Železného muža zocelili tatranské štíty

Počas každodenného tréningu pri strmom zjazde do Smokovca sa mu v plnej rýchlosti zlomil rám na bicykli. Nasledoval nekontrolovaný pád na asfalt, po ktorom lietal ako pingpongová loptička. Čo si mohol pri tom páde udrieť, to si aj udrel.

„Bolo tam niekoľko prasklín kostí končatín a rebier, nejaké silno a bolestivo narazené časti tela, otvorené rany, odreniny a spáleniny kože, vonkajšie poranenie tváre a rozbitá hlava. A tiež rozlámaná prilba, ktorá sa mi pri páde zapichla do lebky. Ešte šťastie, že som ju mal na hlave, bez nej by som sa možno s vami už nerozprával," opisuje Laurenc Dívald zranenia, ktoré utrpel 13. júna 2016. Ako hovorí, v tej chvíli určite ušiel hrobárovi rovno z lopaty.

A teraz dávajte pozor. Päť týždňov po krkolomných kotrmelcoch na asfaltovej ceste neďaleko Smokovca nezničiteľný Dívald štartoval na pretekoch železných mužov vo Švajčiarsku, lebo sa chcel nominovať na legendárneho Ironmana na Havaj! Letenku na unikátnu galaprehliadku ultratriatlonistov z celého sveta mu zaručoval iba triumf v jeho kategórii v týchto pretekoch.

Naozaj čítate správne. Vtedy sedemdesiatročný rodák z Popradu Laurenc Dívald, päť týždňov po tom, čo sa prekliato zblízka díval smrti do očí, išiel plávať 3,9 km, bicyklovať 180 kilometrov a bežať 41,149 km. Išiel bojovať o železného muža!

To sú porcie, pri ktorých si siahne na dno svojich psychických i fyzických síl aj dobre trénovaný mladý športovec. A nie ešte 70-ročný dôchodca, ktorý polovicu z ,,prípravného obdobia" strávil na nemocničnom lôžku a v domácom liečení. Prasknuté kosti a otvorené rany sa najskôr museli zahojiť. Až potom mohol húževnatý doktor z Vysokých Tatier Laurenc Dívald začať trénovať a naháňať kondíciu napríklad aj doma na stacionárnom bicykli.

„Po kom som taká hužva? Kto v rodine mal a má takú tvrdú náturu? Neviem. Asi nikto. Nepamätám sa, že by niekto z našej rodiny bol taký tvrdý chlap," úprimne priznal bývalý chirurg, ktorý v službách medicíny strávil viac ako tri desaťročia, z toho štyri roky pôsobil v Alžírsku.

Nerád sa vzdáva

Na severe Afriky to podľa neho bolo fakt tvrdé. Ťažká práca a obrovská miera zodpovednosti. Za zverené ľudské životy, za zdravie pacientov. Každý deň boli na operačnej sále. Robili všetko. Od apendixu až po operáciu hlavy. Od klasickej a bežnej ambulantnej liečby až po zložité neurochirurgické výkony. Nedalo sa vyberať a odkladať na neskôr. Vo chvíli, keď ľudský život visel na vlásku, bolo treba okamžite konať.

„Možno spoznanie ťažkého afrického života ma tak zocelilo. Neviem. Ale nerád sa vzdávam. Nemám rád nedokončenú prácu. A takisto ťažko sa zriekam aj smelých snov a túžob. Vždy som dokázal ísť za svojim cieľom. A to mi zostalo dodnes," hľadá korene svojej nepoddajnosti rodák z Vysokých Tatier, ktorý aktuálne figuruje na 5. mieste v celosvetovom menoslove takmer dvoch stoviek železných mužov v dôchodkovom veku v kategórii 70 - 74 rokov.

Do tohto zoznamu patria iba tí pretekári, ktorí počas roka dokončia v predpísanom limite tri ultratriatlony z prestížneho seriálu MS Ironman. Dosiahnuté časy sa sčítajú a na základe tohto súčtu zostavia svetový rebríček.

Laurenc Dívald je momentálne v tomto zozname najmladší. Pri debute na pretekoch seriálu MS Ironman na Havaji v roku 2015 obsadil vo svojej kategórii výborné 7. miesto, čo je najlepšia pozícia Slováka v 37-ročnej histórii týchto prestížnych pretekov.

