafety, niektorí behajú iba preto, aby netrhali partiu. Pre tých potom musíme na poslednú chvíľu vyrábať takéto povzbudzujúce transparenty... Ale ukážte mi firmu, ktorá tu dnes mala tri kompletné štafety. Veľa takých spoločnosti tu nie je. Preto sme radi, že sme si prišli nie iba zašportovať, ale sa aj zabaviť. Niekedy síce na vlastný účet. Ale aj to je predsa zábava,“ robili si členovia troch štafiet jednej firmy žarty sami zo seba.
Druhá ich štafeta s názvom „QBSW – Húževnatí športovci“ a so štartovným číslom 174 v zostave Rastislav Cisár, Stanislav Bednár a Marcel Marko obsadila výkonom 2:02:10 h konečné 64. miesto.
Obhajcovia prvenstva úspešní, víťazné tempo určili Boris Csiba a Imrich Magyar
Tesne pred tým, ako člen poslednej klasifikovanej štafety QWBS – Nepoddajní vytrvalci konečne Lukáš Kolembus dorazil do cieľa, z pódia práve schádzali tri najlepšie kolektívy 3. ročníka Volkswagen Slovakia Run and Fun.
Najviac vecných cien, poukazov a symbolických šekov mala v rukách trojica v športových bundách BMSC Boris Csiba, Imrich Magyar a Gabriel Švajda, ktorá časom 1:22:59 h obhájila minuloročné prvenstvo. Všetci traja elitní bežci neskrývali spokojnosť z toho, že k minuloročnému triumfu pridali aj tohoročný.
„Sme radi, že nám podarila obhajoba. Lebo sa hovorí, že ľahšie je vyhrať prvýkrát, než potom ten triumf zopakovať,“ tvrdil finišman víťaznej štafety Gabriel Švajda.
„Veľká vďaka patrí Borisovi a Imrovi, ktorí štafetu veľmi dobre rozbehli, ja som už iba udržiaval náskok, ktorý oni na prvých dvoch úsekoch vytvorili. Síce sa mi to nie veľmi darilo, ale prvenstvo som predsa udržal. Sme radi, že nám to opäť spolu vyšlo,“ tvrdil Gabriel Švajda.
Po krátkom rozmýšľaní však priznal, že kamaráti z tímu mu zverili ťažkú úlohu, lebo preteky absolvoval po zranení, čo sa podpísalo na fakt, že jeho prenasledovatelia v modro-bielych dresoch dvoch tímov Behame.sk ho v úplnom závere poriadne naháňali. Aj vďaka tímovej spolupráci Pavla Bukováca a Konštantína Kociana z vyše dvojminútového náskoku, ktorý vybudovali Boris Csiba a Imrich Magyar, zástupcovia bežeckého portálu úspešne „odkrojili“ až sedemdesiat sekúnd.
„Ak by sme na tretí úsek vybiehali spoločne, určite by sa ´švajdovci´ z víťazstva neradovali. Gabo Švajda na poslednom úseku stratil veľmi veľa, lenže Boris s Imrom nám ušli veľmi ďaleko. Najmä Boris bežal výborne. Nasadil veľmi rýchle tempo,“ priznal po dekorovaní najlepších Pavol Bukovác, tretí člen striebornej štafety, ktorá mala v cieli na víťazov časové manko 41 sekúnd. Aj ďalší súperi po súťaži priznali, že Boris Csiba na prvom úseku nasadil tempo, ktorému nikto z účastníkov nestačil.
