Smerovky boli pomaly na každom steble trávy
„Prosím vás, mňa nechajte na pokoji, choďte za kapitánom. Ja meliem z posledného,“ odmietavým gestom odháňal Gabriel Máté od seba moderátora, ktorý chcel vedieť, ako sa mu bežalo posledný 36. úsek.
„Pointa celého nášho snaženia je v tom, že mnohí z nás sme začali behať možno pred tromi – štyrmi mesiacmi. Podľa mňa až 60 percent nášho tímu behá menej ako štyri mesiace. Napriek tomu sme na trati obdivuhodne zabojovali, a urobili sme čas, na ktorý môžeme byť pyšní. Som rád, že som sa na toto krásne dobrodružstvo nechal nehovoriť... Aj keď sme s takýmto behom nemali žiadne skúsenosti, boli to fakt nádherné preteky.“ Po chvíľke uvažovania však Gabriel Máté dodal: „Prepáčte, ale musím si dať niečo s cukrom, lebo vám tu odpadnem. Fakt meliem z posledných zvyškov síl. Ledva sa udržím na nohách. Tento beh je mojou prvou súťažnou skúsenosťou. V živote som také niečo nebežal,“ ospravedlnil sa člen SCA Running Team, z ktorého sa pot lial cícerkom.
„To nie je celkom tak. Mnohí z týchto chlapcov sú zbytočne skromní. Akciu sme naozaj chystali štyri mesiace. Dočítal som sa o nej v bežeckom časopise, tak som sa rozhodol, že to vyskúšame. Dal som dokopy partiu chlapcov, ktorí majú za sebou bohatú bežeckú minulosť. Tých sme nasadili na najťažšie úseky, a ostatní sa snažili ich bežecké tempo udržať,“ reagoval na prvé slová svojho kolegu kapitán tímu Ivan Dianiška.
„Medzi nami je napríklad Viktor Ferdinand alebo Laco Pulen, ktorí behajú 10 kilometrov v čase okolo 48 minút. Práve oni odtiahli tie najťažšie úseky,“ pokračoval šéf tímu z Rožňavy a okolia, ktorý na 2. ročníku Od Tatier k Dunaju reprezentoval firmu SCA Hygiene Products Gemerská Hôrka. V kategórii All dosiahli „dianiškovci“ výsledný čas 29:04:48 h a v konkurencii 124 družstiev obsadil 50. miesto.
„Čo sa mi na tomto behu najviac páčilo? Asi to ohromné dobrodružstvo, ktoré sme na tomto behu zažili vďaka výborným organizátorom. Pozrite sa okolo seba. Vidíte tých ľudí, ktorí so šťastným úsmevom na tvári dobiehajú do cieľa. Všetci sú radi, že sú už tu, že sú v cieli zdraví a spokojní. Veď to je krása! Fakt to stálo za tú námahu, ktorú sme na svojich úsekoch museli vynaložiť. Ak budem zdravý, prídem na tento beh aj o rok,“ vrátil sa k nedokončenú rozhovoru Gabriel Máté, ktorému sa po vytúženom posilnení vrátila chuť do debaty o tom, čo práve prežil pri behu naprieč Slovenskom.
„Kde to bolo najkrajšie? Asi hneď po štarte v Jasnej. Tam sme ešte boli plní síl, nadšenia a odhodlania. Ale nie, žartujem. V kopcoch sa nám bežalo veľmi dobre. V horách bolo super. Na rovine už bolo cítiť únavu z prebdenej noci. V aute sa nejako extra dobre nevyspíte,“ zdôraznil kapitán SCA Runnig Teamu Ivan Dianiška.
„Fantastická práca organizátorov. Výborne značenie trate. Ak to preženiem, na každom steble trávy bola nejaká smerovka. Výborní regulovčíci na križovatkách. Veľmi vľúdni, chápaví. Vždy ochotní pomôcť. Klobúk dolu pred nimi, bola radosť po takto perfektne zabezpečenej trati bežať. Štartovali sme prvýkrát. Mysleli sme si, že to bude mačka vo vreci. Mali sme obavy, že pri tomto behu najmä v noci niekde zablúdime, ale ukázalo sa, že boli úplne zbytočné starosti,“ spustil Ivan Dianiška monológ, keď sme chceli od neho počuť najkrajší zážitok z tohoročnej edície tohto unikátneho štafetového behu..
