Načítavam...
Beháme.sk
Zvoľte veľkosť písma:
AaAaAaAaAa
Beháme.sk

Zvládol som prvý polmaratón. Bez trénera a s pivom!

Zvládol som prvý polmaratón. Bez trénera a s pivom!
Nepotrebujete osobných trénerov. Vyskúšal som to za vás.
Kvapky potu mi stekajú po tvári a v hrdle mám tak sucho, že od smädu pijem aj vlastné sliny. Akurát jednu prehĺtam, keď odrazu začnem spomaľovať a cítim, akoby mi na plecia pribudol dvadsaťkilový batoh. To nie je možné. Čo ak môj prvý polmaratón nedokončím?

Bol to naozaj hlúpy nápad predierať sa hneď po štarte dopredu. Síce som to tušil už od výstrelu, že na prepálený začiatok doplatím, naplno mi to došlo až na dvanástom kilometri, keď mi do cieľa ostávalo ešte deväť kilometrov a dostal som prvú krízu.

„Spomaľuješ. Pridaj!“ hulákal som na seba a snažil sa sústrediť na dych.

Nepomohol ani energetický gél. Ono to pri pretekoch totiž funguje tak, že čo si si navaril, to si aj bež. Jednoducho za rivalitu na žobrotu. A tak som si na úvodné kilometre pretekov ešte raz spomenul.
Veď ako by aj nie, keď sa mi pôvodný cieľ zabehnúť polmaratón pod dve hodiny podarilo zlepšiť takmer o dvadsať percent a keď sa moja snaha držať rovnaké tempo rozplynula za prvou zákrutou. Niekde sa to jednoducho odzrkadliť muselo, že som po trojmesačnej príprave dosiahol výsledný čas 1 hodina, 38 minút a 48 sekúnd.

Toto je príbeh o tom, prečo nemusí byť trojmesačná príprava na polmaratón málo, ako to zvládnuť bez trénera, zmeny stravy aj špeciálnych tréningových programov a čo sa môže stať, keď vám beh zachutí až príliš.

Zahodil som bežecké hodinky

Niet horšej kombinácie, ako je súťaživosť a prihláška na náročné preteky. Buď sa zoderiete počas tréningov, alebo budete trpieť na trati. Presne to som si hovoril pred štafetovým behom Od Tatier k Dunaju v roku 2014 a počas prípravy preklínal aj vlastné narodenie.

Drel som. Naozaj som drel. Tréningy som bral tak vážne, že som znenávidel beh aj seba. Neustále som si totiž na hodinách kontroloval, či bežím pomaly, alebo rýchlo a s časom som sa pretekal tak oddane, až som hodinky zahodil a na tri roky prestal behať úplne. Už sa k tomu nikdy nevrátim, prisahal som.

Zmenili to až minuloročné Vianoce, odkedy behám až dodnes. Spolu s bratmi sme otcovi darovali štart na polmaratóne, veď občas beháva. Potešil sa. A čo keby som to znovu skúsil aj ja, napadlo mi.

„Aký čas by si chcel zabehnúť? Dáme si aj nejaký cieľ?“ začal som ho spovedať.

„Mne je jedno, môj cieľ je zúčastniť sa,“ zaskočil ma.

„Však ale nejakú hranicu si musíš stanoviť. Nemáš od toho žiadne očakávania?“ pokračoval som.

„Nie, nemám. Ani nechcem mať, pretože nič nezraní tak, ako nesplnené očakávania. Namiesto toho budem len čakať, ako to dopadne. To mi stačí,“ prerušil moju snahu riadiť sa heslom ‚dvakrát meraj a raz bež‘. Napriek tomu som jeden návrh vyslovil.

„Mohli by sme to dať pod dve hodiny. To je hranica, ktorú si na prvý polmaratón dáva väčšina bežcov a nie je jednoduché pokoriť ju.“

Dopozerali sme Popolušku a začali počítať, koľko týždňov nám do pretekov zostáva.
Nabehal som 487 kilometrov

„Ďakujeme Vám, že ste sa prihlásili a tešíme sa na Vašu účasť,“ e-mail o bratislavskom polmaratóne hlásil jediné. Vianoce, nevianoce, treba začať s prípravou.

