Maratón je príliš rýchly a krátky, tvrdí ultrabežec Radek Brunner

Evolúcia bežca je jasná, odbehnúť prvú desiatku, potom ju odbehnúť rýchlo. Následne zdolať prvý polmaratón, potom ho dať rýchlo. Potom odbehnúť svoj prvý maratón. Niekto sa potom vydá cestou znižovania dosiahnutých časov. Niekomu ale dosiahnuté vzdialenosti nestačia a chce posunúť svoje hranice ďalej. Stane sa z neho ultramaratónec, a nakoniec prekročí aj magickú hranicu sto kilometrov.

"Neviem, ako som zistil, že ultratrate sú pre mňa to najlepšie. Proste som stále skúšal bežať niečo o kúsok dlhšieho, najprv maratón, stovku ... nakoniec z toho bolo 24 hodín a Spartathlon. Na viac sa zatiaľ necítim. Ale je fakt, že pred dvoma rokmi som sa necítil ani na 24 hodín, "hovorí o svojich začiatkoch na dlhých tratiach vytrvalec Radek Brunner. "Z prvej stovky som mal veľký strach. A mám ho vlastne stále. Ono je to hrozne rýchla trať, "dodáva," nie je priestor na odpočinok, v podstate sa musí bežať stále naplno. Maratón je krátky, pri 24 hodinovke si môžete oddýchnuť, na stovke však na nič také priestor nie je. Bež a daj to, alebo to zabaľ. "

Podobne začala s ultrabehmi aj vytrvalkyňa Tereza Gecova. "Kamarátka mi rozprávala o ultrabehoch a nadchlo ma to. Prvý veľký beh som vyskúšala na MUMu v roku 2014, bežala som tam vtedy tri etapy, z toho dva dni po sebe. Potom prišlo 10 Lužických sedemstoviek - je to dvojdňové ultra a za dva dni nabeháte asi 110 kilometrov v kopcoch. Vyhrala som tam svoj prvý pohár a z behania som bola úplne nadšená. Je to veľké run free, "vyznáva sa Tereza. Prvú stovku bežala na MČR v Plzni. "Dobehla som druhá s časom 10:00:58. Po konzultácii so skúsenejšími ultrabežcami som vedela, že pri stovke ste v polovici až na 80. kilometri, a naozaj áno, kríza na mňa prišla práve medzi 70. a 80. kilometrom, všetko ma bolelo, ale hlava, tá bola ako pierko. Z krízy mi pomohli kamaráti, hovorili mi "Je to už len 21 kilometrov, polmaratón, to je nič" a ja som sa rozbehla a bežala až do konca. V cieli som plakala ako malé decko. "

Tréning ultramaratónca

Bez dobrého tréningu ale výsledky nie sú a nebudú. "Súvislé behy, buď voľne okolo 4:30 až 5:00, tempo okolo 3:50 v dĺžke do 20 kilometrov, tempo okolo 4:00 v dĺžke do 40 kilometrov, stupňované behy 3:30 až 3:20. Keď to vyjde, dlhý beh 60 kilometrov. Ideálny týždeň má 150 až 200 kilometrov, "popisuje Radek Brunner.

Tereza to má divokejšie. "Teraz už 14 dní idem podľa profesionálneho tréningového plánu. Predtým som behala stále ako Forrest Gump. Nabehala som aj 130 kilometrov v týždni. Jednoducho  som si naložila kilometre a bežala, "hovorí a potvrdzuje, že pre ultrabežcov je solídna kilometráž základ.

Druhým pilierom je odpočinuté telo a čistá hlava. "Pred veľkými pretekmi veľa odpočívam, týždeň pred pretekmi fakt len jem a spím. Spánok a výživa sú najdôležitejšie. A zároveň pripravujem  hlavu na to, čo ma čaká  "  tvrdí Tereza.

Strava ultramaratónca

Každý, kto niekedy dbehol čokoľvek dlhšie od maratónu, vie, ako  pri  preteku dokáže  bežca potrápiť žalúdok. Ako to robia skúsení matadori? "Jem, čo je a čo práve dokážem zjesť. Pri maratóne maximálne dva gély a vodu. Pri 100 kilometrovom behu Enervit koncentráty, banán, sušienku, ionťák. Na 24 hodín čokoľvek. A s pribúdajúcimi kilometrami to býva čoraz väčšia alchýmia. Niekedy je to potrebné mlieko s ľadom, inokedy datle, žemľa so šunkou alebo melón, "hovorí Radek Brunner.

Tereza tvrdí, že vzhľadom na výborné občerstvovacie stanice, ktoré sú na všetkých ultrabehoch, sú ultramaratóny vlastne príjemným prebehnutím medzi dobrým jedlom. "Keď som začala behať, zdravotný stav som mala v poriadku, ale vďaka gélom sa mi rozhodil celý tráviaci systém. Začala som teda riešiť stravu. Prečítala som knižku od Scota Jureka Jedz a behaj, a potom ešte ďalšie. Naozaj riešim, ako veľmi sú potraviny dôležité pred a po výkone a čo celkovo prinášajú, "opisuje svoj prístup.

"V priebehu tréningu konzumujem prakticky rovnaké potraviny, ktoré si doprajem aj po pretekoch. V poslednej dobe sme si spoločne s priateľom obľúbili raw stravu. Je ľahká a dobre stráviteľná. Zatiaľ ju nemáme vyskúšanú v rámci dlhšieho behu - len do 30 kilometrov, ale zdá sa byť zatiaľ najlepším riešením.

"Pri svojom prvom Ultramaratóne som bežala na chleba s paštétou. Teraz dávam prednosť ovociu a iným kvalitným potravinám. Nevoľnosťou našťastie netrpím. Ak cítim hlad, najem sa. Keď ma začne pichať v boku, spomalím tempo a rozdýcham to. Navyše svoje telo na preteky naozaj dobre pripravujem. Poriadne sa vyspím a jem výdatné jedlá na doplnenie sacharidov, napríklad ryžovú kašu s pudingom a tvarohom, niekedy pridám banán alebo hrozienka, "prezrádza.