„Najzložitejšie boli tie nočné úseky. Noc bola dosť zlá. Tam sme mali aj sklzy oproti plánu. Nešli sme tak, ako sme chceli. O slovo sa prihlásila už aj únava. Noc bola pre nás fakt ťažká,“ dodal Ivan Dianiška.
Lipovského naštartovala minuloročná ponuka z Bubo Running Teamu
Palmu víťazstva v kategórii All si z Bratislavy odniesli do Košíc bežci reprezentujúci farby Binrun Team-u. Kapitánom tohto družstva bol známy maratónec Vladislav Lipovský, ktorého minulý rok veľmi chceli do partie bežci z cestovateľského Bubo Running Teamu.
„Žiaľ, zavolali mi deň pred týmto behom, už som si nemohol tak narýchlo vybaviť veci v práci, tak som sa za ponuku musel poďakovať. Ale ich ponuka bola tým prvým podnetom, aby som založil vlastný tím. Tak som postupne oslovil bežcov zo Strážskeho, z Obal servis Košice a iných klubov, v ktorých poznám ľudí. Dali sme dokopy výkonnosťou veľmi slušnú partiu, vďaka čomu sme vyhrali kategóriu All. Priznám sa nečakal som to, ale bežci z nášho tímu zabojovali, vydali zo seba všetko, čo mali natrénované, a výsledok sa zákonite dostavil,“ tvrdil 45-ročný vytrvalec, ktorý doteraz úspešne dokončil 52 maratónov nie iba na Slovensku, ale aj v Maďarsku, Poľsku, Chorvátsku, Taliansku a Luxembursku. Z nich osem vyhral. V roku 2001 dobehol do cieľa MMM v Košiciach na 4. mieste v osobnom rekorde 2:18:31 h.
„Môj najsilnejší zážitok z tohto behu? Obdivuhodná súdržnosť a priateľská atmosféra! Všetci sme sa navzájom povzbudzovali, zdravili sa, fandili sme si. Dokonca, ešte aj tímy, ktoré súperili o popredné pozície v jednotlivých kategóriách, sa pri stretnutí zdravili. To som doteraz na žiadnych pretekoch nezažil. A poviem vám, že som ich absolvoval dosť veľa,“ zdôraznil známy bežecký nadšenec, ktorý s tréningovými plánmi pomáha mnohým rekreačným bežcom z celého východného Slovenska.
Podľa neho veľkú zásluhu na konečnom úspechu tímu majú aj vodiči ich sprievodných áut. „Tiež majú za sebou 24-hodinový náročný maratón s možno tromi hodinami spánku. Tiež si to s nami odtrpeli najmä v tých záverečných úsekoch, keď sa o slovo prihlásila predovšetkým únava z prebdenej noci. Ale došli s nami úspešne až do cieľa. Išli veľmi pozorne,“ pripomenul rodák z Vranova nad Topľou, ktorý žije v Strážskom.
„Kde
to bolo pre nás najťažšie, vám povedať neviem, lebo každý
úsek bežal niekto iný. Ja som na takéto behy zvyknutý, mne to
nerobí problém,“ reagoval Vladislav Lipovský na našu otázku
a pokračoval: „Veľmi si cením všetkých bežcov v našom
tíme. Výsledný čas je predsa najlepším dôkazom, že sa na
trati vôbec nešetrili, že si pri tomto behu každý na svojom
úseku naozaj siahol na dno svojich síl. Mali sme medzi sebou
chlapcov, ktorí dokážu 10 km zabehnúť za 35 – 36 minút.
Napríklad Patrik Vyšňovský, Erik Repák či Igor Vaktor. Ja mám
desiatku momentálne za 38 minút. Taktiku a stratégiu nášho
behu som určil ja, som rád, že nakoniec bola úspešná a víťazná."
