Cookies

Na naších stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Behame.sk.
Bližie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.
Súhlasím
Načítavam...
Beháme.sk
Zvoľte veľkosť písma:
AaAaAaAaAa
Beháme.sk

Fíha, toľko bežcov? udivene sa spýtala cesta

Fíha, toľko bežcov? udivene sa spýtala cesta
Ako bodku za tohtoročným Národným behom Devín-Bratislava ponúkame trochu netradičnej bežeckej prózy. Dialóg bežca a cesty, po ktorej sa presúvali od štartu do cieľa tisíce párov nôh.
Ahoj, som rada, že si po roku opäť prišiel. Ani nevieš, ako sa na dnešné dopoludnie teším. Počasie budete mať super, bezvetrie, ani teplo, ani zima.“ vychrlila na mňa cesta, len čo som vystúpil z autobusu.

Pre mňa sú preteky z Devína do Bratislavy ešte väčším sviatkom, ako pre vás bežcov. Vy môžete isť behať aj inde, ale ja vám slúžim iba raz do roka. Inak stále len smradiace autá a nákladiaky, sem-tam nejaký bicykel.“

Dnes Tvoj asfalt okúsi vyše 5000 párov nôh, azda Ťa neudupú,“ pokúšam sa byť trocha vtipný. Ale v hlave mi samozrejme už víria tradičné predštartovné myšlienky, čo na seba a akú zvoliť taktiku. „Fíha až toľko bežcov?“ udivene sa opýtala cesta a pokračovala. „Kamošky zo Starého mesta a Ružinova mi rozprávali o davoch bežcov na maratóne minulú nedeľu. Veľmi sa teším, že prišli aj sem. Keď tak zalovím v pamäti, na prvom ročníku štartovali necelé dve desiatky bežcov. Doteraz obdivujem ich odvahu, veď museli bežať po rozbitej ceste z kamenných kociek a ešte v akých topánkach. To sa s dneškom vôbec nedá porovnať. No už Ťa nebudem rušiť, v kľude sa priprav na štart. A po výstrele nepodľahni davu, snáď si sa z vlaňajška poučil," dodala cesta s výrazom starostlivej matky.

,,Nuž áno, hovorím si v duchu, ročník 2013 sa mi vôbec nevydaril, ale je to len šport.“

Ako štart? Vidím, že kritickú úžinu pri cintoríne si zvládol bez problémov, hradská je v pohode. Ešte nedávno ste tu bežali po kockách a asfalt začínal až za dolnou zákrutou rovnako ako železná opona, ale na to si dnes už spomenie málokto,“ milým hlasom sa mi opäť prihovorila cesta kúsok za poslednými domami starého Devína.

Áno, na tie ploty si spomínam,“ odpovedám lapajúc po dychu smerujúc ku kameňolomu. „Ako tínedžeri sme tadiaľto často jazdili na favoritoch. Okruh okolo Devínskej kobyly spájajúci obce na jej úpätí patril medzi naše obľúbené, áut tu jazdilo minimálne, ale to si iste pamätáš."

Hej, hej, to boli časy, v porovnaní s dneškom takmer mŕtvo," pritakáva cesta.

Toto je ten úsek, ktorý býva často pod vodou?“ spontánne kladiem otázku pri pohľade na nový dom postavený nie na jednej ale viacerých stračích nôžkach. „Tie záplavy zas tak často nebývajú“, oponuje cesta. „Vy ľudia ich síce nemáte radi, ale ja také okúpanie v horúcom lete celkom obľubujem. Občas by som sa celá rada ponorila do chladných dunajských vôd, ale v poslednom čase mi to stále sťažujete. Ani nevieš, ako v letnej horúčave pre moju čiernu farbu trpím. A nakoniec aj ty vtedy chodíš k vode.“

Túto lesnú pasáž pozdĺž ostrova Sihoť mám z celej trasy najradšej. Koruny stromov dobre chránia pred vetrom i páliacim slnkom,“ pokračujem po chvíli v dialógu.

Jaj, to už si skoro v Karlovke a väčšiu časť trate máš za sebou. Nezabudni doplniť tekutiny na občerstvovačke pri Vodárenskom múzeu. Aha, aké symbolické. Voda čaká na bežcov pri Vodárenskom múzeu,“ s úsmevom dodáva cesta a vzapätí pokračuje kontrolnou otázkou. „Ozaj vieš, prečo sa tejto križovatke hovorí „Pri Riviére?"