Ako to svoje raketové tempo videl samotný vytrvalec? „Musím priznať, že sa mi nebežalo dobre, lebo som unavený ešte z maratónov, ktoré som nedávno absolvoval v zahraničí,“ tvrdil Boris Csiba a pokračoval: „Nevýhodou prvého bežca v štafete je to, že beží úplne sám. Musí si strážiť tempo. Musí stanoviť spôsob behu, na ktorý kolegovia dokážu bez problémov nadviazať. Keď bežíte prvý, nemáte sa s kým porovnať. Neviete, či váš rytmus behu bude na súperov stačiť, alebo nie. Navyše, keď ste lídrom pelotónu a bežíte sám, nemáte sa kde skryť, nemá vás kto potiahnuť, protivietor musíte prerážať sám. Práve ten mi odobral veľa síl na petržalskej hrádzi. Pocitovo to nebolo také, ako som si predstavoval,“ úprimne priznal známy slovenský vytrvalec v drese BMSC.
„Maratónci nemajú radi krátke trate,“ tvrdí Boris Csiba, ktorý myslí už na kvalitne obsadený polmaratón v Olomouci
„Každý si myslí, že maratónec musí takéto behy robiť, obrazne povedané, s prstom v nose, ale nie je to tak. Pre maratónca je najťažšie behať krátke vzdialenosti. Päť, osem, desať, dvanásť kilometrov. To sú pre mňa trate iba na rozbehnutie. Aj túto štafetu som išiel iba v rámci tréningu. Chystám sa na polmaratón v Olomouci, na ktorom by som chcel zabehnúť osobný rekord. Bude tam špičková svetová konkurencia, bude možnosť porovnať svoju výkonnosť s elitnými africkými bežcami. Tam už nebudem lídrom,“ tvrdil s úsmevom spokojný ťahúň kráľovskej štafety BMSC Boris Csiba.
„V Olomouci bude hviezdne obsadenie, veľa si od toho sľubujem, verím, že sa z Hanej vrátim s veľmi dobrým časom. Len, aby som bol dovtedy zdravý, lebo aj tieto dnešné preteky som absolvoval dosť unavený. Nohy mi nešli tak, ako by som chcel. Som však rád, že to na súperov stačilo, že sme vyhrali,“ vysvetľoval Boris Csiba svoj pohľad na raketový nástup víťaznej štafety 3. ročníka Volkswagen Slovakia Run and Fun.
Na novej trati populárneho štafetového behu sa v prvých troch – štyroch kilometroch trápil aj ostrieľaný matador a víťaz mnohých cestných behov na Slovensku Imrich Magyar.
„Ako sa mi bežalo? Napíšte, že dobre. Nebude to síce celá pravda, ale nemôžem sa sťažovať. Boris nasadil rýchle tempo, chvíľu mi trvalo, kým som sa dostal do bežeckej pohody. Vedeli sme, aký je náš spoločný cieľ, preto sme sa usilovali splniť ho. Viete, niekedy je lepšie prísť na preteky ako totálny outsider – a vyhrať ich, než ako obhajca. Na obhajcu sa každý chystá, každý ho chce zdolať. Každý si na jeho skalp brúsi zuby. Videli ste, akú silu na nás postavili z Behame.sk. Dobre sme sa museli držať, aby sme im od začiatku ušli. Bolo to náročné najmä v tomto počasí... Ale nesťažujem sa. Všetci sme mali rovnaké podmienky, na všetkých pršalo rovnako, všetkým život strpčoval ten studený protivietor,“ spokojne konštatoval eletrikár a opravár lokomotív v Lokotrans Šurany, ktorý už niekoľko rokov trénuje behom z domu do zamestnania a späť.
„Je to približne trinásť kilometrov, takže každý deň – a v každom počasí - si odbehnem 26 kilometrov. Mne to však takto vyhovuje. Aspoň nemusím tréningové kilometre naháňať krúžením po štadióne. To by ma nebavilo,“ tvrdil Imrich Magyar, ktorý sa v tejto sezóne okrem tradičných a pravidelných víkendových cestných behov chystá aj na niekoľko ťažkých behov do vrchu. „Veľmi rád by som aj v nich ukázal, čo vo mne je. Ak mi bude zdravie slúžiť, tak ich budem bežať. Aj teraz som nejaký nachladnutý. Zasa niečo na mňa lezie. Horšie sa mi bežalo,“ dodal unikátny bežecký samorast Imrich Magyar.
