Piatok - Night Run (3,5 km)
21. jún je prvý letný deň a počasie bolo naozaj letné – slnečno a nezvyklo teplo. S približujúcim sa večerom začala narastať aj koncentrácia bežcov v okolí hotela Crocus. Večer na štartovný výstrel čakalo vyše 100 pretekárov z 10 krajín. Ako ukázal priebeh pretekov vôbec nešlo o zblúdilých návštevníkov - turistov, ktorí sa rozhodli, že si aj zabehajú. Zo slovenských účastníkov najväčšiu pozornosť pútal bronzový medailista z OH vo Vancoveru biatlonista Pavol Hurajt. Škoda, že nebežal aj zvyšné etapy, bolo by to zaujímavé porovnanie.
Tento krátky šprintík okolo plesa súkromne nazývam zoznamovací večierok. Úvodný výbeh na vrchársku prémiu pri hoteli Kempinski hneď ukáže, kto bude udávať tempo v kopcoch a nasledujúca rovinka okolo jazera umožňuje vyniknúť rýchlostným typom. Na štart idem teda s prieskumným zámerom a v duchu si vravím, že vzhľadom na dĺžku sa tu veľa nedá stratiť ani získať. Hneď po štarte sa od zvyšku poľa odpútala asi 10 členná skupinka a mne bolo hneď jasné, že konkurencia oveľa silnejšia ako vlani. Od začiatku si teda bežím svoje tempo a dosť skoro zisťujem, že splnenie tajného cieľa - zdolanie trate pod 13 minút - musím presunúť na štvrtý ročník. Umiestneniu v druhej desiatke absolútneho poradia neprikladám až takú dôležitosť, bežecký chlieb sa bude lámať v nasledujúcich etapách.
Sobota - Cross Run (12 km) a Sky and Clouds (21 km)
Na sobotu organizátori prichystali dve možnosti užitia si behu. Najprv všetci pretekári absolvovali minulými ročníkmi overený 12 kilometrový trojuholník, ktorého strany tvorili úseky Štrbské Pleso – križovatka Jambrichovo po zelenej značke (asi 5 km), odtiaľ hore po modrej k Jamským plesám (2 km) a po červenej dole späť do cieľa (5 km). Komu toto nestačilo, mohol si pridať výbeh do „nebies a oblakov“ (Sky and Clouds) - 9 kilometrovú lahôdku vo forme výbehu na Chatu pod Soliskom. Hoci som to nebežal, výstižnejší názov by asi bol „Heaven and Hell“ (nebo a peklo).
Počasie sa rozhodlo ukázať, že naozaj máme leto. Od rána intenzívne svietilo slniečko, teplota bola nebežecky vysoká a
istá obloha vôbec nesľubovala zmenu. O 10tej začalo vyše 200 topánok rôznych značiek i veľkostí ukrajovať prvé etapové metre. Úvodných 5 km vedúcich prevažne klesajúcim (a kedysi aj lesným) chodníkom bolo celkom príjemným zahriatím sa na prevádzkovú teplotu. Pravé bežecké galeje začali od križovatky Jambrichovo, kde sa začalo stúpať po modrej značke smerom k Jamským plesám. Oblaky asi veľmi farbisto slniečku opísali, čo sa tu dialo v minulých rokoch, a tak sa rozhodlo sledovať bežcov vlastnými lúčmi. Horúčava i kopec donútili mnohých siahnuť až na dno zásobníka síl a mne hlavou prebiehali aj spomienky na preteky v Malženiciach roku pána 2011. (Kto odbehol, do smrti nezabudne, ostatní vygooglia...). Občerstvovačka na konci stúpania našťastie nie je fatamorgánou, tak výrazne dopĺňam tekutiny i oblievaním chladím rozpálené telo. Záverečných necelých 5 km po červenej už sú opäť dolu kopcom, tak sa skôr zameriavam na udržanie pozície. Na moje prekvapenie v cieli zisťujem, že na kratšej trati som medzi štyridsiatnikmi obsadil 3. miesto a veľmi sa teším z bronzovej medaily.