Ha, mňa nenachytáš,“ odpovedám s hrdosťou v hlase, „za „socíku“ tu bola rovnomenná krčma známa aj vďaka ríbezláku, dnes je v budove pobočka banky.“

A kedysi v týchto miestach končila aj električka. Potom postavili sídlisko a električku natiahli ďalej,“ doplnila historický exkurz cesta.

Ako sa Ti beží? Žiadna kríza?“ S obavou v hlase sa ma po chvíli opýtala a hneď pokračovala. „Neviem prečo, ale medzi Riviérou a nadchodom pri Družbe má problémy mnoho bežcov. Však to stúpanie je také mierne, oveľa horší je kopec pred Lafkom, ale to zvládate ako nič.“

Dnes v pohode, ale boli ročníky, keď som sa tu neskutočne vytrápil,“ odpovedám a som veľmi rád, že už pomaly klesám pod most Lafranconi.

Vieš, nasledujúci úsek by som rada prešla mlčaním,“ povedala cesta smutným hlasom. „Určite tušíš, prečo. Ťažko sa mi pozerá, ako úplne bezvládny dlhoročný pamätník bratislavskej kultúry pomaly umiera. Ale nádej ešte vraj žije. Nakoniec aj devínskemu behu niekoľko ráz zvonili umieračik, ale prežil,“ dodala cesta s jemnou nádejou v hlase.

Síl už moc nemám, očami priťahujem siluetu mosta SNP odkiaľ ostáva necelých 500 metrov. „Veľmi som zvedavá, ako nakoniec bude vyzerať nový Zuckermandel. Tých rôznych projektov už bolo pomaly ako ročníkov Devína.“

V hlase cesty bolo cítiť miernu iróniu. „V prvej polovici minulého storočia bol starý Zuckermandel akousi bránou do mesta, ale postupom času dosť upadal. Ak sa Ti mám priznať, ani mi nejako nebolo ľúto, keď v 60-tych rokoch zbúrali. Len dúfam, že sem nenaskladajú žiadne sklenené škatule. Sorry, že som taká ukecaná, ale to sme my ženy.“

No ešte zaber, už to máš iba kilometer do cieľa.“

Po týchto slovách mobilizujem posledné sily a pokúšam sa ešte zrýchliť. „Spomínaš si? Ešte nedávno ste finišovali na námestí pri soche Hviezdoslava, ale narastajúce davy pretekárov prinútili „starzákov“ presunúť cieľ na Rázusovo nábrežie k bývalému prístavu Propelera. Ozaj, Propeler Ti niečo hovorí?“ zvedavo sa ma opýtala cesta.

Ale áno. Len počkaj, kým mi opäť „naskočí systém," tým mladým som pozície nechcel dať zadarmo“, odpovedám lapajúc po dychu.

Na starých fotkách to bol parník s dvoma veľkými kolesami na bokoch a výrazným komínom. Ja si však spomínam iba na novšiu motorovú podobu, ktorou som sa ako decko niekoľkokrát odviezol do petržalského lunaparku, žiaľ tiež už neexistujúcej minulosti Bratislavy.“

Gratulujem Ti k úspešnému dobehnutiu do cieľa. Dúfam, že si spokojný,“ v hlase cesty bolo cítiť uznanie.

Ďakujem, však to vidíš, že som zničený, ale spokojný. Hranicu 45 minút som zdolal s veľkou rezervou, žiadna kríza, bežalo sa mi super,“ ešte stále ťažko hľadám slová.

To som veľmi rada, že sa Ti páčilo, dúfam, že prídeš aj o rok. Ak ma moja asfaltová pamäť neklame, bude to Tvoja jubilejná desiata účasť. Už Ťa nebudem otravovať svojimi rečami, choď si poklebetiť s ďalšími spolubežcami," povedala na rozlúčku cesta.

Neboj sa, určite prídem a opäť pokecáme. Tak nech nám ten rok rýchlo ubehne. Ahoj.“


15.4.2014 / Cestné behy / Autor: Andrej Červeňan