Baby z tímu Sheruns si beh krížom cez Slovensko pochvaľovali
Pestré zastúpenie z celého Slovenska sa stretol v dresoch čistoženského družstva Sheruns, ktoré výkonom 30:02:48 h skončilo druhé medzi ženami. Boli v ňom bežkyne z Bardejova, Svidníka, Čiernej Vody, Bratislavy a iných slovenských miest. Všetky odbehli svoje úseky v tmavých „firemných tričkách“ , na ktorých okrem celého „tuctového“ zoznamu svojich mien a prezývok mali aj informáciu v angličtine,že 12 dievčat počas dvoch dní 16. – 17. augusta beží 345 km,čiže 2. ročník Od Tatier k Dunaju.
“Pred rokom bežali naše predchodkyne. Tiež boli od nás z klubu. Teraz sme prišli na ich miesto my,“ povedala kapitánka tímu Zuzana Radová a pokračovala: „Nie konkurz do tímu sme robiť nemuseli, lebo od dievčat, ktoré bežali vlani, sme nejaké informácie mali. Všetky sme totiž z jedného bežeckého klubu. Budúci rok určite v tíme urobíme nejaké zmeny, prídu mladšie a rýchlejšie dievčatá, ale určite sa postavíme naštart 3. ročníka. Boli to krásne preteky, bolo by veľkou škodou, keby sme si tento nevšedný zážitok o rok opäťnezopakovali. Veď z tohto ročníka máme plno zážitkov,“tvrdila dievčina, ktorá počas dvoch augustových dní nebojácne šéfovala ďalším jedenástim kolegyniam z klubu Sheruns.„Nie, na trati sme sa nehádali, nebolo ani treba. Navyše, nebol na to ani čas. Každá z nás, keď odovzdala štafetu ďalej, bola rada, že je v aute, že si môže trochu oddýchnuť. Na trati sme fungovali ako dobrý a súdržný tím. Navzájom sme si fandili a povzbudzovali sme sa. Aj preto sa nám podarilo dostať sa až na 2. miesto,“ reagovala Zuzana Radová na tému vzájomných vzťahov v čisto ženskom kolektíve.
Riaditeľ Štefan Šogor mal pri nočnej etape husiu kožu na tele
Kým v okolí cieľovej brány bežecký život pulzoval na plné obrátky, riaditeľ pretekov Štefan Šogor zamyslene stál v tieni starých petržalských stromov a pozorne sledoval dianie pred sebou.
„Prichystať beh, na ktorom štartuje 1800 bežcov v 155 družstvách, je dosť náročná robota. Som však veľmi rád, že zatiaľ všetko beží tak, ako má. Nik mi zatiaľ nehlásil nejaké veľké problémy. Všetci bežci dobiehajú do cieľa spokojní, šťastní– a najmä nezranení. To je po 345 kilometroch mimoriadne dôležité,“ vysvetľoval šéf unikátneho podujatia, ktorého sme o pol piatej popoludní „vyslobodili“ z jeho petržalskej „ilegality“.
Štefan Šogor počas rozhovoru viackrát zdôraznil, že partia nadšencov okolo neho po minuloročných skúsenostiach si veľmi dala záležať na logistike celej akcie a na servise pre bežcov. Urobili všetko,čo bolo v ich silách, vynaložili veľké úsilie pre to, aby druhý ročník Od Tatier k Dunaju bol ešte lepší ako bola minuloročná vydarená historická premiéra.
„Samozrejme,že sme z tohto ročníka mali obavy. Veď počet prihlásených družstiev vzrástol až trojnásobne. Fakt sme nevedeli, čo to na trati spôsobí, ako to všetko vyriešime. Preto som veľmi rád, že sme tento ročník, pokiaľ ide o presun z Jasnej do Bratislavy zvládli. V noci zo stredy na štvrtok som o tom na sto percent presvedčený nebol. Nemohol som byť, veď Jasná bola po veternej smršti odrezaná od sveta,“ priznal prvý muž organizačného výboru, ktorému veľké starosti pri finiši prípravných prác narobila kalamita, ktorá doslova zasypala jedinú prístupovú cestu do Jasnej v Demänovskej doline.