Dvom tuctom bežcov (masochistov?) týchto 12 km a najmä 2 km stúpania bolo málo, tak si pridali výbeh na chatu pod Soliskom s návratom Furkotskou dolinou. Keďže v klobúku sa nebehá, tak šiltovku dole pred všetkými (a najmä dvoma bežkyňami), čo odbehli tých 21 km. Dosiahnuté časy nie sú vôbec podstatné.
Miesto popretekového výklusu som sa trocha poprechádzal „o paličkách“. Žiadny strach, ubehnutých 12 km zo mňa nespravilo mrzáka, len som si pod odborným dohľadom Lucie Okoličányovej vyskúšal správnu techniku Nordic walkingu. Čas paličiek ešte len príde. Bodku za druhým dňom pretekov obstarala bohatá tombola.
Nedeľa – Interski Run (7,5 km)
Nedeľa bola už od rána plná tajomstiev a prekvapení. Svätý Peter už večer pritiahol búrkové mračná, ráno poriadne pokropil trať, aby sa určite neprášilo a potom neustálym presúvaním tmavých mrakov po oblohe držal pretekárov v napätí. Zaprší? Nezaprší? Podobne sa však správali aj organizátori. Už dlho pred pretekmi zverejnili na stránke predpokladanú trasu, ale pár dní pred „dňom D“ plánik nahradili oznamom „utajená trasa s prekvapením“. A tajili, že by im vojenské spravodajstvo mohlo závidieť...
Prvá časť trasy bola známa a nikto sa ju ani nesnažil „zatĺkať“. Rovnako ako v predošlých etapách sa išlo od Crocusu hore okolo hotela Kempinski, kúsok po červenej, otočka na bežkársku trať a po nej dole k plesu. Tam začínal prvý etapový bombónik – výbeh, či lepšie povedané „behovýšlap“ po modrej značke smerom hore na Solisko. „Oblakoví bežci“ zo soboty určite ocenili, že trať si (skúšobne?) už raz prebehli. Posledná vrchárska prémia pretekov (ale nie kopec!) bola na začiatku zjazdovky Esíčko, ktorou sa pokračovalo smerom dole na Interski, kde čakalo prvé utajované prekvapenie. Asi všetci pretekári s údivom keňských či etiópskych bežcov pozerali na veľkú kopu snehu, ktorá trónila na zjazdovke a kam ich nemilosrdne navigovali traťové značky. Ale čo by to bol za výbeh na Interski bez snehu... Vo výhode tu boli pomalší bežci, ktorým rýchlejší spravili v snehu pekné schody. Týmto však organizátori zásobu prekvapení nevyčerpali a nasmerovali nás do Areálu snov so skokanskými mostíkmi. Pohľad na vykosený pás na strmej doskokovej ploche veľkého mostíka v prvom momente považujem za sen, ale v zapätí si uvedomujem, že nespím, ale bežím a pohľad je krutá realita. Aby som neodradil potenciálnych bežcov ročníka 2014, nebežalo sa úplne hore, ale asi len do tretiny dĺžky a potom sa zabočilo do bežkárskeho areálu. Záver etapy viedol od mostíkov po bežkárskej trati späť na červenú a okolo hotela Kempinski do cieľa. Ako trvalá pamiatka na tatranskú bežeckú trilógiu čakala na všetkých účastníkov v cieli pamätná cieľová páska.
Tretí ročník Tatry Running Tour je minulosťou. Keďže počasie moc neprekvapilo (teplo i búrky sú v lete normálne), o to viac sa museli posnažiť organizátori pod kapitánskym velením dua Peter Végh a Vierka Halasová. Úplne nová tretia etapa bola jednoznačne zásah do čierneho, rovnako aj možnosť výbehu na Chatu pod Soliskom v sobotu. Už teraz sa teším na prekvapenia štvrtého ročníka no a bežci z pod Tatier by mali usilovnejšie trénovať, aby ostatným ukázali, že „my sme tu doma“...