Obdivuhodný vytrvalec, ktorý má na konte minimálne desať maratónov s osobným rekordom 2:48 hod, právo prvého štartu na Havaji získal vďaka triumfu na polovičnom Ironmanovi vo Švajčiarsku (1,9 km plávanie, 90 km cyklistika a 21,1 km beh). V roku 2015 prekvapil všetkých aj 2. miestom na pretekoch Ironman v Klagenfurte, ktoré chcel zlepšiť na podujatí v Holandsku. Ani tam však vavrín pre víťaza a vytúženú letenku na Havaj nezískal.

„Čas, ktorý som dosiahol v Klagenfurte, ma veľmi potešil, ale právo štartu na Havaji si vybojoval iba víťaz každej kategórie. Také sú nominačné pravidlá tejto svetovej súťaže," vrátil sa Laurenc Dívald k výsledku, ktorý dokázal v ultratriatlone vybojovať po ročnej systematickej a tvrdej príprave.

Lyže zahodil do kúta

Už v dorasteneckom veku sa tešil z titulu československého majstra v behu na lyžiach. Aj tu sa neskôr prejavila jeho tvrdá hlava. Nepáčila sa mu nezáživná tréningová drina, ktorú „vymyslel" jeho tréner Ján Terezčák.

Keď sa pravidelné prídely desiatich jednokilometrových úsekov do kopca v plnej intenzite opakovali deň čo deň, rozčarovaný a totálne uťahaný majster Československa vzdorovito hodil lyže do kúta a v priebehu minúty sa z neho stal bývalý bežec na lyžiach. Viac sa k tomuto športu nevrátil. Mladý a cieľavedomý športovec v drine nevidel perspektívu. Nič mu nezaručovalo, že raz bude dobrý aj medzi mužmi.

Počas vysokoškolského štúdia v Košiciach sa začal venovať športovej kulturistike. Patril medzi priekopníkov tohto športu na Slovensku. Na juniorských majstrovstvách ČSSR sa dostal tesne k stupňu víťazov. Na nich pre neho ešte miesto nebolo... Cvičil popri vysokej škole a na výkonnosť vtedajšieho mnohonásobného československého šampióna Ladislava Klériho z Košíc nestačil.

Ten sa do kulturistiky zahryzol naplno, budúci lekár Dívald voľný čas delil medzi kulturistiku a vysokú školu. Práve tá deľba povinností ho stále odsúvala od stupňa víťazov. Cvičil v ére Petra Uríčka, Antona Holíča, Juraja Višného, ako aj vtedajších viacnásobných majstrov sveta a Európy spoza rieky Morava. Bola to pre neho veľmi tvrdá konkurencia. A hoci sa v nej nestratil, výrazné úspechy v tomto športe nedosiahol. Preto išiel inou cestou.

Na himalájske štíty

Po skončení školy sa začal naplno venovať medicíne. Ako mladý lekár už nestíhal cvičiť v posilňovni, po službe v nemocnici začal aspoň behať po nociach po okolitých podtatranských lúkach a kopcoch. Aj takto vyplavoval z organizmu stres z náročnej práce.

Osudovou okľukou sa vrátil k tomu, čo miloval. Telo si zvyklo na jeho bežecký tréning, bol to balzam na telo i dušu. Behajúceho lekára s dobrou výdržou a kondíciou si všimli tatranskí horolezci, ktorí ho zavolali medzi seba. Vďaka tomu sa neskôr zúčastnil na mnohých expedíciách do Álp a Himalájí. Stal sa súčasťou výprav, ktoré na prelome 70. a 80. rokov minulého storočia preslávili horolezcov spod Tatier v najvyššom pohorí sveta. Sám má na konte niekoľko výstupov na sedemtisícové štíty. O zákulisí pobytov v táboroch pod himalájskymi velikánmi by mohol napísať knihu. Jeho pútavé spomienky na expedície pod vedením Františka Kelleho, Ivana Fialu a Ivana Gálfyho sú už súčasťou horolezeckej histórie. Výsledky z nich patria k tomu najlepšiemu a najhodnotnejšiemu, čo Slováci v Himalájach dokázali. Od prvovýstupu Ivana Fialu a Michala Orolína na Nanga Parbat v júli 1971 až po zdolanie Mont Everestu dvojicou Jozef Psotka a Zoltán Demján v októbri 1984.

Úspešný útok v sprievode debutanta

Vďaka celoživotnému športovaniu sa vo vysokých horách cítil dobre. Dokázal si rozložiť sily a vedel zhodnotiť mieru riskovania aj v Himalájach. Aj to bolo pre prežitie nad hranicou smrti veľmi dôležité.