Odštartoval som ju hneď na ďalší deň. Naordinoval som si tri až štyri behy týždenne, ako radila bežecká kniha. Dva kratšie behy do desať kilometrov pri strednej intenzite, jeden dlhý beh pri voľnejšom tempe a posledné týždne som pridal aj jeden intervalový beh naplno.

Občas som síce vymenil tréning za pivo, inak sa mi ho darilo dodržiavať takmer dokonaleo. Za 15 týždňov som odbehol 16 tréningov dlhších ako desať kilometrov a na celkovo 56 tréningoch som dokopy nabehal 487 kilometrov. To je v priemere 8,7 kilometra na jeden tréning. Spomenul som si na to hneď, ako som sa v deň pretekov zaradil do koridoru bežcov.

Je nedeľa 8. apríla 2018 a spolu s otcom čakáme päť minút pred desiatou ráno na štartovací výstrel.

„Chcela by som to zabehnúť do dvoch hodín,“ započujem rozprávať sa dvojicu žien, čím potvrdia, že stojíme v správnom koridore.

Preruší ich až moderátor s rozcvičkou, ktorá sa však odohráva ďaleko vpredu a môžeme jsa na ňu len počúvaťpozerať len slovne. „Najskôr skáčeme na mieste, hop hop hop. Teraz pravá noha dopredu a poriadne sa natiahneme...“ kričí do mikrofónu a pridajú sa k nemu všetci bežci. Aj tí, čo nevidia.

Potom sa na chvíľu odmlčí a náš prvý polmaratón sa začína o desať, deväť, osem, sedem, šesť, päť, štyri, tri, dva, jedena sekúnd. Búúúm. Ozve saDo vzduchu vyletí silný výstrel a masa 4546 bežcov sa po centimetroch posúva vpred. Jedine my nič. Stojíme. Čo sa stalo?

„Žijeme len raz, práve tu a práve teraz. Slnko svieti rovnako na všetkých z nás, tak sa nemrač, ale zabudni na stres...“ ozýva sa z reproduktorov.

Egova empétrojka beží v plnom prúde a my stále nič. Nedarí sa mi nemračiť ani zabudnúť na stres a obzerám sa, kde je problém. Po chvíli sa ukáže, že náš koridor štartuje až o osem minút, keďže v prihláške som si trúfol len na dvojhodinový limit a ocitol sa na konci štartového poľa. Aká smola.

Plánoval som sa totiž pridať ku kontrolným bežcom, ktorých úlohou ja zabehnúť časy 02:00:00, 01:45:00 alebo 01:30:00, no plán sa mi definitívne rozplynul. Takto ich budem môcť jedine dobiehať.

Výzva prijatá! Vybral som si toho so zástavou 01:45:00 a po ďalšom výstrele vyrazil.

Po štarte ako kamzík


Štarty bežeckých pretekov sú ako Tamagoči. Len čo zaznie štartovací výstrel, na chvíľu sa odvšadiaľ ozýva pípanie. Keď si tisíce bežcov spúšťa časomiery na hodinkách, na chvíľu počujete len digitálnu ozvenu píp píp píp.

Jedno píp urobím aj ja a vydám sa na trať. Tempo je však také voľné a cesta taká preplnená, že v dave bežcov vyzerám ako kamzík. Pretláčam sa dopredu, hľadám akékoľvek medzery a snažím sa čo najskôr chytiť vlastné tempo.
Výzva dobehnúť bežca-vodiča je taká silná, že odignorujem aj prvú občerstvovačku a pojem vlastné tempo sa mi stane cudzím. Cítim sa natoľko silný, oddýchnutý a pripravený, že sa čudujú aj hodinky. Na polmaratón pod dve hodiny stačí odbehnúť kilometer za 5:41 minút, mne však za prvých päť kilometrov svieti na ciferníku tempo 4:42 min/km a rozhodnem sa ešte zrýchliť.

V odhodlaní zabehnúť výrazne lepší čas, ako som si na Vianoce naplánoval, ma podporí aj predbehnutie kontrolného bežca so zástavou dvoch hodín, ktorý navyše štartoval osem minút predo mnou.

„Len tak ďalej,“ hovorím si a druhých päť kilometrov zabehnem najrýchlejšie v živote. 20 minút a 35 sekúnd.