„Ak by sa to stalo v noci zo štvrtka na piatok, resp z piatka na sobotu, bolo by po pretekoch,“ povedal na rovinu Štefan Šogor a pokračoval: „Takto sme mali starosť, či Radek Dočkal a Karel Balga stihnú štvrtkový štart. Radek síce uviazol cestou do Jasnej v kalamite, ale hasiči mu pomohli. Síce chvíľu na štart meškal, ale zvládli sme to. Mali sme veľkéšťastie v nešťastí. Som rád, že na rozdiel od minulého roka, tentoraz všetko starostlivo naplánoval a organizačne perfektne zvládol. Jeho výkon, keď za tri dni a necelých osem hodín prebehol z Jasnej do Bratislavy, si zasluhuje veľký obdiv. Takisto aj družstvo z Českej Třebovej, ktoré o tri hodiny a 23 minút zlepšilo minuloročný čas víťazného družstva. To je tiež výsledok, ktorý vojde do histórie nášho podujatia. Aj oni prišli k nám veľmi dobre pripravení,“komentoval Štefan Šogor dva výnimočné výkony a výsledky 2. ročníka Od Tatier k Dunaju, ktoré „urobili“ jeho českí účastníci.
Riaditeľ pretekov sa netajil ani tým, že kým posledný bežec nedobehol do cieľa, dovtedy som bol nervózny a doslova napnutý ako struna na gitare. „Málokto si to uvedomuje, ale zorganizovať a zvládnuťtakýto projekt je veľmi náročné,“ pripomenul riaditeľ pretekov, ktorému pri príprave a počas samotného behu pomáhalo osem členov užšieho organizačného výboru a tiež 80-členný pelotón ochotných nadšencov, ktorí fungovali predovšetkým na spomínaných 36 úsekoch tohto štafetového behu. Tí mali v „popise práce“ usmerňovanie bežcov, značenie trate, kontrolovanie naplánovaných odozdávok, občerstvenie, oddychovú zónu v Komjaticiach, kde účastníci mohli prespaťa osprchovať sa, služby a kompletný servis pre pretekárov v bratislavskom cieli.
„Môjmu najsilnejšiemu zážitku predchádzalo upozornenie jedného bežca,že na ceste, kadiaľ v noci bežal, chýbal poklop nad kanálom,že si tam môže niekto zlomiť nohu. Keďže my sme počas celého behu jazdili v aute pred bežcami, okamžite sme sa otočili, a išli sme to riešiť, aby sa naozaj nič zlé nestalo. Keďsom v tej tme na krajnici cesty videl dlhý had bežcov, ktorí vďaka povinným reflexným prvkom svietili ďaleko do diaľky, naskakovala mi na tele husia koža. Mal som z toho zážitku zimomriavky. Vtedy som si uvedomil, čo sme s Milošom Zagoršekom a ďalšimi kolegami vlastne spôsobili a zorganizovali. Dali sme do pohybu okolo 1800 bežcov, čo je naozaj veľmi silné číslo. Som rád, že sa nám druhý ročník vydaril. Všetci, čo tento rok bežali z Jasnej do Petržalky si museli poriadne siahnuť na dno svojich síl. To je fakt, ktorý sme si na trati neraz overili na vlastné oči,“ opísal Štefan Šogor svoj nevšedný zážitok z trate 2. ročníka non-stop behu.
Jeden z iniciátorov tohto nevšedného projektu sa nebránil ani otázke, či už rozmýšľa nad jeho tretím pokračovaním:„Priznám, sa, že v tejto chvíli ešte nie. Ešte je to veľmi čerstvé. Určite si s Milošom (Zagoršekom, pozn.) dáme tri – štyri týždne pauzu, vyhodnotíme 2. ročník, povieme si jeho klady a zápory – a s najväčšom pravdepodobnosťou začneme chystať jeho ďalšie pokračovanie. Ale teraz si fakt dáme od tohto behu určitý časový odstup a oddych. Počkáme, kedy nás to opäť chytí, aby sme do tej roboty, ktorá je fakt behom na veľmi dlhú trať, dostali opäť chuť,“ dodal riaditeľ a zakladateľ unikátneho štafetového non-stop behu Od Tatier l Dunaju v jednej osobe.