Učiteľa pre tento druh športu mal toho najpovolanejšieho. Milan Kriššák mu niekoľkokrát predviedol svoje lezecké majstrovstvo, vďaka čomu dokázal zdolať aj tie najťažšie cesty. Navyše, vyštudovaný lekár bol pri expedíciách darom od pána Boha. Kamarátom z hôr však dokázal pomôcť nie iba ako lekár, ale aj ako nosič a zásobovač. Počas viacerých expedícií vyniesol do výškových táborov zásoby potravín a materiálu, bez ktorých by neboli vo svojom snažení o vrchol úspešní.

Počas expedície na Káčaňdžungu v roku 1981 (ne)plánovane urobil spolu s mladým Robertom Gálfym prvovýstup na Jannu (7710 metrov).

„Pôvodne som tam vôbec nemal liezť. Vynášal som materiál do tretieho tábora, keď ma zastihla správa, že všetci, ktorí mali ísť na vrchol, sú v nižších táboroch unavení, kondične zničení, tak mám ísť hore ja," spomínal na svoj životný horolezecký husársky kúsok Laurenc Dívald.

„Darmo som ich presviedčal, že nemám mačky do toho ťažkého terénu. Mal som počkať na Roba Gálfyho, ktorý už išiel za mnou. Spolu sa máme pokúsiť o vrchol, lebo Jannu už Slovákom predtým štyri razy odolala. Štyrikrát sa naši kolegovia vrátili z expedície bez dosiahnutia tohto vrcholu. Tak to hádam nevzdáme aj piaty raz... Počkal na Roba a spoločnými silami sme na vrchol vyliezli. Ale niektorí nechceli veriť, že sme to dokázali. Bolo to pre nich nepochopiteľné. Aj takú podobu malo vtedy naše horolezectvo. Niektoré výpravy boli dosť nešťastne zložené, povahovo i ľudsky si ľudia v nich vôbec nesadli,“ dodal.

Na Slavkovský štít za dve hodiny

„Hory som miloval. Prežil som v nich neuveriteľné chvíle. Stali sa pre mňa veľmi dobrým útočiskom. Vždy, keď sa dalo, utekal som z dolín vysoko do hôr. Tak to bolo aj vtedy, keď som opatroval doma chorú mamu. Rozhodol som sa, že sa o ňu postarám. Bola po mozgovej porážke. Nechcel som, aby umrela v nemocnici. Cievkoval som ju, dával jej infúzie, choval som ju, staral som sa o všetko, čo potrebovala. Bolo to veľmi náročné. Najmä na psychiku. Tak som chodil so železnou pravidelnosťou na vysokohorské túry," objasnil skúsený horal a horolezec svoj každodenný pobyt na obľúbených tatranských chodníkoch.

„Kým ona spala a oddychovala, ja som pravidelne chodil na Slavkovský štít. Iba ten, kto sa v živote staral o chorého a nevládneho rodiča, vie, čo to je. Chodil som po tatranských vysokohorských chodníkoch, aby som si vyvetral hlavu a zároveň som aj trénoval. O ôsmej ráno som vyrazil na Slavkovský štít, na obed som bol späť, aby som stihol dať mame obed a trochu sa o ňu postaral. To bol náš rituál. Aj keď pri turistickej značke je uvedený čas na výstup päť hodín, ja som to robil pravidelne za dve. Štyri hodiny mi to trvalo dokopy. Dve hodiny hore, dve dolu. Bola to veľmi dobrá súčasť môjho tréningu na maratóny a tiež na ultratriatlon, ktorému sa venujem teraz," tvrdil vytrvalec, ktorý aj dodnes udivuje svoje okolie výbornou kondíciou.

Prečo práve Havaj?

„Lebo je. Lebo existuje," veľmi stručne definoval Laurenc Dívald dôvody, prečo sa na staré kolená ako 70-ročný penzista rozhodol pasovať sa s disciplínami železného muža.

„Inak to vysvetliť neviem. Nikdy som si takúto otázku nepoložil," povedal úprimne železný dôchodca z Popradu a pokračoval: „Súťaž na Havaji zvyknú označovať za preteky pravdy. Práve Havaj mnohým triatlonistom nastaví pravdivé zrkadlo, na čo majú. Pretekárov poriadne preverí nie iba tropická páľava a vlhkosť vzduchu, ale aj silný vietor, ktorý od mora mnohokrát dosahuje rýchlosť aj 100 kilometrov za hodinu. Práve preň sú preteky na Havaji asi jediným cyklistickým podujatím, na ktorom sú zakázané diskové kolesá."