Po tom, ako sa s priemerným časom 4:06 minúty na kilometer virtuálne posúvam na 161. miesto z celkových 1297 bežcov v mojej kategórii, je jasné len jedno. Buď som mal silnú prípravu, alebo slabé ambície. Po desiatom kilometri sa ukáže, že prvá možnosť to byť nemohla.

Nepomohol ani energetický gél


Kvapky potu mi stekajú po tvári a v hrdle mám tak sucho, že od smädu pijem aj vlastné sliny. Každé tri kilometre ich spláchnem trochou vody a na chvíľu zas nemusím pregĺgať naprázdno. Ale to by musela byť občerstvovačka každých päťsto metrov, aby som si na smäd ani nespomenul. Navyše sa upokojujem myšlienkou, že niekto má smäd po živote, no väčšina počas života.

Nohy mi však postupne prestávajú vládať a niekde v polovici trate naznačia, že hádam by už aj stačilo. Telo im vystaví prvú žltú kartu, keď odrazu začnem spomaľovať a cítim sa, akoby mi na plecia pribudol dvadsaťkilový batoh. Ak dostanem ešte jeden takýto kŕč a tým druhú pomyselnú žltú kartu, zrejme budem musieť z pretekov odstúpiť.

Až teraz mi naplno dochádza, že to bol naozaj hlúpy nápad predierať sa hneď po štarte dopredu. Prvú polovicu trate som bežal ako v cieľovej rovinke a nečudo, že v druhej časti pretekov mám zrazu o minútu horší čas na kilometer ako na začiatku. Ozývajú sa mi nohy aj pľúca, snažím sa ich však prekričať a vrátiť sa k nastavenému tempu.

„Spomaľuješ. Pridaj!“ vediem vnútorný monológ.

Na jedenástom kilometri mi mama podá energetický gél a vtlačím ho do seba s takou radosťou, ako nikdy predtým. Energia však neprichádza a ja namiesto toho, aby som varil z gélu, musím variť z vody. Improvizujem, ciuciaám z prsta, nevládzem. Preberie ma až pohľad na bežca-vodiča so zástavou 1 hodiny a 45 minút, ktorého zbadám kdesi za 12. kilometrom. Je na konci dlhej rovinky, asi päťsto metrov pred mnou.

„Ostáva mi necelých deväť kilometrov. Ak ho dobehnem, plán si vylepším minimálne o dvadsať minút,“ začnem prepočítavať.

Preteky sa akurát dostávajú do bratislavského Starého mesta a najbližšie kilometre budú tak členité a povrch z mačacích hláv tak nepríjemný, že sa mi z náskoku kontrolného bežca zrejme veľa stiahnuť nepodarí. Navyše na chvíľu strácam prehľad, či sa mu ja približujem, alebo sa mi on vzďaľuje.

Uvidím ho až na 16. kilometri, čím prestanem cítiť všetky bolesti sveta aj tú moju a na Starom moste ho bezpečne predbehnem.

„Už ho len nepustiť pred seba. Nesnaž sa mu nasilu vzďaľovať, hlavne sa udrž pred ním,“ vymýšľam stratégiu na zvyšok polmaratónu. Ostáva mi posledných päť kilometrov.

Zvyšok pretekov sa riadim len jedným heslom: už to len nepokaziť. Mohol by som dostať kŕč do nohy aj celkom prestať vládať, pocit kontrolného bežca za mnou mi nedovoľuje spomaliť. Doslova ma tlačí vpred a cítim sa, ako keď ma otec učil jazdiť na bicykli a celý čas ho držal. Bicykel sa hýbal, aj keď som vôbec neťahal.

Tento pocit ma dotlačí až do cieľa a po trojmesačnej príprave dosiahnem výsledný čas 1 hodina, 38 minút a 48 sekúnd. Bol to tak silný zážitok, že sme s otcom v tomto roku absolvovali aj prvý horský polmaratón aj náš prvý maratón v Košiciach (3:43:18 h).

Od behu som ostal závislý, odkedy som začal ignorovať hodinky a behávam len podľa pocitu. Naučíte sa tým počúvať svoj vnútorný hlas a zosilniete aj v ostatných oblastiach života. Nezľaknite sa, aj keď budete mať občas hrdlo celkom vyschnuté. Lebo niekto má smäd po živote, no väčšina počas života.
15.10.2018 / Rozhovory / Autor: Mário Šmýkal /  Foto: Facebook/Mário Šmýkal