Dobrodruh z Popradu sa v debate o októbrových pretekoch na Havaji, na ktoré sa nominoval minulý rok ako víťaz pretekov v USA, kam cestoval po neúspechu v Zürichu, nebránil ani besede o jeho Achillovej päte, ktorá mu strpčuje súťaženie medzi železnými mužmi.

„Mojou slabinou je plávanie. V dospelosti sa už lepšie plávať nenaučíte. Trénujem síce, koľko vládzem, ale vo vode spravidla strávim okolo hodiny a trištvrte. Toľko mi trvá preplávať 3,9 km. Ak by som to posunul, povedzme na hodinu dvadsať, bol by som rád. Ale asi to už nepôjde. Môj najväčší rival z USA je bývalý plavec, ten vylieza z vody pravidelne prvý. Na toho sa vo vode nechytám. Ešte šťastie, že ho dostihnem na bicykli už dosť skoro, okolo 35. kilometra. Vďaka cyklistike ho dokážem zdolať. Maratóny som voľakedy behal v čase okolo troch hodín (osobný rekord 2:48 h, pozn.), teraz som rád, keď ho dokončím v limite. Od približne 25. - 30. kilometra je to už boj sám so sebou. Už sa nedá hovoriť o behu. Už je to motanie po ceste. Záverečné kilometre sú totálne galeje, lebo tropická horúčava v kombinácii s vysokou vlhkosťou a nepríjemným vetrom od mora človeka totálne vyžmýka. Je to už na hrane. Ešte šťastie, že tá svetová sedmička spred dvoch rokov mi dodala guráž do ďalšieho tréningu," priblížil nepoddajný Popradčan priebeh havajských pretekov.

Návrat s cieľom zlepšiť sám seba

„Keď čítam výsledkovú listinu našej vekovej kategórie na pretekoch seriálu Ironman, vždy sa zamýšľam, prečo v nej sú stovky až tisíce Američanov. Prečo v nej chýbajú športujúci dôchodcovia z východoeurópskych krajín. Ako je to možné, že na tieto preteky chodia aj moji vrstovníci z celej niekdajšej Západnej Európy, no mojich rovesníkov zo stredoeurópskeho regiónu spočítate na prstoch dvoch rúk," uvažoval nahlas 72-ročný Popradčan a pokračoval: „Ako lekár často rozmýšľam, prečo kvalita života dôchodcov je v Amerike úplne iná. Prečo ich športovanie na staré kolená baví - a penzistov vo východnej Európe nie. Prečo Američania majú aj v penzii iné ambície. Bol sa na pretekoch v USA, iba v mojej kategórii si na nich zmeralo sily viac ako tri tisíc športujúcich dôchodcov."

Železný dôchodca spod najmenších veľhôr sveta sa už teraz teší na októbrové repete na Havaji, ktoré aj vinou nešťastného pádu pri zjazde do Smokovca, zažije po dvoch rokoch. „V súvislosti s mojou druhou účasťou na Havaji som už viackrát povedal, že konečné umiestnenie neriešim. To teraz nie je moja priorita. Hoci od môjho debutu v týchto pretekoch prešli už dva roky, o ktoré som teraz starší, mojim cieľom je zlepšiť čas, ktorý som tam dosiahol. Chcem sa dostať pod trinásť hodín. Alebo aspoň pod hranicu 13 hodín a štyri minúty. Keď to 14. októbra 2017 bude iba o minútu lepšie, budem veľmi spokojný," priznal unikátny multišportovec.

„Pýtate sa, kedy som bol pri športe najšťastnejší? Ťažko to definovať, lebo stále tvrdím, že všetko, čo som v živote robil, bolo pre mňa najkrajšie. Keď sa mi darilo, vtedy som bol spokojný. Keď mi to nešlo podľa mojich predstáv, hľadal som cestu, ako sa zlepšiť. Len vďaka tomu som svoje limity dokázal stále posúvať ďalej," dodal Laurenc Dívald, ktorý nakoniec predsa len priznal, že ak by sa mu v polovici októbra podarilo skončiť na Havaji šiesty, bol by veľmi šťastný.

Ak mu všetci na Slovensku budú pevne držať palce, možno sa na Havaji prebojuje aj do elitnej top päťky železných mužov - dôchodcov. Tvrdohlavosťou a cieľavedomosťou na to má.